Zradené vízie po 75 rokoch samostatnosti V Indii a Pakistane prekvitá náboženský nacionalizmus

Pred 75 rokmi, 14. a 15. augusta 1947, sa osamostatnili India a Pakistan. Keby sa to vtedy vyvinulo podľa želania mnohých bojovníkov za nezávislosť, koloniálna Britská India by sa stala jednotným sekulárnym demokratickým štátom. Ale nestalo sa tak.

Briti ustúpili požiadavke Muhammada Alího Džinnáha, vodcu politickej strany moslimov (All-India Muslim League), ktorý chcel samostatný národný štát so sunnitskou moslimskou väčšinou. Džinnáh a na indickej strane Mahátmá Gándhí sa však zhodovali vo svojej vízii rôznorodej spoločnosti, v ktorej ľudia všetkých náboženstiev, hinduisti aj moslimovia, mali mať rovnaké práva.

Náboženský konflikt, z ktorého sa zrodili India a Pakistan, je stále virulentný v oboch krajinách, ako aj v bilaterálnych vzťahoch medzi týmito dvoma jadrovými mocnosťami. Sily, ktoré pred 75 rokmi bojovali za islamskú alebo hinduistickú teokraciu, sú dnes mocnejšie ako kedykoľvek predtým.

Zostrenie náboženskej politiky

Pakistan vďačí za radikálnu islamizáciu generálovi Ziaovi ul Haqovi, ktorý sa v roku 1978 chopil moci a islam využil na zotrvanie pri nej. Vďaka tomu s podporou tajnej služby získali prevahu zástancovia tvrdej línie – a dodnes sa na tom nič nezmenilo. Náboženstvo sa zneužíva ako politická zbraň; sunnitská väčšina je držaná pri volebných urnách nenávistnými prejavmi voči kresťanom a takisto voči islamským menšinám šiítov a ahmadistov ako údajnej hrozbe islamu.

V Indii sa v roku 2014 víťazstvom premiéra Naréndru Módího a jeho hinduistickej nacionalistickej Indickej ľudovej strany (BJP) naplnil sen hnutia Hindutva, ktoré už desaťročia bojuje za Indiu na základe bližšie nedefinovaných „hinduistických hodnôt“. V hľadáčiku radikálnych hinduistických extrémistov sú kresťania, ale predovšetkým približne 204 miliónov moslimov v Indii.

Zatiaľ čo miestne hinduistické extrémistické organizácie používajú násilie proti moslimom, Módí a BJP používajú zdanlivo demokratické prostriedky na ich čoraz väčšie potláčanie. Známa indická ľudskoprávna aktivistka Arundhatí Royová nedávno v rozhovore pre al-Džazíru varovala pred narastajúcim „hinduistickým fašizmom“.

V Pakistane je situácia podobná. Islamistické organizácie sa už dávno infiltrovali do politiky, biznisu, spoločnosti a súdnictva. Kostoly, hinduistické chrámy, šiítske a ahmadijské mešity sú opakovane terčom krvavých útokov. „Kresťania sú mylne spájaní so Západom a to ich robí zraniteľnými, keď Pakistanom opäť zafúka protiamerický vietor,“ napísal začiatkom augusta katolícky autor Kamran Chaudhry v článku pre ázijskú spravodajskú službu Ucanews.

V porovnaní so situáciou v čase 70. výročia nezávislosti sa v Pakistane zmenilo len málo – rovnako ako vtedy, aj dnes je krajina v politicky chaotickej situácii. V roku 2017 bol premiér Naváz Šaríf odvolaný z funkcie najvyšším súdom pre korupciu. V roku 2022 bol premiér Imran Chán zvrhnutý hlasovaním o nedôvere.

Výrazné ekonomické rozdiely

Zásadným rozdielom však je dnešná katastrofálna ekonomická situácia. Inflácia bola v júli 24,9 percenta a rozpočtový deficit vzrástol na 17,8 miliardy dolárov z 2,8 miliardy dolárov v minulom roku. Múnis Ahmar, dekan Fakulty sociálnych vied Univerzity v Karáčí, koncom júla v pakistanských novinách Tribune načrtol paralelu so Srí Lankou. Podľa Ahmara je pakistanská elita, podobne ako tá srílanská, zodpovedná za ekonomický kolaps.

India je v oveľa lepšej ekonomickej situácii ako Pakistan, hoci podľa odborníkov viac ako 50 percent indickej populácie stále ešte žije pod hranicou chudoby. Módí odvádza pozornosť od tejto sociálnej nerovnosti aj vychvaľovaním hinduizmu a démonizovaním náboženských menšín.

Napriek všetkým rozdielom medzi oboma krajinami majú jedno spoločné: oficiálne oslavy jubilea nezávislosti paradoxne organizujú sily, ktoré stoja za protikladom demokratických ideálov otcov zakladateľov Džinnáha a Gándhího.

Pôvodne publikované na Kathpress. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa