Test

Rýchly pohľad na mapu Litoměřickej diecézy hovorí, že sa v nej nachádza takmer 400 farností, ale k dispozícii máte menej ako sto kňazov. Pre nás na Slovensku je to zatiaľ nepredstaviteľná situácia, nedokázať obsadiť tri štvrtiny farností. 

Ich počet postupne redukujeme a zlučujeme do väčších celkov. Skutočné farnosti so živou komunitou, s materiálnym zázemím, charitou, s pastoračnou a ekonomickou radou máme možno na desiatich miestach.

Zvyšok sú skôr územné celky, kde žije pár rodín, ktoré dochádzajú na bohoslužby z väčšej vzdialenosti. Napríklad v Žateckom regióne máme jedného kňaza rekordéra, ktorý má na starosti štyridsať obcí a poctivo ich obchádza.

Asi by bolo lepšie zriadiť misijné stanice, ale z praktického hľadiska to zatiaľ nedáva zmysel.

Prečo?

Lebo máme mnoho kostolov, ktoré sú štátom chránené ako historické pamiatky. A či má farár na svojom území jednu farnosť alebo desať, stále má na starosti rovnaký počet kostolov. Preto sa snažíme dať našim chrámom novú šancu, napríklad zveriť ich do rúk obce alebo starať sa o ne spoločne.

Nakoľko sú do správy farností zapájaní laici? Kňazi sa pri takom nápore stíhajú zrejme venovať len základnému sviatostnému servisu.

Prechádzame procesom určitej konverzie. Pán farár by niekedy rád robil duchovnú aj materiálnu správu ako za starých čias. Aj niektorí ľudia by boli radi, keby nemali žiadne starosti a o všetko by sa postaral kňaz. Ale takto to už dnes nejde. Neviem si predstaviť, ako by sme to zvládali bez pomoci laikov. 

Zároveň na biskupstve rozvíjame profesionálnu správu majetku, aby boli kňazi čo najmenej zaťažovaní starostlivosťou o množstvo budov a zmluvných vzťahov.

Kňazi postupne starnú a umierajú, v diecéze máte len troch bohoslovcov – nie je to beznádejná situácia?

Celý život žijem v beznádejných situáciách, takže som si na to už zvykol a spí sa mi pritom celkom dobre.(Smiech.)

Veľkú nádej vidím v trvalých diakonoch. Momentálne ich máme desať, čo nie je veľa, ale pripravuje sa ďalších dvadsať kandidátov. Sú to naozaj výborní chlapi v najlepších rokoch, takmer všetci sú ženatí, majú rodiny.

Aj profesijne je to zaujímavo vyskladané, máme tam kriminalistu, záchranára či riaditeľa školy. Byť medzi nimi je pre mňa veľkým povzbudením.

Čo presne bude ich úlohou?

Určite nechceme, aby boli trvalí diakoni vnímaní len ako lepší miništranti či horší farári. Definovali sme to tak, že diakon má zhromažďovať a udržiavať pri živote, takpovediac v prevádzkovej teplote, kresťanskú komunitu: aby tam kňaz mohol občas prísť a poslúžiť veriacim sviatosťami. 

Verím, že toto je správna cesta a štruktúru diecézy by mohli držať práve trvalí diakoni s manželkami, ktoré sú prirodzene taktiež zapájané do služby: sú to kvázi diakonky. Jednoducho smerujeme k rodinnejšiemu modelu kresťanských komunít.

A kto vie? Za niekoľko rokov možno budeme mať opäť pätnásť bohoslovcov. Stále mám nádej a ostávam pokojný.

V cirkvi sa v posledných rokoch veľa hovorí o synodalite. Zdá sa, že realita, v ktorej žijete, vás do synodality, teda do spoločného kráčania dotlačila už dávnejšie.

Súhlasím, aj keď by som nepoužil slovo „dotlačila“. Je to prirodzená súčasť nášho života. Keď som pred chvíľou hovoril o mužoch diakonoch, tak naša biskupská kúria je plná schopných a veriacich žien na zodpovedných postoch. Aj samotné farnosti ťahajú do veľkej miery ženy.

