Berlín hodlá kúpiť americké stíhačky typu F-35. Tento výber je viac než len technickou otázkou – ich obstaranie sprevádzali ostré politické polemiky.

F-35 majú slúžiť ako náhrada stíhacích bombardérov Panavia Tornado, ktoré Nemecko vyvinulo v spolupráci s Veľkou Britániou aj Talianskom ešte v časoch studenej vojny.

Odvtedy sú tornáda však beznádejne zastarané, Briti svoje lietadlá vyradili už v roku 2019 a nahradili ich stíhačkami Eurofighter Typhoon a F-35. Nemecko dnes disponuje ešte 93 tornádami, ale podľa medializovaných informácií je len zlomok z nich letuschopný.

Bývalý veliteľ Luftwaffe Karl „Charly“ Müllner si ešte v novembri 2017 krátko pred odchodom z funkcie pohneval politikov, keď v rozhovore pre Reuters jasne favorizoval model F-35. „Z vojenského hľadiska potrebujeme nízku radarovú signatúru a schopnosť odhaliť a zasiahnuť ciele na veľkú vzdialenosť,“ zhrnul požiadavky nemeckého letectva. „Riziká a náklady na prevádzku tornáda sa ku koncu budúceho desaťročia tak výrazne zvýšia, že treba teraz uvažovať o nástupcovi,“ urgoval Müllner politiku.

Americké F-35 disponujú stealth-technológiou, vďaka ktorej sú ťažšie zamerateľné na bežných radaroch. Nie sú síce, ako sa často tvrdí, „neviditeľné“, ale umožňuje im to omnoho lepšie sa priblížiť k cieľu. V prípade konfliktu vysokej intenzity s technologicky vyspelým protivníkom by boli kľúčovým nástrojom, ktorým by sa dala zničiť nepriateľská protivzdušná obrana a mohli by operovať aj v situáciách, v ktorých by bežným stíhačkám hrozilo zostrelenie.

Vtedajšia nemecká ministerka obrany a dnes šéfka Európskej komisie Ursula von der Leyen však počas úradovania Donalda Trumpa nebola americkým modelom nadšená a favorizovala nemecko-britsko-taliansko-španielsky eurofighter, najmä z priemyselno-politických dôvodov. „Eurofighter má pre mňa jednoznačne prednosť,“ poznamenala.

Ukázalo sa však, že eurofighter na rozdiel od amerických stíhačiek nie je certifikovaný, aby nosil americké taktické jadrové zbrane B-61. Výlučné obstaranie tohto modelu by preto ohrozilo nemeckú účasť v programe „nukleárneho zdieľania“, v rámci ktorého Spojené štáty vybraným členom v NATO v prípade vojenského konfliktu sprístupnia svoj jadrový arzenál, zatiaľ čo sa tieto štáty (okrem Nemecka aj Holandsko, Belgicko, Taliansko a Turecko) zaviažu udržiavať vhodný nosný systém, čiže stíhacie bombardéry, ktoré dokážu tento typ zbraní niesť do cieľa.

Ďalším problémom bolo, že časť tornád, konkrétne model ECR, slúžila na elektronický boj, čo je schopnosť, ktorou eurofighter zatiaľ nedisponuje. Airbus síce navrhoval na tento účel vyvinúť nový variant Eurofighter ECR, ale medzi nemeckými politikmi aj odborníkmi prevládala skepsa, či je rozumné spoliehať sa na dodanie stroja, ktorý zatiaľ ešte neexistuje.

Na druhej strane mali Francúzi obavy, či v prípade obstarania nových tridsaťpätiek v nemeckom rozpočte ešte zostanú peniaze na spoločný vývoj novej stíhačky FCAS, ktorý s Berlínom plánujú.

Prudký obrat

Nemecké ministerstvo obrany si preto vymyslelo kompromis. Okrem väčšieho počtu eurofighterov plánovalo nakúpiť aj menší počet amerických stíhačiek. Štyridsať eurofighterov malo nahradiť časť tornád, 38 ďalších eurofighterov najstaršie stíhačky rovnakého typu.

Namiesto novátorskej F-35 by obstaralo 30 starších, ale osvedčených F-18 na použitie v „nukleárnom zdieľaní“, ako aj príbuzný EA-18 Growler na vedenie elektronického boja. Ani toto riešenie však Parížu príliš nevoňalo, veď vývoj schopnosti elektronického boja mal byť kľúčovou technológiou novej nemecko-francúzskej stíhačky a nákup EA-18 z USA by ho s najväčšou pravdepodobnosťou pochoval. Bývalá nemecká ministerka obrany Annegret Kramp-Karrenbauer preto zvažovala namiesto toho nákup ďalších 15 eurofighterov vo variante ECR.

K objednávke F-18 tak nakoniec nedošlo. Nielenže Berlín hľadal spôsob, ako čo najrýchlejšie dostať funkčné riešenie a zároveň neohroziť najväčší projekt európskeho zbrojného priemyslu, ale ľavicové krídlo SPD považovalo koniec tornád za vhodnú príležitosť, ako z celého nukleárneho zdieľania vycúvať, a objednanie amerických strojov blokovalo.

Túto debatu však brutálne ukončila ruská invázia na Ukrajinu. Predstavy o harmonickom súžití s Moskvou ležia v troskách a NATO sa vracia k politike odstrašenia ruského útoku.

„F-35 ponúka jedinečný potenciál spolupráce s našimi spojencami v NATO a ďalšími partnermi v Európe,“ odôvodnila rozhodnutie predsa len nakúpiť tridsaťpäťky nová ministerka obrany Christine Lambrecht. Debata o F-18 je zo stola, Nemecko tak má definitívne dostať 35 lietadiel F-35 A, ako aj 15 eurofighterov ECR.

Prudký obrat nemeckých politikov nemecké letectvo nepochybne potešil a Müllnerov nasledovník na poste veliteľa Luftwaffe Ingo Gerhartz vyhlásil: „Na Putinovu agresiu existuje len jedna odpoveď: jednota v NATO a dôveryhodné odstrašenie. To je presne dôvod, prečo rozhodnutie pre F-35 nemá alternatívu. F-35 je najmodernejšie bojové lietadlo na svete, pre toto lietadlo sa rozhodli aj mnohí naši európski partneri. Posilňuje našu schopnosť spolupracovať s nimi na zabezpečení vzdušného priestoru NATO a obrane Aliancie.“

F-35 je exportným šlágrom amerického zbrojného priemyslu, Nemecko bude 16. štátom, ktorý tento model objedná. V našom regióne je avantgardou zatiaľ Poľsko, ktoré v januári 2020 objednalo 32 kusov ako náhradu migov-29 sovietskej výroby. Doplniť tak majú štyri tucty lacnejších stíhačiek F-16, za najnovšie americké lietadlá Poliaci zaplatili 4,6 miliardy dolárov.