Šéf ÚPN Jerguš Sivoš O Budajovi sme sa nič nové nedozvedeli. Chýba nám prelomový rozsudok o komunizme

Jerguš Sivoš je historik a predseda Správnej rady Ústavu pamäti národa (ÚPN).

V rozhovore hovorí, že nové informácie o spolupráci ministra Jána Budaja, ktoré nedávno vyvolali rozruch, len potvrdzujú, čo sme už vedeli a čo je aj v iných spisoch ŠtB. Viac svetla do celej kauzy už podľa neho môže vniesť len samotný Ján Budaj. 

Cieľom Jána Langoša bolo podľa neho zverejniť protokoly spolupracovníkov ŠtB čo najrýchlejšie, aby tomu nikto nedokázal zabrániť, a zároveň chcel takýmto spôsobom vyvolať diskusiu o vyrovnaní sa s minulosťou. 

Hovorí aj o tom, že síce máme zákony, ktoré hovoria, že komunizmus bol nemorálny a protiprávny režim, ale nemáme rozsudok, ktorý by to potvrdzoval.

Nedávno opäť rezonovala kauza vzťahu ministra Jána Budaja k ŠtB. Pri príprave televízneho seriálu o ŠtB sa našli nové dokumenty. Dozvedeli sme sa z nich niečo nové o Jánovi Budajovi?

Z môjho pohľadu sme sa nič nové nedozvedeli. Tieto informácie len potvrdzujú to, čo sme už vedeli. Potvrdzujú aj tie informácie, ktoré boli v iných spisoch ŠtB. Napríklad vo vyhodnotení činnosti Správy kontrarozviedky v Bratislave za rok 1980 sa hovorí, že tajný spolupracovník Domovník nespolupracuje tak, ako by mal, a zdá sa, že je nedôveryhodný. Takisto z pomocných písomností, ktoré ŠtB mala, ktorými sú takzvané podacie protokoly, sme zisťovali, či k tomuto zväzku boli podané nejaké konkrétne agentúrne správy, ktoré opustili útvar. To znamená, že by mali výnimočnú hodnotu v systéme denného toku informácií a boli by posunuté nadriadeným útvarom. Takéto informácie sme nenašli.

Keby sa našli, tak by to znamenalo, že Ján Budaj ŠtB dodal nejaké zaujímavé informácie, ktoré by sa postúpili vyššie?

Áno. Sprístupnením týchto informácií sme odstránili mýtus o existencii a obehu zväzku a takisto uviedli, kde sa spis v súčasnosti nachádza. Je evidentné, že si ho na prelome februára a marca 1990 zobral vtedajší prvý námestník federálneho ministra vnútra Viliam Ciklamini od náčelníka bratislavskej kontrarozviedky Jaroslava Svěchotu. Následne ho odovzdal...

... Vladimírovi Mečiarovi.

Mečiar mal jeho kópiu. Ale originál dostal vtedajší námestník federálneho ministra vnútra Jan Ruml, ktorý ho zrejme poskytol aj vyšetrovateľovi. Riešila to Vyššia vojenská prokuratúra v Příbrami, a preto aj originál zostal tam a nebol vrátený do archívu bývalej ŠtB v Bratislave. Preto ho dnes nespravuje ÚPN.

Budajov agentúrny zväzok sa teda zachoval?

Existuje tak, ako bol v roku 1988 preskartovaný. To je dôležité. Evidencia Jána Budaja bola v rokoch 1979 až 1981. Potom bol spis v operatívnom archíve. A v roku 1988 ŠtB spis vytriedila a takto vytriedený zväzok vrátila do svojho operatívneho archívu.

Čo to znamená?

Že ten zväzok neprešiel skartáciou v roku 1989, ale už v roku 1988. Bola to pravidelná skartácia písomností ŠtB, aby sa archívy nezahlcovali písomnosťami, ktoré nemajú štátnobezpečnostnú hodnotu.

Dá sa to interpretovať ako argument v prospech toho, že v tomto spise nebolo nič dôležité, keďže to ŠtB už v roku 1988 takto preskartovala?

Áno, môžeme to takto interpretovať. Neboli tam informácie, ktoré by ŠtB v tom čase vedela využiť. Samozrejme, môže to súvisieť aj s tým, že osoby, o ktorých mal Ján Budaj informovať, tu už neboli. Gabriel Levický bol od roku 1979 v emigrácii a Tomáš Petřivý v roku 1986 zomrel.

