Je január 2023 a v Sýrii je príjemných 18 stupňov. Nachádzame sa na severovýchode krajiny, v centre Al Huri, vo väzenskom komplexe s vysokými múrmi, ktoré sa aspoň vo vnútri snaží nepôsobiť ako väzenie. Malé nádvorie s trávnikom lemujú dvere do izieb, v ktorých sú umiestnení mladí chalani. Mladí bojovníci, ktorí patrili k Islamskému štátu.

Od roku 2019 až do februára 2023 tu žil a fungoval aj sčasti slovenský chlapec. Nazvime ho Adam. Ako sme uviedli, ochrana jeho mena je po návrate na Slovensko jedným z prvých krokov, aby po tom všetkom, čo zažil, dostal šancu na nový život. O tom, či sa v dlhodobom horizonte Adam dokáže oddeliť od násilia, ktoré zažil a videl, sa rozhoduje už dnes na Slovensku.

Najprv je však dôležité pochopiť, kto tento chlapec je, čím si prešiel. A s čím na Slovensko vlastne prichádza.

Slovenský vládny špeciál. Foto: TASR/Jaroslav Novák

Sýria, mesto Tel Marouf

S Adamom sa rozprávame krátko predtým, ako ho spolu s mamou a sestrou na hraniciach Sýrie a Iraku vyzdvihne slovenský vládny špeciál. Už vtedy je zrejmé, že ho mama, s ktorou sa kvôli oddeleným sýrskym detenčným zariadeniam stretli naposledy pred polrokom, bude inštruovať, ako má slovenskej polícii neskôr odpovedať. Tak sa aj stalo. Jednotlivé časti príbehu tejto rodiny – mamy, syna i dcéry – bolo potrebné zjednotiť.

S otcom rodiny, umiestneným v sýrskom väzení, sa akosi nerátalo. Je to obvyklý prístup, neráta s ním takmer žiadna z rodín zadržaných v Sýrii, ktoré patrili k teroristickej skupine Islamský štát. Deti vedia, že ich otcovia – teda v prípade, že zostali nažive – sú v rôznych sýrskych väzeniach a ich repatriácia do krajiny pôvodu sa nekoná. Aspoň zatiaľ nie. Muži Islamského štátu predstavujú pre svoje krajiny stále príliš veľké bezpečnostné riziko.

Ale poďme späť k Adamovi, mladému, čoskoro 17-ročnému chalanovi, ktorý si tiež prežil svoje. Médiá na Slovensku medzitým zverejnili úryvky zo spisu špecializovaného súdu, kde sa uvádza, ako strieľal z dlhej automatickej zbrane, hral sa so sestrou na popravy či nosil šatku so značkou Islamského štátu. Tých záberov je množstvo a médiá ich milujú.

Nazrime však do tohto príbehu hlbšie, nech máme šancu porozumieť mu o kúsok viac. Kto je mladý chlapec, ktorý posledné roky strávil najprv vo vojnovej zóne a následne v deradikalizačnom centre v Sýrii? Ako žila rodina v Rakke, ktorá bola v tom čase neustále bombardovaná, a ako vníma svojho otca, ktorý doviedol rodinu do Sýrie? A modlí sa dnes Adam po tom všetkom, čo prežil?

„Mláďatá kalifátu.“ Mladí bojovníci ISIS sa fotia vo výcvikovom tábore v Sýrii, 6. december 2014. Foto: SITE Intel Group

Adam: Môj domov bude teraz na Slovensku

Na stene visí veľká obrazovka rozdelená na viacero záberov. Kamery sledujú celý väzenský komplex, chlapci v rozpätí 11 až 18 rokov sú tu pod neustálym dohľadom. Hoci je centrum Huri väzením pre mladých, ktorí si prešli vojenským a náboženským výcvikom, vnútorný priestor im to má pripomínať čo najmenej. Napravo za izbami je futbalové ihrisko, malé kaderníctvo, o kúsok ďalej vyučovacie triedy.

