Bývalý český premiér a politológ Petr Pithart pri nedávnom výročí Mníchovskej dohody pripomenul jeden málo známy príbeh problematizujúci zaužívaný pohľad na túto udalosť ako na „zradu Západu“, ktorý rozhodol „o nás bez nás“.

Zároveň je to aj zaujímavý príspevok k diskusii o osobe prezidenta Edvarda Beneša alebo všeobecne úlohe elít v krízových časoch národa.

Ale poďme po poriadku.

Pithart pripomenul udalosť, ktorá sa odohrala v septembri 1938 tesne pred Mníchovskou konferenciou.

Dva týždne pred rokovaním v bavorskej metropole si prezident Beneš zavolal svojho lojálneho spojenca, ministra sociálnych vecí Jaromíra Nečasa a poveril ho tajnou diplomatickou misiou.

Nečas, ktorý bol známy svojimi dobrými kontaktmi medzi francúzskymi politikmi, mal diskrétne predložiť zástupcom Francúzska a Veľkej Británie Benešov návrh na riešenie československej krízy.

Prezident odovzdal šokovanému ministrovi papier s nakreslenou mapou republiky a vyznačeným územím, ktorého sa Československo bolo ochotné dobrovoľne zrieknuť v prospech Nemecka. Išlo o približne šesťtisíc štvorcových kilometrov, kde žilo prevažne nemecké obyvateľstvo.

Nečas si uvedomoval, že ide de facto o vlastizradu, keďže Beneš konal za chrbtom vlády aj parlamentu, napriek tomu odcestoval ešte v ten deň do Paríža a odovzdal návrh svojmu dobrému priateľovi, bývalému francúzskemu premiérovi Léonovi Blumovi.

Ten ho okamžite zaniesol úradujúcemu premiérovi Édouardovi Daladierovi, ktorý ho následne posunul britskému premiérovi Arthurovi Nevillovi Chamberlainovi.

Závažnosť tohto Benešovho kroku spočíva v tom, že ním prelomil zásadu, podľa ktorej sa hitlerovskému Nemecku nemal dobrovoľne odovzdať ani meter územia. Tento princíp dovtedy podporovala väčšina európskej verejnosti a minimálne verbálne aj Daladier s Chamberlainom.

„Takže obidvom sa toho 14. septembra 1938 nesmierne uľavilo, že tá zrada nebude na nich, ale na Benešovi. Že oni budú mať pri rokovaní o mieri s Hitlerom čisté svedomie. Lenže Hitler chcel, ako vieme, omnoho viac, celú tretinu územia Čiech a Moravy. A Mníchov mu ju dal,“ tvrdí Pithart.

Beneš neskôr v exile hodil Nečasa cez palubu, ale ten ešte stihol tesne pred smrťou odovzdať kópiu Benešovho návrhu majiteľke penziónu, v ktorom v Anglicku býval. Tá ho po vojne priniesla do Československa a údajne ho odovzdala zástupcom médií.

Existuje dokonca teória, že týmto dokumentom disponovali komunisti a bola to jedna z vecí, ktorou vo februári 1948 tlačili na Beneša. To už sme však na pôde špekulácií.

O osobe prezidenta Beneša sa dnes v Česku vedie pomerne búrlivá debata. Historik Jan Rychlík, okrem iného autor uznávanej knihy o dejinách Slovenska, v rámci nej napríklad tvrdí, že Benešov rozkaz z roku 1938 na zloženie zbraní a vypratanie pohraničia výrazne prispel k tomu, že sa Slovákom a iným národnostným menšinám československý štát odcudzil, a tak sa podpísal aj pod neskorším rozpadom Československa.

Morálne škody v dôsledku Mníchovskej dohody sú tak podľa Rychlíka oveľa tragickejšie ako straty na životoch Čechoslovákov, ktorí sa Nemcom postavili.

Tento typ debát sa dnes mnohým môže zdať zbytočný. Nie je to však pravda.

Ak by Zelenskyj a ďalší ukrajinskí lídri boli sadli do lietadla a odišli do exilu, Ukrajina by sa s veľkou pravdepodobnosťou nebola bránila a bola by padla.

Úloha osobností nie je nikdy taká kľúčová ako v zlomových chvíľach národa, keď má jedno rozhodnutie potenciál ovplyvniť nielen aktuálny vývoj udalostí, ale aj budúcnosť na dlhé desaťročia.

Dobrým príkladom je vojna na Ukrajine. Pri vedomí toho, ako historické paralely krívajú, a aj mnohých chýb, ktoré sa dajú Volodymyrovi Zelenskému vyčítať, sa dá tvrdiť, že ak by sa bol v roku 2021 ukrajinský prezident zachoval podobne ako Edvard Beneš v roku 1938, ukrajinská štátnosť v dnešnom zmysle by už neexistovala.

Ak by Zelenskyj a ďalší ukrajinskí lídri boli sadli do lietadla, ako to nakoniec mnohí očakávali, a odišli do exilu, Ukrajina by sa s veľkou pravdepodobnosťou nebola bránila a bola by padla. Ukrajinskí politici by tak mohli odniekiaľ z Londýna sledovať, ako v Kyjeve nejaký kolaborant typu Viktora Medvedčuka z vôle Kremľa riadi denacifikáciu ich vlasti.

A je veľmi otázne, či by mali také šťastie ako Beneš, ktorému po niekoľkých rokoch Spojenci vrátili krajinu späť. Oveľa pravdepodobnejšie je, že ak by sa Ukrajinci sami nebránili, nikto by im nepomohol.

Ukrajincov v budúcnosti určite ešte čaká bolestivá debata o cene, ktorú za toto rozhodnutie zaplatia, tak ako napríklad Poliaci ešte aj dnes debatujú o cene za Varšavské povstanie.

Lenže aj Benešovo rozhodnutie nebrániť sa v roku 1938 malo svoju cenu, pretože na národ, ktorý nie je ochotný bojovať za svoju slobodu, sa všetci vrátane predátorov pozerajú inak ako na národ, ktorý to dokáže.

Preto v prípade otázok, ktoré pri výročí Mníchovskej dohody otvoril Petr Pithart a v súvislosti s Benešom si ich kladú aj ďalší českí historici, vôbec nejde o nejaké odťažité záležitosti, patriace nanajvýš do univerzitných posluchární.

Zoči-voči dnešnému turbulentnému svetu sú to vysoko aktuálne témy.