Za viac-menej rovnaký nákup nechávame v obchodoch z týždňa na týždeň čoraz vyššiu sumu peňazí.

Inflácia rastie všade na svete, pričom v Európe ide o súhru viacerých faktorov. Jednak to vyvolalo nalievanie peňazí do ekonomiky, ktoré mali sanovať škody spôsobené pandémiou. Súčasne oživenie ekonomiky prinieslo prevahu dopytu nad ponukou, keďže mnohé výrobné kapacity neboli v dôsledku prerušených dodávateľských reťazcov schopné adekvátne reagovať.

Ďalším faktorom je rast cien energií, ktoré boli do veľkej miery umelo vyvolané takzvanou zelenou politikou EÚ.

Inflácia a rast cien sa začali naplno prejavovať už vlani na jeseň a ešte na prelome rokov bolo počuť optimistické hlasy, že sa rast cenovej hladiny čoskoro upokojí.

Prišla však ruská agresia na Ukrajine. Z Ruska sa razom stal nespoľahlivý obchodný partner a v kombinácii so sankciami na oslabenie financovania kremeľskej vojnovej mašinérie potrebuje Európa nájsť nové zdroje energetických surovín. Ani tu však ponuka nestíha dopytu, a preto ceny ďalej rastú. Obe bojujúce strany sú zároveň významnými svetovými producentmi obilia a olejnín.

Z kombinácie následkov pandémie, krátkozrakej energetickej politiky EÚ a vojny na východe Európy vychádza ekonomická realita, ktorú aktuálne žijeme.

Zdroj: Eurostat

Hoci Slovensko nie je výnimočným ostrovom vysokej inflácie, ceny potravín sú u nás vyššie ako v okolitých krajinách.

A nie je to len otázka súčasnosti. Podobný stav sme zaznamenali aj v roku 2016. Aj keď voči západnej Európe boli vtedy naše ceny potravín výrazne nižšie a nižšie boli aj v porovnaní s priemerom EÚ, celkom iný obraz ponúkalo porovnanie s krajinami V4.

Oproti Českej republike boli naše ceny o 11 percent vyššie, oproti Maďarsku takisto o 11 percent a oproti Poľsku o 30 percent. Porovnanie vtedy urobila Poštová banka na základe údajov z Eurostatu.

Nákupné vozíky

Aktuálny tzv. porovnávací nákup urobila mimoparlamentná strana Dobrá voľba, ktorú zjavne inšpirovala podobná kampaň Smeru z roku 2004.

Druckerova strana tým reagovala na dohodu, ktorú podpísal minister pôdohospodárstva Samuel Vlčan so zástupcami obchodu o tom, že obchodníci budú garantovať výšku svojich marží a tým aj cenu trinástich druhov základných potravín: dusená šunka bravčová, kurča pitvané, bravčové párky, rožok biely obyčajný, ovocný jogurt, chlieb (pšenično-ražný), čerstvé maslo, kuracie prsia – rezne, syr eidam tehla (45 %), slepačie vajcia (veľkosť M), bravčové karé, mlieko trvanlivé polotučné a pšeničná múka polohrubá výber. Pôvodný návrh obsahoval aj trvanlivú salámu a smotanu na šľahanie, na ich zaradení sa však strany nezhodli.

Dobrá voľba urobila dva kontrolné nákupy týchto trinástich druhov potravín na Slovensku, v Česku, v Poľsku a v Maďarsku, a to v rozmedzí dvoch týždňov na konci marca a na začiatku apríla.

Pre výpovednejšie porovnanie urobili nákup v rovnakých prevádzkach dvoch rôznych reťazcov. Priemerná cena marcových nákupov bola na Slovensku 49,60 €, v Poľsku 33,76 €, v Maďarsku 40,59 € a v Českej republike 50,31 €.

Aprílové nákupy toho istého tovaru boli vo všetkých štyroch krajinách drahšie. Priemer na Slovensku bol 51,60 €, v Poľsku 39,95 €, v Maďarsku 43,70 € a v Českej republike 50,65 €.

Zdroj: Dobrá voľba

Jednoduchým prepočtom vidíme, že najviac stúpla cena sumy daného sortimentu v Poľsku o viac ako 6 eur, nasleduje Maďarsko s rastom o vyše tri eurá, na Slovensku o jedno euro a v Českej republike o 34 centov. Z tohto porovnania síce vychádza, že na Slovensku sú potraviny zo špecifikovaného spotrebného koša najdrahšie, no rozdiel v cene nedáva dôvod tvrdiť, že u nás je aj najrýchlejší rast cien.