Je inak celkom zaujímavé, že aj tieto nové informácie vlastne potvrdzujú Budajovu verziu, ale opäť sa z toho stala politická kauza v jeho neprospech.

Je to tak, no politický rozmer tomu prirodzene dávajú najmä jeho politickí oponenti. Treba v tom trochu vidieť aj komunikáciu Jána Budaja, ktorý sa ani teraz k tomu nepostavil úplne jasne. Nepovedal, ako to presne bolo s podpisom toho vyhlásenia. Nehovorí úplne jasne o svojich motiváciách. V roku 1991 napríklad verejne hovoril, že Levický, ktorý ušiel v marci 1979, odišiel cez Rumunsko. Aj to, že aj on chcel odísť, niekoľkokrát preto žiadal o pas, ale nedostal ho. Podarilo sa mu to až 12. júna 1979 a 13. júna mal podpísať vyhlásenie, na základe čoho mu operatívec ŠtB ten pas odovzdal. Budaj hovorí, že vtedy túto príležitosť využil a na tri týždne z Československa odišiel. Ale keďže nemohol utiecť spolu s manželkou, tak sa vrátil. S tým, že s ŠtB vôbec nebude spolupracovať.

Čo konkrétne by mal Budaj ešte viac vyjasniť?

Mal by veľmi jasne povedať, akým spôsobom prebiehali jeho kontakty s ŠtB. Aj teraz na prvej tlačovej konferencii zapochyboval, či ide o jeho rukopis, ale potom mu novinári pripomenuli, že v roku 1991 uviedol, že vyhlásenie podpísal. Pôsobilo to trochu nedôveryhodne. Problém Jána Budaja je, že podobne ako Fedor Gál či Peter Zajac nevie oddeliť dva problémy. Jedným je spolupráca s ŠtB, druhým sú osobné vzťahy po roku 1990, ktoré do toho výrazne vstupujú.

Nie je to tak, že nech by Budaj dnes povedal čokoľvek, bude to hneď spochybnené? Pretože je stále aktívnym politikom, a teda sa z toho okamžite stane aj politická kauza. Tak ako to bolo aj teraz.

S tým sa dá súhlasiť. Napriek tomu si myslím, že Budaj by mal jasne vysvetliť motiváciu aj chronológiu svojej činnosti. Rozptýliť tú hmlu okolo toho. Pretože on naozaj v čase, keď bol evidovaný ako tajný spolupracovník, organizoval podujatia nezávislej kultúry a pašoval zakázanú literatúru z Poľska, o čom dokonca odmietol podať vysvetlenie aj vyšetrovateľovi ŠtB. Čiže sa režimu nepodvolil. Následne v roku 1982 bol na neho založený zväzok, v ktorom ho rozpracovali, a v roku 1986 už bol evidovaný aj ako nepriateľská osoba. Aj príslušníci ŠtB vo výpovediach po roku 1990 hovoria, že ich motiváciou ani tak nebolo získať ho na spoluprácu, ale skôr mať v rukách niečo, čím by mu bránili v aktivite.

Napríklad niečo, čím by ho vydierali?

Presne tak, alebo ho kompromitovali. Treba brať do úvahy, že ho v tom čase kontaktoval príslušník ŠtB Jaroslav Král, ktorý nemal skúsenosti s operatívnou prácou, navyše mal problém s alkoholom. To mohlo výrazne vstúpiť do ich vzťahu a Budaj si mohol myslieť, že s ním bude môcť hrať nejakú hru. Že nebude vadiť, keď mu podpíše nejaké prehlásenie. Hlavne, že bude mať pas, odíde a jeho prehlásenie bude len zdrap papiera. Ale vrátil sa, zostalo tu. A po roku 1990 to výrazne vstúpilo do politiky.

Ľudia, ktorí poznajú Jána Budaja z disentu, často hovoria, že neveria tomu, že Ján Budaj na nich ŠtB donášal. Majú však problém s tým, že im po roku 1989 o svojom vzťahu k ŠtB nepovedal.

Áno, to už je vec dôvery a vzťahov. Verím, že to pre ľudí ako Fedor Gál či Peter Zajac môže byť problém. Ale nemalo by to vstupovať do otázky hodnotenia prípadnej spolupráce alebo nespolupráce Jána Budaja s ŠtB.