Adam cíti, že aj od jeho slov závisí, čo bude po príchode na Slovensko nasledovať. Zdieľať

Po niekoľkých minútach prichádza do miestnosti, v ktorej čakáme, Adam. Je to pekný, vysoký chlapec, na sebe má bundu s tromi pásikmi a na tvári sústredený pohľad. Nemá veľa výrazov, je skôr v strehu, keď si sadá na gauč a čaká na otázky, ktoré budú nasledovať.

Vie, kto sme, že prichádzame zo Slovenska, aj to, že svojimi slovami nechce ublížiť otcovi, mame ani sestre. Je tichý, bystrý. Keď sa rozprávame, hovorí málo, skôr úsečne, akoby vážil každé slovo. Cíti, že aj od jeho slov závisí, čo bude nasledovať po repatriácii na Slovensko, do krajiny, ktorej jazyk neovláda a kde bol naposledy, keď mal štyri roky.

Čo si odtiaľ pamätá? Starú mamu, ako mu nalieva limonádu a spolu kráčajú po meste na Gemeri? Čo mu z tých spomienok na Slovensko zostalo? Najmä ak žil predtým prevažne v Egypte a následne v Sýrii, ktorá svojou vojnovou brutalitou pravdepodobne tvrdo premazala všetko, čo dosiaľ poznal.

Egypt, bohatá štvrť Mohandessin v Gize, kde rodina pred odchodom do Sýrie bývala.

Najpokojnejší

Adam žije v centre Huri na severe Sýrie štyri roky, teda od momentu, keď rodinu pri pokuse o útek chytili kurdské jednotky. Bolo to v blízkosti Baghuzu, malého mesta pri irackých hraniciach a posledného územia, ktoré vtedy ešte Islamský štát ovládal. Adama následne presunuli do väzenia.

Hoci mal v tom čase iba dvanásť rokov, zostal sám. Svojho otca videl naposledy v Baghuze vo februári 2019, kým mamu so sestrou vojaci odviedli do detenčného tábora. Až po mesiaci presunula kurdská bezpečnosť Adama z väzenia do centra Al Huri pre mladistvých chlapcov.

Ako sám vraví, má sa tu celkom dobre. Študuje tu, a keď má voľno, najradšej hrá s kamarátmi futbal. Je očividné, že chlapcovi sa darí zo všetkých štyroch členov rodiny najlepšie. Je vnímavý a pokojný. Keď si však postupne prechádzame jeho príbeh, je zjavné, že má za sebou skúsenosti, ktorými sa rovesníkom na Slovensku skôr nepochváli. Aj tak by mu zrejme málokto z nich rozumel.

Mladí bojovníci Islamského štátu. Foto: Reprofoto z videa ISIS.

Život v Egypte

Keď sa vraciame k času, keď rodina žila v Egypte, usmeje sa. Spomína, že sa mali veľmi dobre. Adam chodil do školy, kým otec pracoval ako zubár a mama sa starala o neho so sestrou, aby nikomu nič nechýbalo.

Mama sa hnevala. Opakovane sa otca pýtala, prečo sa sem, do Sýrie, rozhodol odísť. Zdieľať

Bolo to v lete v roku 2014, keď ich otec náhle odišiel. Bol júl, akurát prebiehal ramadán. Pamätá si, že otca následne niekoľko mesiacov, možno polroka nevidel. Adamovi chýbal. Hneval sa na neho. Podobne na otcov odchod reagovala aj mama. Vlastne väčšia časť egyptskej rodiny s otcovým odchodom do Sýrie nesúhlasila. No on sa skrátka vzal a šiel. Keď sa Adam mamy opakovane pýtal, kde je otec, povedala mu len toľko, že šiel do Sýrie. A že ona do tej krajiny odmietla ísť.

No ako čas bežal, otec rodine chýbal stále viac. Mama bola nervózna a takmer nepretržite sledovala televíziu. Predovšetkým správy, aby vedela, čo sa deje v krajine, do ktorej išiel ich otec. A kde prebiehala čoraz brutálnejšia vojna. Po necelom polroku padlo rozhodnutie, že pôjdu za ním.