Tomu napovedá aj vývoj kurzu eura voči forintu, zlotému a korune. Forint si v období medzi nákupmi udržal rovnakú hodnotu, mierne zlacneli zlotý aj koruna.

Na základe zisteného Dobrá voľba vyhlásila, že ministerstvo pôdohospodárstva dohodu s obchodníkmi uzavrelo len ako marketingový ťah a ceny v skutočnosti nijako negarantuje.

Podobná debata ako u nás sa vedie aj v Českej republike, ktorá sa v súčasnej situácii takisto označuje za inflačného rekordéra v našom regióne.

Euro vs. národné meny

V čom teda tkvie rozdiel medzi cenovou úrovňou medzi Slovenskom a najmä Poľskom a Maďarskom, s ktorými sa môžeme porovnávať aj vo výkone ekonomiky a kúpnej sile?

Prvým faktorom je samotná mena. Na rozdiel od susedov z V4 sme členom eurozóny, ktorá má spoločný systém riadenia menovej politiky. Tá môže byť v niektorých obdobiach nevýhodou oproti samostatnému postupu, ktorý môžu zvoliť naši susedia. Úpravou svojho kurzu dokážu flexibilnejšie chrániť vlastný trh pred importom lacnejších potravín zo zahraničia a, naopak, podporovať export vlastných produktov za hranice.

Napríklad drahší zlotý znamená, že cena v Poľsku sa pre domáci trh nezmení, no poľské potraviny na Slovensku zdražejú a, naopak, lacnejší zlotý ich zas v našich obchodoch zlacní.

Okrem tohto makroekonomického hľadiska sú pre Slovensko nezanedbateľným faktom cezhraničné nákupy.

„Tým, že geograficky má Slovensko dlhú hranicu s Poľskom, dlhú hranicu s Maďarskom a o čosi kratšiu s Českou republikou a Rakúskom, tak aj dostupnosť cezhraničných nákupov je dobrá. Tá sa počíta, že optimálne je to 60 kilometrov od hraníc na jednu aj na druhú stranu. A nielen to, ale aj fakt, že obyvateľstvo v prihraničných oblastiach je zvyknuté chodiť na nákupy za hranice,“ hovorí pre Postoj analytik obchodu Ľubomír Drahovský.

„Ekonomicky podstatne dôležitejším je však faktor rôznych sadzieb DPH, predovšetkým na potraviny, ale aj na stavebné materiály a oblečenie. V súčasnej situácii nebývalo vysokej inflácie riešia vysoké ceny okolité štáty znižovaním sadzby DPH, ktorá, mimochodom, aj doteraz bola všade nižšia ako na Slovensku. Rozdiel medzi 20- a 5-percentnou sadzbou predovšetkým pri potravinách je markantný,“ dopĺňa Drahovský.

Ako vzniká cena

V prípade kontroly či stabilizácie marží hodnotí Drahovský krok ministerstva podobne ako opozičná mimoparlamentná strana, len ponúka iné argumenty.

„Je to viac populistické vyjadrenie ako opatrenie, ktoré by riešilo situáciu. Týka sa totiž trinástich tovarových položiek, ktoré sú v rámci obchodných prevádzok s desaťtisícami položiek úplne zanedbateľné. Prakticky to nie je výhoda ani pre kupujúceho, ani pre dodávateľov a maloobchod tú dohodu mohol pomerne ľahko podpísať na znak dobrej vôle a ochoty, pretože dosah na jeho tržby bude z tohto dôvodu minimálny,“ vysvetľuje.

Ak hovoríme o potravinách, do konečnej ceny tovaru totiž vstupuje viacero premenných, ktoré samotný obchodník nevie ovplyvniť.

Na začiatku reťazca je prvovýrobca – pestovateľ a chovateľ. Ten dodáva obchodu buď priame produkty, napríklad zeleninu, ovocie či čerstvé mäso. Alebo svoju produkciu smeruje do spracovania cez potravinársky priemysel. Tento prvovýrobca má svoje náklady, má svoju predajnú cenu, ktorú si musí nastaviť tak, aby ekonomicky prežil.

Vplyv cien energií alebo pohonných látok vidíme aj v prvovýrobe, aj následnom spracovaní v potravinárstve. A nielen pri samotnej výrobe, ale aj pri distribúcii a logistike. Z výsledku nákladov a primeraného zisku prvovýrobcov a spracovateľov vzniká cena, za ktorú produkciu nakupuje obchodník.

Ten má rovnako svoje režijné náklady, ktoré potrebuje pokryť. Niečo stojí uskladnenie, niečo chladenie tovaru, osvetlenie predajne, mzdy zamestnancov a ďalšie náležitosti.

