Keď som sa pre svoj prvý zväzok životopisu Jána Pavla II s názvom Svedok nádeje snažil získať rozhovor s kardinálom Agostinom Casarolim, ktorý bol najskôr architektom a hlavným diplomatickým zástancom Ostpolitiky pápeža Pavla VI. a neskôr v rokoch 1979 - 1990 štátnym sekretárom Vatikánu, spočiatku sa zdalo, že je ťažko dostupný.

Kardinál nebol nadšený mojou knihou z roku 1992 s názvom The Final Revolution: The Resistance Church and the Collapse of Communism (Posledná revolúcia: Odpor cirkvi a pád komunizmu), v ktorej som bol rázne ale verím, že zdvorilo, kritický voči stratégii Ostpolitik, ktorá sa snažila o určité zosúladenie s komunistickým režimami za železnou oponou. Kardinál napokon súhlasil, že bude so mnou hovoriť, a mali sme vynikajúci rozhovor, ktorý trval viac ako hodinu a pol. V rozhovore bol kardinál vtipný a šarmantný, pričom dokonca úprimne pochválil svojho starého poľského sparingpartnera, kardinála Stefana Wyszyńského. Zdalo sa, že som bol Casarolimu sympatický, lebo naliehal, aby som sa vrátil aj druhýkrát. Žiaľ, zomrel skôr, ako sa druhý rozhovor mohol uskutočniť. Nech odpočíva v pokoji.

Casaroli odviedol vynikajúcu prácu pri rokovaniach o podmienkach prvej pápežskej púte Jána Pavla II. do Poľska v júni 1979, prinútiac komunistické orgány, aby súhlasili s deväťdňovou návštevou v júni namiesto kratšej návštevy v máji, ktorú Cirkev navrhovala pôvodne. Komunisti odmietali májový termín, pretože v tom čase bol aj liturgický sviatok svätého Stanislava, mučeníka štátnej moci, ktorého príklad orgány považovali za znepokojujúci. Počas samotnej návštevy v júni 1979 sa Casaroli pokúšal upokojiť komunistické výhrady voči slávnej homílii pápeža na Varšavskom námestí víťazstva prednesenej 2. júna (v ktorej vyzval Ducha Svätého, aby „obnovil tvár zeme... tejto krajiny“) a jeho prejavu v Gniezne 3. júna (v ktorom zdôraznil duchovnú jednotu slovanských národov a, v skutočnosti, celej východnej aj západnej Európy). Casaroli ubezpečil podráždených úradníkov, aby sa nebáli, keďže, ako diplomticky naznačil, pápež konal „pod vplyvom emócií“, pričom bol trocha príliš poľský a „nedostatočne všeobecný“.

Ján Pavol II., ktorý si uvedomoval túto skutočnosť, zvolal 5. júna v Čenstochovej mimoriadne zasadnutie Generálnej rady poľského episkopátu, malej skupiny siedmich mužov, na ktorej nebol prítomný ani Casaroli ani žiadny iný oficiálny vatikánsky predstaviteľ sprevádzajúci pápeža. Toto zasadnutie bolo zaznamenané na magnetofónovú pásku a koncom roka 2025 som dostal dokument, v ktorom bola zhrnutá diskusia, ktorá tam prebehla a ktorú zaznamenal generálny tajomník konferencie, biskup Bronisław Dąbrowski. Tento dokument bol celé desaťročia uchovávaný pod zámkom v archíve varšavskej arcidiecézy. To, čo Ján Pavol povedal pri tej príležitosti, vrhá nové svetlo na jeho prenikavý náhľad na situáciu a na nepochopenie mnohých vo Vatikáne, Agostina Casaroliho nevynímajúc, pokiaľ ide o komunistické režimy. Pápež, medziiným zdôraznil:

Vo Vatikáne „nechýbajú odborníci“ na krajiny Varšavskej zmluvy, chýbajú však „ľudia, ktorí majú skúsenosti [so životom v komunizme]“.

Ján Pavol riskoval viac ako komunistické orgány, keď prišiel do Poľska, pretože hrozilo, že týmto orgánom dá „alibi“ pre konanie ich režimu; alibi, ktoré si „nezaslúžili“, čo, ako uviedol: je „bod, ktorý neustále vysvetľujem Casarolimu“.

„Ukrajinci by mali cítiť, že sú uznávaní ... [Vatikán] nemá právo odobrať im v mene ekumenizmu [t. j. s ruskou pravoslávnou cirkvou] ich historickú pravdu. ... Zničenie [ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi] ... je zločin.“

Púť do Poľska mala geopoliticky „globálny význam“ a poľské skúsenosti s odporom voči tyranii založenom na viere mala „nevyhnutný“ význam pre Cirkev na celom svete.

Poľský primas preukázal svoj bystrý náhľad, ba dokonca predvídavosť, keď kardinál Wyszyński v odpovedi pápežovi povedal, že pápežská púť už bola „určitým prelomom. ... Je to prebudenie Litvy, Lotyšska, Estónska, Bieloruska, Ukrajiny ... oživenie nádeje týchto národov ... akási duchovná mobilizácia.“ Neskôr sa s ním v rozhovore Ján Pavol II. úplne stotožnil: „... [prebieha] ďalší proces, ktorý ešte nie je vidieť, konkrétne je to proces prekonávania pocitu odcudzenosti od politického systému. ... Takže sa chystajú nejaké zmeny. Cítiť to.“

A tieto zmeny skutočne prišli v roku 1989.

V určitých vatikánskych a progresívnych talianskych cirkevných kruhoch, v ktorých sa diplomatická Ostpolitik kardinála Casaroliho považuje za základ pádu komunizmu v Európe, sa len málo z tohto v súčasnosti uznáva. Nebolo tomu tak. A to, čo Ján Pavol II. povedal na Generálnej rade poľského episkopátu v júni 1979, a síce, že katolicizmus má účinné zbrane proti tyranii vtedy, keď je „silný svojou vlastnou silou“, svojou duchovnou silou, platí dodnes, a to najmä vo vzťahu k Rusku a Číne.