Adam si spomína, ako cestovali z Egypta cez Istanbul, kde sa mali stretnúť s otcom. Ten ich vzal čiernym autom cez turecké hranice do Sýrie. Aspoň tak si to zapamätal. Mal vtedy iba osem rokov. Sestra bola ešte príliš malá. Po ceste plakala. Adam sa bál a cítil, že aj mama je nepokojná. Hnevala sa a opakovane sa otca pýtala, prečo sa sem, do Sýrie, rozhodol odísť. On jej len odvetil, že je doktor a prišiel pomáhať ľuďom.

„Akým ľuďom presne?“ pozerám sa na chlapca pred sebou. Iba sklopí oči a odpovedá tichom.

Tréning militantov teroristickej skupiny Islamský štát. Foto: Alliance/Abaca

Život v Sýrii

O Islamskom štáte počul Adam prvýkrát v televízii doma, vo veľkom byte v Egypte, kde žili spolu so starou mamou. Ten názov zachytil, keď bežali správy, ktoré mala stará mama pustené nahlas. Ani babka nesúhlasila s tým, aby otec odišiel z Egypta.

O Islamskom štáte sa doma nikdy otvorene nerozprávali. Aspoň Adam si to nepamätá. Keď sa mamy opakovane pýtal, čo je s otcom, nijako to nekomentovala. Povedala iba, že je v Sýrii, a ďalej to s ním neriešila. Až kým sa jedného dňa nezačali baliť.

V Rakke, kde sa rodina po príchode do Sýrie na dlhší čas usadila, bol ich život sprvu dobrý. Aspoň na jar roku 2015, niekoľko mesiacov po ich príchode, sa Adam pamätá ako na pekné obdobie. Bývali v byte so štyrmi izbami. Ešte trochu krajšom, ako bol ten, čo mali v Egypte.

Otec pracoval ako zubár. Každý deň odchádzal na kliniku, kým mama zostávala s malou sestrou doma a Adam chodil do školy. Žili a fungovali v podstate podobne ako v Egypte. Až na drobné rozdiely, ktoré však postupne pribúdali.

Centrum zahraničných operácií

Bolo to koncom roka 2015, keď Francúzsko vyslalo nad hlavné mesto Islamského štátu 12 lietadiel. Na Rakku vzápätí dopadlo 20 bômb. Šlo o odvetu za útoky v Paríži, ku ktorým sa ISIS oslavne prihlásil v snahe vyprovokovať západné krajiny a vynútiť si tak finálnu, eschatologickú bitku. Vo svojej reakcii sľuboval ďalšie teroristické útoky.

Rakka bola v tom období hlavným mestom ISIS a centrom, kde členovia tejto skupiny plánovali externé bojové operácie: útoky na Nemecko, USA, Britániu a predovšetkým Francúzsko. Islamský štát sa vyhrážal v podstate všetkým západným krajinám, no bolo to práve Francúzsko, ktoré na Sýriu viaže koloniálna minulosť a ktoré na svojom území zažilo najviac teroristických útokov.

Vydesení Francúzi v reakcii zničili v Rakke veliace i náborové stredisko, ako aj sklad so zbraňami.

K leteckým útokom na centrum Islamského štátu sa postupne pridávali ďalšie krajiny koalície, a hoci ISIS fungoval ďalej, život v jeho hlavnom meste sa čoraz viac zhoršoval. Cítila to aj egyptsko-slovenská rodina.