„A až potom sa tvorí výsledná cena. A táto výsledná cena tlačí každého člena potravinového reťazca, aby to v rámci ponuky a predaja vo finále zákazníci akceptovali,“ dodáva Ľubomír Drahovský.

Slabá podpora poľnohospodárov a potravinárov

To, že je v potravinovom reťazci často najslabším prvovýrobca, ktorý musí svoju produkciu neraz predávať pod výrobné náklady, nie je vinou obchodníka. Ten sa snaží získať tovar čo najlacnejšie, aby si udržal zákazníkov.

Ľubomír Drahovský vidí chybu úplne inde a zároveň ide o ďalší rozdiel medzi Slovenskom a našimi susedmi. Týka sa dlhodobo zanedbávanej štátnej podpory domácich poľnohospodárov a potravinárov. To znamená, že prvovýroba nedokáže predávať v optimálnej cene pre seba, aby prežila. Rozhodujúcu úlohu majú podľa neho v tejto oblasti dotácie, ktoré na Slovensku pokrivkávajú.

Ceny potravín sa preto nedajú vyriešiť jedným zázračným opatrením, myslí si Ľubomír Drahovský.

„Nato potrebujeme postaviť strategické riešenia, ktoré – opäť – sú problematické, ako je na Slovensku tradíciou. Keď prídete so strategickým riešením, tak má veľmi veľa zástancov, ale aj veľmi veľa odporcov. A to neplatí len v poľnohospodárstve. Príliš veľa ľudí do toho rozpráva, či je stratégia správna alebo nesprávna, až ako krajina prídeme k termínu, keď to musíme schváliť, lebo prídeme o peniaze z európskych fondov, ktoré sú s tým zviazané,“ vysvetľuje.

Potom to už podľa neho nie je o tom, že prichádza k rozumnému vyústeniu, ale prichádza ku kompromisu, kde váha tých peňazí, ktoré dotujú vývoj jednotlivých segmentov na Slovensku, je silnejšia než diskusia, ako ich použiť a kam ich nasmerovať.

Na neexistenciu strategickej vízie poľnohospodárstva a potravinárstva upozornil v dávnejšom rozhovore pre Postoj aj Jaroslav Karahuta, predseda parlamentného výboru pre pôdohospodárstvo a životné prostredie zo Sme rodina, keď v tejto súvislosti kritizoval vtedajšieho ministra Jána Mičovského:

„Ak chceme robiť veľké investície v stovkách miliónov eur, či už z plánu obnovy, alebo Spoločnej poľnohospodárskej politiky, musíme si najprv sami urobiť nejaký plán. A to je ten zásadný rozdiel medzi Slovenskom a ostatnými štátmi. Oni tie koncepcie majú a vedia, do čoho chcú investovať peniaze. Robia to Poliaci, robia to Česi. Tak sa potom nečudujme, že slovenské pôdohospodárstvo sa do týchto investičných schém nedostane, ak nevie, ako bude peniaze míňať a čo to prinesie.“

Podľa viacerých kritikov dôvodom vysokých cien našich domácich potravín a slabej podpory sú aj podmienky, ktoré sme prijali pri vyjednávaniach o vstupe do Európskej únie. Najmä potravinársky priemysel musel prejsť masívnymi investíciami do nových technológií tak, aby presne napĺňal štandardy EÚ. Poľsko si na rozdiel od nás v tomto smere vyrokovalo výnimku. Potraviny určené pre domáci poľský trh nemusia spĺňať všetky tieto kritériá, preto aj náklady potravinárov sú nižšie, čo im umožňuje potraviny predávať lacnejšie.

Významným dôvodom vyšších cien, ktorý priamo súvisí s nedostatočnou priamou podporou domácich producentov, je to, že na Slovensku je z domácej produkcie pokrytá spotreba potravín len na 30 percent. Zvyšok sa musí zabezpečovať dovozom, a teda Slovensko ako štát na cenu týchto produktov nemá žiadny vplyv. V okolitých krajinách, nielen v rámci V4, toto vykrytie spotreby domácou produkciou presahuje aj 50 percent, hovorí Ľubomír Drahovský:

„Príčin je viac, od dotácií pre potravinársku výrobu cez malosť produkcie, ktorá nestíha dodávať svoje produkty do obchodov v množstve, aké požaduje, až po nízku ‚hrdosť‘ Slovákov na slovenské výrobky. Slováci sú zvyknutí na import potravín, na ich kvalitu a štruktúru sortimentu. A čo je, bohužiaľ, stále dôležité, sú rozdiely v príjmoch domácností medzi západným, stredným a východným Slovenskom, čo spôsobuje jednoznačnú preferenciu ceny pri nákupoch potravín.“

Sme naozaj chudobní?