Synodalitu u nás nemusíme umelo zavádzať, skôr potrebujeme vysvetľovať, že toto cudzie slovo, ktorému mnohí nerozumejú, iba pomenúva niečo, čo tu už dávno žijeme. Nedelíme sa na pánkov farárov a tých ostatných, ale všetci sme kamaráti a kolegovia, ktorým ide o Božie kráľovstvo.

Foto: Postoj/Anna Guthri

Aký je to program?

Za dôležité považujem upratovanie vo vzťahoch, teda obrusovanie hrán, obnovu priateľstva a zmierňovanie napätia. Lebo politika, ktorá mala byť stretom ideí, sa postupne zmenila na strety medzi ľuďmi a vytváranie osobných animozít, kto je proti komu a s kým.

My kresťania potrebujeme do spoločnosti vnášať Krista. Nerád používam slovné spojenie „presadzovať kresťanské hodnoty“, lebo tento výraz bol už veľmi sprofanizovaný, ale hovorme o cnostiach, férovom spôsobe života, ideáloch, ktoré sa dnes už nenosia, ale spoločnosti by veľmi prospeli.

Bol by som rád, keby sme boli aktérmi obnovenej občianskej spoločnosti, a nie starých politických súbojov.

Je v dnešnej hyperpolarizovanej spoločnosti vôbec možné upokojiť situáciu?

Keď som medzi ľuďmi, ktorí stoja proti sebe, a chvíľu sa spolu len tak rozprávame, napätie zvyčajne ustúpi. Vzájomný dialóg a vecný prístup býva dobrým začiatkom. Ale musíme si pri tom dať pozor, aby výsledkom nebol plytký kompromis a spoločným menovateľom nebola nula.

Zároveň si uvedomujem, že ak chceme Kristovu hĺbku a pokoj vnášať do spoločnosti, musíme začať sami od seba. Lebo aj v cirkvi je veľa napätia, často sa staviame do pozícií konzervatívci verzus liberáli.

Ja si však myslím, že každý z nás je trochu liberálny aj trochu konzervatívny, a v čase sa to mení. Ide skôr o akcenty našej viery. Spoločne musíme hľadať to, čo nás spája, a nie to, čo nás rozdeľuje.

Vidím reálnu možnosť, že v podstatných veciach by sme sa mohli vedieť dohodnúť a nerobiť navonok hanbu. Možno som naivný, ale v tejto situácii prosím: „Dovoľte mi byť naivným, chcem to aspoň skúsiť.“

Foto: Postoj/Anna Guthrie

Vaším priamym susedom na Pražskom hrade bude prezident Petr Pavel. Mali ste už možnosť zoznámiť sa?

V minulosti sme sa už stretli, takže o sebe vieme. Prezident mi zaslal gratuláciu k vymenovaniu a bude prítomný aj na mojom uvedení do úradu pražského arcibiskupa. Myslím si, že oboch by nás mohla spájať spomínaná agenda obrusovania hrán v spoločnosti.

Foto: Postoj/Anna Guthrie

Nedávno ste sa stretli s pápežom Levom XIV. Čo ste si odniesli z tohto stretnutia?

Nieslo sa vo veľmi priateľskom duchu, nebolo tam cítiť žiadnu okázalosť. Po celý čas som mal dojem, že sa zhováram so starším skúsenejším kolegom. Viac počúval, ako rozprával, a to som si z nášho stretnutia aj odniesol: viac počúvať druhých a menej hovoriť.

Priznal som sa mu aj s tým, že som vedome nepočúvol jednu jeho radu, ktorú nám ako začínajúcim biskupom dal pred dvoma rokmi, keď bol ešte prefektom Dikastéria pre biskupov. A že to neľutujem.(Úsmev.)

Aká rada to bola?

Radil nám, aby sme si ako noví biskupi trochu držali odstup od kňazov. Zdôvodnil to tým, že keď bude potrebné povedať im aj niečo nepríjemné, bude to pre nás jednoduchšie. Povedal som mu, že tým, že som pomerne mladý a väčšina kňazov sú moji kamaráti, tak sa mi odstup od nich drží ťažko a nie je mi to ani vlastné.

Ako pápež reagoval?

Zasmial sa a povedal: „Rob, ako uznáš za vhodné.“ A dodal, že jeho rady sú len radami, a tak k nim treba aj pristupovať.

Foto: Postoj/Anna Guthrie