Koaličný nálet v západnej štvrti Mes Mesto Rakka, Sýria. 5. september 2017. Foto: Delil Souleiman/AFP

Nervózni

Mama s otcom sa mali radi. Občas vznikol malý konflikt, nebolo to však nič nezvyčajné.Zdieľať

Adam sa bál. Keď bolo počuť vojenské nálety a následne vybuchovali bomby, strach mala sestra i mama, ktorá kvôli tomu nemohla v noci spať. Keď prebiehalo bombardovanie, Adama nepúšťala do školy. Provizórne vyučovanie, ktoré prebiehalo vo vojnovej zóne v jednom z bytov od ôsmej do jedenástej, často vynechával. Neskôr zostal doma takmer úplne.

Otec bol nervózny, keď chcel Adam opustiť byt. Spočiatku rád trávil čas s kamarátmi, hrali spolu futbal, no otec ho von, na ihrisko či ulicu, púšťal čoraz menej. Bolo vidieť, že má o neho strach.

Mama s otcom sa mali radi. Občas vznikol malý konflikt, hádka, nebolo to však nič nezvyčajné. Zväčša sa všetko dalo hneď do poriadku. Otec trávil čas najmä na zubnej klinike, doma alebo v internetovej kaviarni. Adam tam s ním šiel asi dvakrát, najradšej však trávil čas so svojím susedom, chalanom pochádzajúcim tiež z Egypta. Nevidel ho odvtedy už roky. Nevie, čo sa s chlapcom stalo.

Keď sa rodičov pýtal, čo sa vonku deje, mama s otcom mu povedali, že mesto bombarduje armáda. A že Rakku kvôli tomu čoskoro opustia.

Ústup

Po odchode z hlavného mesta sa rodina začala operatívne presúvať. Ako postupoval front, rodiny Islamského štátu sa sťahovali z mesta do mesta popri rieke Eufrat, postupne čoraz nižšie, až na juhovýchod krajiny k irackým hraniciam. Samozrejme, okrem tých, ktorým sa územie Sýrie podarilo vďaka pašeráckym sieťam opustiť. Prekročiť hranice do Turecka však bolo čoraz ťažšie.

Územie bombardovali koaličné vojská stále silnejšie. Bolo počuť letecké nálety. Adam trávil čas doma, v priestoroch, ktoré rodina obsadila, sťahoval si rôzne aplikácie a hral sa na otcovom telefóne.

„Ako to, že ste mali v tom čase k dispozícii mobil a internetové pripojenie?“

Prístup k telefónu a internetu bol v teroristickej skupine tvrdo regulovaný. Členovia ISIS boli čoraz podozrievavejší a spojenie s vonkajším svetom dovolili len prominentnejším členom. Oddaným.

„Pre nás to nebolo zakázané,“ mykne plecom chlapec. „Otec aj mama mali telefóny,“ spomína, ako otec často komunikoval s dedkom v Egypte a mama občas s babkou na Slovensku. Spolu s mladšou sestrou si mobil od rodičov často požičiavali. Von sa už takmer nedalo ísť a doma sa obaja nudili.

Mesto Baghuz na irackých hraniciach bolo pre ISIS finále. Bombardovanie prebiehalo takmer nepretržite. Pre Adama je to jedna z najhorších spomienok na čas, keď rodina nemala čo jesť a mama bola nervózna. Mala veľký strach. Na mieste viac zostať nemohli.

Rodičia došli k rozhodnutiu, že sa pokúsia posledné územie Islamského štátu, obkľúčené koaličnými vojskami, opustiť a prekročiť hranice do Turecka. Adam si pamätá, ako kráčali spolu s ďalšími po púšti približne tri hodiny. Otca nevidel, nebol s nimi. Zrejme zostal brániť Baghuz.

Ťažké bombardovanie mesta Baghuz, posledného územia pod správou ISIS. 18. marec 2019. Foto: Giuseppe Cacace/AFP

Tréning

„Trénoval otec so zbraňami?“

„Áno, myslím, že trénoval v čase, kým sme s mamou a sestrou prišli do Sýrie,“ hovorí pokojne Adam. „Bol tam asi polroka sám. Každý, kto príde do Sýrie, prejde vojenským tréningom.“

„Aj ty si sa učil, ako narábať so zbraňami?“

Chlapec nesúhlasne pokrúti hlavou. O skupine mladých bojovníkov, ktorých ISIS cvičil, počul. O Levích mláďatách počul predsa každý. Boli to chalani, tínedžeri, ktorí mali zbrane a boli vojensky cvičení. V centre Huri sú okolo neho tiež takí. No on medzi nich nepatril, opakuje a pohľad má pevný.