Hoci obyvatelia ekonomicky silnejších regiónov dokážu ľahšie absorbovať rast cien, Slovensko má v tých slabších jedno špecifikum už od čias socializmu. Veľká časť obyvateľstva Slovenska žije v rodinných domoch, kde majú možnosť si veľa potravín dopestovať, respektíve dochovať živočíšne produkty, a zvýšiť tak svoju potravinovú zabezpečenosť. Rýchlo sa zvyšujúce ceny potravín tak na nich nedopadajú až tak bolestne.

Ľubomír Drahovský sa však pozastavuje aj nad iným fenoménom, ktorý súvisí skôr s mentalitou ako s ekonomickou silou: „Stále ma udivuje, že napriek vysokým cenám, žiadostiam na štát, aby s tým niečo urobil, s tým vôbec nekorešpondujú mimoriadne naplnené nákupné vozíky v supermarketoch a hypermarketoch, ktoré vo mne vyvolávajú otázku, odkiaľ sa tá finančná schopnosť robiť také veľké nákupy berie.“

K tomu treba dodať jeden zaujímavý fakt. Napríklad v lete minulého roka Národná banka Slovenska zverejnila informáciu, že Slováci majú na bežných účtoch takmer 25 miliárd eur. Tieto postupne inflácia znehodnocuje.

A inflácia sa netýka len potravín, ale napríklad aj stavebníctva. Situácia v tomto sektore podľa Drahovského opäť ilustruje slovenskú mentalitu. „Tu ma znovu udivuje situácia, že podľa informácií z niektorých obchodných spoločností so stavebninami sa v poslednom čase zákazníci vôbec nepýtajú na cenu, otázkou je, či tovar je v ponuke. A to nielen klienti z domácností, ale aj malé remeselné i stavebné firmy.“

Preto je podľa neho pochopiteľné, respektíve logické správanie obchodníkov. Ak zákazníci nijako výrazne neobmedzujú svoju spotrebu a nakupujú bez ohľadu na cenu, obchodníci nemajú žiaden dôvod, aby s cenami hýbali smerom dole. Takáto prax je navyše veľmi nepravdepodobná. História vývoja cien podľa Drahovského u nás po roku 1989 nikdy nezaznamenala znižovanie. Vždy išlo o „úpravu“ smerom nahor. A hoci môžeme vnímať niektoré akciové ponuky či tzv. uvádzacie ceny, tie sú vždy krátkodobým marketingovým ťahom, nie dlhodobým javom.

Akcie nám nepomôžu

Inflácia predražuje život každým jedným nákupom, požiera naše úspory v bankách, u citlivejších pováh vyvoláva aj úzkosť a neistotu z budúcnosti.

Ak hovoríme o opatreniach, pri ktorých sa často spomína napríklad zníženie DPH, tento krok má svoju obmedzenú platnosť.

Aj v ekonomickej teórii je úprava daňových sadzieb len dočasným a do veľkej miery jednorazovým opatrením. Znížením DPH je možné inflačné tlaky pribrzdiť, no sadzbu nie je možné posúvať nižšie ako na nulu, kde sa potenciál tohto vplyvu vyčerpá.

Dočasným a v konečnom dôsledku kontraproduktívnym opatrením je aj zastropovanie cien či obmedzenie marží. Ak sa štát s obchodníkmi dohodne na viac-menej pevných cenách za niektoré produkty a obchodníci túto dohodu naplnia, zvýšené náklady v celom reťazci len prenesú na potravinárov či na prvovýrobcov. Tento segment sa tak ešte viac dostane do ekonomických problémov a prehĺbi sa jeho investičný dlh. Dlhodobo tak nebude schopný produkovať lacnejšie a kvalitnejšie potraviny.

Skutočne systémovým opatrením je investícia do produkcie domácich potravín, takých, ktoré si vieme sami dopestovať, prípadne ich prebytky vyvážať tak, aby sme mali zdroje na dovoz tých, ktoré si u nás dopestovať nevieme.

Žijeme vo svete dotácií a nie je hanbou si priznať, že ak sa chceme vyrovnať s okolím a uspieť v konkurencii, takisto musíme časť našej ekonomiky priamo finančne podporovať. Slovenský poľnohospodár s dostatočnou podporou vyprodukuje pre zákazníka lacnejšiu potravinu, dodá lacnejšiu surovinu potravinárskemu priemyslu a peniaze, ktoré míňame v obchodoch, zostanú vo väčšej miere takpovediac doma.