Lenže to je dosť ťažké, pretože títo ľudia vtedy urobili politické rozhodnutie vyradiť Jána Budaja pre spoluprácu s ŠtB z kandidátky VPN, hoci na nej boli aj vysokopostavení komunisti. Nebolo by to vlastne priznanie, že na základe vzťahov, pocitov a nejasných faktov urobili unáhlené politické rozhodnutie?

Ťažko hodnotiť politické rozhodnutia z roku 1990, keď sme materiály a fungovanie ŠtB poriadne nepoznali. Dnes je rok 2023 a ja riešim situáciu, keď sa na nás obracia človek, ktorý bol preverovaný ŠtB, takto je uvedený vo zväzkoch, ale rodina sa ho pýta, prečo s ŠtB spolupracoval. Ani dnes ľudia poriadne nerozumejú tomu, kto bol preverovanou osobou a kto bol spolupracovníkom. Nieto ešte v roku 1990. Ten zväzok koloval, veľa vecí bolo nejasných a rozhodnutie pre istotu Budaja z kandidátky vyradiť mohlo dávať politický zmysel. Ale toto by som už naozaj nerád hodnotil.

Posledná vec k Jánovi Budajovi a dajme bokom, čo ešte k tomu povie on sám. Je ešte šanca, že sa o jeho prípade dá ešte zistiť niečo viac na základe nejakých archívnych dokumentov?

Ja ako odborník, ktorý dokumenty ŠtB poznám, sa už pravdepodobne nič viac nedozviem. Širšia verejnosť si ešte môže vyprecizovať niektoré momenty. Práve v tom vyšetrovacom zväzku, ktorý je v Správnom archíve Armády Českej republiky v Olomouci, sú výpovede príslušníkov ŠtB, ľudí z médií, vtedajších politikov aj samotného Jána Budaja.

Keď Ján Langoš zakladal ÚPN, kládol veľký dôraz práve na zverejňovanie spolupracovníkov ŠtB. Lenže samotné zväzky spolupracovníkov často majú problematickú výpovednú hodnotu. Mnohí ľudia začali spolupracovať, lebo boli vydieraní, pri niektorých ŠtB aj fabulovala. Nepreceňoval Langoš v rámci svojej snahy o vyrovnanie sa s minulosťou úlohu spolupracovníkov a na úkor toho zostali trochu v tieni príslušníci ŠtB či vysokopostavení funkcionári strany?

Opäť to treba vnímať v dobovom kontexte. Ján Langoš sa o zriadenie takéhoto ústavu dlhodobo snažil. Najmä o to, aby dokumenty ŠtB boli prístupné verejnosti a aby sa nezneužívali a nevydieralo sa nimi. A takisto aby sa k ich obsahu či existencii mohli ľudia vyjadriť. Treba brať do úvahy aj to, aké vtedy boli možnosti ústavu. Preberali sa archívne materiály bezpečnostného aparátu, ale stranícke materiály doteraz nemáme vôbec. Chodíme ich študovať do iných archívov.

Najjednoduchšie bolo zverejniť práve registračné protokoly. Stačilo ich naskenovať, prepísať a už krátko po vzniku ÚPN ich bolo možné zverejniť. Zákon pamätal aj na ľudí, na ktorých tieto zväzky boli vedené, a mohli podať vysvetlenie. Boli tri kategórie motivácie na spoluprácu s ŠtB: ideologické dôvody, materiálne výhody a, samozrejme, aj vydieranie a vyhrážky kompromitáciou. To sme však mohli rozanalyzovať až na základe našich skúseností a praxe. Snahou Jána Langoša bolo zverejniť tieto dokumenty a vyvolať diskusiu. Cez registračné protokoly to išlo.

Lenže to malo aj vedľajšie škody. Ľudia nedokázali rozlišovať medzi vedomými spolupracovníkmi a kategóriami, ktoré vôbec nemuseli vedieť, že sa o nich ŠtB zaujíma, čo sa často zneužívalo aj voči ľuďom, ktorí boli verejne aktívni. Protokoly zároveň nedostatočne osvetľovali kontext a motivácie. Nie vždy bolo jasné, kto spolupracoval z kariérnych dôvodov alebo pre peniaze a kto bol k tomu donútený. Pamätám si prípad kňaza, ktorý podpísal spoluprácu, lebo ho ŠtB vydierala, že inak jeho chorá mama nedostane lieky, ktoré potrebuje, a tvrdil, že na nikoho nič neprezradil.

Samozrejme, toto všetko to so sebou prinieslo. Neboli oddelení tí, ktorí boli prenasledovaní, od tých, ktorí boli tajnými spolupracovníkmi, a niektoré informácie, ktoré v tom robili poriadok, k ľuďom prenikali len pomaly.

Dalo sa to urobiť aj inak, ako to urobil Ján Langoš?

Vždy je iná cesta. Ale vychádzalo to z Langošovho presvedčenia, že pravda musí vyjsť najavo a ľudia vďaka tomu budú slobodnejší. A takisto z presvedčenia, že ľudia sa k tomu budú môcť vyjadriť. Tí, ktorí boli prenasledovaní, aj tí, ktorí s ŠtB spolupracovali. Či už pod nátlakom, alebo preto, že ideológii verili. Máme aj ľudí, ktorí boli vo väzení, ale mali tri-štyri deti a chceli sa dostať von. Tak v čase pobytu vo väzenskom zariadení súhlasili so spoluprácou. Počítalo sa s tým, že aj vďaka možnosti vyjadriť sa k spolupráci sa dozvieme viac o tom, ako tento systém fungoval. Toto bola hlavná Langošova motivácia.

V čase, keď Langoš vznik ÚPN presadzoval, ho však aj viacerí ľudia z radov odporcov komunistického režimu upozorňovali na to, že môže dôjsť aj k mnohým nespravodlivostiam.

Áno, ale ako som povedal, vychádzalo to z Langošovho presvedčenia. Na druhej strane aj k motivácii niektorých kritických disidentov treba povedať, že ani oni nevedeli, čo na nich Štátna bezpečnosť viedla, čo podpísali. Preto sa prihovárali za opatrnosť. ŠtB často získavala aj veľmi citlivé osobné informácie a všetko mohlo byť vo zväzkoch. Napríklad v Nemecku boli prípady, že manželka donášala na manžela a po zverejnení týchto informácií sa ich vzťah rozpadol. Nemci boli pri zverejňovaní trochu precíznejší v tom, že napríklad robili pohovory s ľuďmi, ktorí o nahliadnutie do zväzkov požiadali, aby boli pripravení na to, čo ich môže čakať.

Kauzy súvisiace so spoluprácou s komunistickou tajnou políciou boli aj v iných krajinách. V Poľsku bol prípad Lecha Walesu a téma jeho spolupráce s tajnou políciou sa takisto stala súčasťou politického boja.

Tam to malo ešte aj ten kontext, že spisy mal doma bývalý komunistický minister vnútra a po jeho smrti ich vyniesla na svetlo jeho manželka. Áno, tieto zväzky treba analyzovať a vysvetľovať ich v kontexte. To sa v roku 2004 možno nedialo v dostatočnej miere. Lenže treba vidieť aj to, aký veľký politický boj musel Ján Langoš o zverejnenie týchto vecí zviesť. Preto to chcel urobiť čo najskôr, aby tomu už nemohol nikto zabrániť. Veril tomu, že takto to je správne, a išiel do toho s celou svojou životnou energiou. Aj preto šiel vtedy napríklad do tvrdého sporu s Jozefom Banášom alebo osobne chodil na všetky súdne pojednávania, čo sa mu aj nakoniec stalo osudným.

V agende máte nielen éru komunizmu, ale aj obdobie 1939 až 1945. Za vášho predchodcu Ivana Petranského čelil ÚPN kritike zo strany niektorých historikov z Historického ústavu SAV. Vyčítali vám, že sa až príliš venujete Slovenskému štátu, pričom viaceré publikácie na túto tému nie sú kvalitné a až príliš sa snažia toto obdobie obhajovať. Ešte tento spor existuje?

Dnes takéto napätie necítim. Od toho obdobia, ktoré spomínate, sa v ÚPN udiali viaceré personálne zmeny a s pracoviskami, ktoré robia historický výskum, sa snažíme budovať serióznu spoluprácu. Aktuálne pracujeme aj na tom, aby sme zvýšili kvalitu nášho časopisu Pamäť národa. Pracujeme taktiež na tom, aby sme sa stali viac otvorení voči verejnosti a sprostredkovali jej poznatky o nedávnej minulosti.

V roku 2020 vám pribudla aj ďalšia agenda. ÚPN rozhoduje o priznaní statusu veterána protikomunistického odboja, na ktorý sa viažu aj nejaké finančné kompenzácie. Ale organizácie politických väzňov upozorňujú, že pokiaľ ide o priznávanie tohto statusu, postupuje ÚPN pomaly, pritom sa to týka ľudí vo vyššom veku. Nedá sa to urýchliť?

Problém je, že status veterána sa týka tých, ktorí sa aktívne podieľali na odboji voči režimu. Netýka sa to všetkých perzekvovaných. V mnohých prípadoch u ľudí, ktorí sa o tento status hlásia, išlo o utrpenie, ktoré nespochybňujeme, ale nebol to aktívny odboj. Napríklad do pomocných technických práporov (PTP) sa mnohí dostali preto, lebo mali príbuzných v USA alebo v Kanade či rodičov kulakov. Nie vždy išlo o protikomunistický odboj. Tým bolo napríklad pašovanie zakázanej literatúry, verejné vyjadrenia proti režimu, vytváranie odbojovej skupiny, za ktoré boli aktéri potrestaní väzením. Ani paragraf o nedovolenom opustení republiky neznamená automaticky protikomunistický odboj.

Posudzovanie a overovanie týchto žiadostí je zložitý proces. Aj preto, lebo mnohým žiadateľom pomáhame so získavaním potrebných dokumentov, keďže sú už starší a majú s tým problém. Navyše musíme posúdiť aj možné prekážky na priznanie toho postavenia, napríklad členstvo v komunistickej strane či spoluprácu s ŠtB.

ÚPN sa môže aj obracať na prokuratúru s podaniami na ľudí, ktorí boli podozriví zo spáchania zločinov. Napríklad v prípade streľby na hraniciach a podobne. Ako úspešné boli tieto podania?

Podali sme asi päťdesiat takýchto podaní. Prevažne sa týkali zločinov na štátnej hranici, ktoré sme mali zmapované. Niektoré boli zastavené, zväčša z dôvodu, že sa podľa vyšetrovateľov žiaden trestný čin nestal. Jednoducho nevnímali celý kontext, že to bol neslobodný režim, ktorý obmedzoval práva a slobody občanov, bránil ľuďom vyjadriť názory či cestovať. Niektoré podnety boli prerušené, lebo sa čaká ešte na ďalšie doklady. Často nás prokuratúra nebrala ako účastníkov konania, lebo to považovali za vzťah medzi konkrétnymi funkcionármi a poškodenou osobou.

Existuje rozsudok, ktorý by uznal v takomto prípade vinu konkrétneho funkcionára?

Jediný odsúdený bol Alojz Lorenc. Aj to len na podmienečný trest a až začiatkom milénia. Ďalšie kauzy išli dostratena.

Prečo je to tak?

Tak sa to nastavilo už v 90. rokoch. Prokuratúra sa k týmto kauzám stavala tak, že nejde o trestné činy. Potom tu bola otázka premlčanosti. Vražda je premlčaná po dvadsiatich rokoch. Česi si urobili novelu Trestného zákona, kde pri takýchto skutkoch bola posunutá premlčacia lehota. Môže to súvisieť aj s tým, že v prokuratúre a polícii rôzne väzby pretrvávajú dlho.

Niečo ako stavovská solidarita ešte po toľkých rokoch?

Ja som u nás nevidel prelomový rozsudok, ktorý by opísal zločinnosť komunistického režimu. Máme zákony, ktoré hovoria, že to bol nemorálny a protiprávny režim, ale nemáme rozsudok, ktorý by to potvrdzoval.

Súvisí to aj s tým, že v našej justícii nedošlo po roku 1989 k personálnej očiste?

Nielenže nedošlo k personálnej, ale ani k mentálnej očiste.

Existuje šanca, že ešte niekedy bude takýto prelomový rozsudok prijatý?

Obávam sa, že nie.

V máji bude ÚPN fungovať dvadsať rokov. Nejaká časť jeho misie bolo zverejňovanie vecí z archívov, čo sa v istej chvíli skončí. Podobne aj odškodňovanie obetí. Aká je vaša vízia ďalšej budúcnosti tejto inštitúcie?

Mnohé udalosti, ktoré sa dejú v našej spoločnosti, dokazujú, že ÚPN je aj po dvadsiatich rokoch nevyhnutnou súčasťou našej pamäťovej politiky. Budeme ďalej spracovávať všetky písomnosti, ktoré máme v správe a ktoré sú súčasťou nášho kultúrneho dedičstva. Teraz sme prevzali aj fond Ústredne štátnej bezpečnosti z obdobia 1940 až 1945 a takisto fond Hlinkovej gardy. Preberáme ďalšie spisy príslušníkov ŠtB. Uvažujeme o vytvorení digitálneho archívu. Stále nemáme spracované rôzne formy perzekúcie občanov, napríklad pracovné tábory. Potom je tu osveta, kde narážame na problém, ako mladým ľuďom komunikovať obdobie ľudáckeho a komunistického režimu, lebo často ich už nezažili ani ich rodičia. To je pre nás výzva, kde sa budeme musieť presunúť aj do digitálneho priestoru. Uvažujeme o formátoch, ako sú aplikácie či počítačová hra.

Objavili sa aj úvahy, že by na platforme ÚPN mohlo v budúcnosti vzniknúť múzeum totalitných režimov, ako je to v niektorých krajinách. Viete si to predstaviť?

V rámci rekonštrukcie budovy plánujeme so zriadením aj vlastných muzeálnych priestorov. Aj Múzeum SNP vzniklo ako niečo, čo zhromažďuje artefakty a cez ne si pripomína túto udalosť. Viem si predstaviť, že časom ÚPN postupne prejde od sprístupňovania dokumentov k nejakej forme inštitúcie, ktorá bude mať nielen archív, ale aj artefakty. Už teraz chceme podniknúť kroky na zriadenie múzea, hoci bez vlastných priestorov, aby sme artefakty mohli zhromažďovať ako muzeálne predmety.

Len na Slovensku je taký problém, že hoci aj nejaké múzeá zriadime, keď potom vidíme, ako obdobné múzeá vyzerajú v Poľsku či Maďarsku, tak sa musíme trochu hanbiť. Asi nemá význam zriaďovať len múzeum pre múzeum, ale už investovať do niečoho dôstojného, ako je Múzeum Varšavského povstania alebo Terror Háza Múzeum v Budapešti.

Áno, ale to je vec nastavenia spoločnosti. To, ako Poliaci robia muzeálnu prácu, je oproti nám obrovský rozdiel. Aj vďaka tomu dokážu veľa predmetov zachrániť a do múzeí prilákať ľudí. Je to vec postoja štátu k svojej kultúre a histórii. My to chceme posunúť, len na to treba politickú podporu.

Je problém v našej krátkej tradícii vlastnej štátnosti?

Podľa môjho názoru to súvisí s tým, že sme ako spoločnosť v názore na dôležité historické udalosti rozdelení. Slovenský štát, SNP a podobne. Zatiaľ čo národy ako Poliaci v tom majú konsenzus a hľadajú národných hrdinov, my často staviame naše historické osobnosti proti sebe.

ÚPN bol od svojho vzniku takou putujúcou inštitúciou, keďže ste nemali vlastnú budovu a často ste sa sťahovali. Vyrieši sa to v dohľadnom čase?

Problémom ÚPN bolo, že podľa zákona sme mali priestory dostať do majetku. Pričom ako štátna inštitúcia sme budovu mohli dostať len do správy. To bol dôvod, prečo sme mali problém získať nejaké sídlo. Samozrejme, malo to aj svoje politické pozadie. V súčasnej vládnej koalícii sú politici s pozitívnym vzťahom k ÚPN. Podarilo sa nám dostať do správy budovu v Bratislave. Rozhodnutie vlády nám umožnilo začať aj prípravné práce na rekonštrukcii tohto objektu. Sme vo fáze prípravy podkladov na vyhlásenie súťaže architektonických návrhov.

Kedy by ste teda pri optimistickom scenári mohli mať nové sídlo?

Uznesenie vlády hovorí o roku 2026. Myslím, že sa to trochu predĺži, lebo niektoré konania trvajú dlhšie, ako by sme chceli. Ale verím, že v roku 2027 už budeme v nových priestoroch, kde bude archív, knižnica, múzeum aj priestory na diskusie.

Foto: Adam Rábara