Chvíľu na seba hľadíme, keď sa ho to spýtam. Tú otázku, ktorá visí vo vzduchu a môže ukázať, aké veľké riziko Adam vlastne predstavuje. „Je pre teba otec vzorom? Chcel by si byť v niečom ako on?“

Adam zvážnie. Je bystrý, tuší, kam smerujem. K odhadu, ako veľmi je syn naviazaný na svojho stále žijúceho otca. „Áno, chcel by som byť doktor ako on,“ povie napokon, „a vlastne aj človekom, akým je on.“ Usmeje sa. „Aj keď nemám rád, keď je niekedy nervózny.“

„Oľutoval otec niekedy, že ste šli do Sýrie?“ Tá otázka je podobne dôležitá. Ukazuje totiž, či je pre otca život jeho rodiny dôležitejší než myšlienky viazané na teroristickú skupinu, ktoré ho do Sýrie v prvom rade doviedli.

„Áno,“ Adam zvraští tvár. „Oľutoval to napríklad v Rakke, keď sme sedeli doma tak, ako sedíme my teraz tu. Povedal, že ľutuje, že sem prišiel, a najmä, že nás sem doviedol,“ chlapec sedí na gauči a premýšľa. „Bolo to asi rok po tom, čo sme dorazili do Sýrie.“

„Zajtra sa s ním zrejme uvidíme.“

Adam zdvihne tvár. „Keď s ním budete, pozdravte ho a povedzte mu, že som v poriadku,“ povie a tvár má vážnu. Je vidieť, že chlapec neočakáva, že svojho otca ešte niekedy uvidí.

Al Hasakah, Sýria. Adamovho otca po rozhovore presúvajú do cely. Foto: Iva Mrvová, Sýria

Život na Slovensku

Jediná možnosť, ako sa môže rodina dostať zo Sýrie, je požiadať o repatriáciu na Slovensko.Zdieľať

V deradikalizačnom centre na severe Sýrie trávil Adam čas najmä medzi mladými Egypťanmi. Je to prirodzené, rozumie si s nimi, vyrastali predsa v rovnakej kultúre. Chalani vedia, že ich krajina ich už naspäť nevezme. Vie to aj Adam. Vidí, že Egypťania okolo neho nemiznú, v centre sú celé roky. Po dovŕšení osemnásteho roku ich presunú ďalej, do väzenia pre dospelých. Egypt o nich nemá záujem. Potvrdila mu to aj mama pred niekoľkými mesiacmi, keď sa s dovolením sýrskych stráží stretli naposledy.

Jediná možnosť, ako sa môže rodina dostať zo Sýrie, je požiadať o repatriáciu na Slovensko. Krajinu Adamovej mamy.

Mama ju spomínala občas v Egypte, aj to, že Adam raz Slovensko ešte ako malé dieťa navštívil. Veľmi si to nepamätá, iba svoju starú mamu, s ktorou však nehovoria rovnakým jazykom. No keď sa ho pýtame, ktorú krajinu by si dnes vybral ako svoj domov, bez váhania odpovie: Slovensko.

Náboženstvo bez násilia

Islam je pre mnohých z chlapcov v centre dôležitý. Spoločne sa pravidelne modlia a centrum to podporuje. Samozrejme, fungujú bez násilia. To vo viere, na ktorú je Adam pyšný, nemá miesto. Tak ho to posledné štyri roky učili.

Neprekáža mu, že na Slovensku nemáme mešitu. Aspoň nie takú s minaretmi, na aké je zvyknutý. Po repatriácii by rád študoval, hovorí. A našiel si kamarátov, s ktorými by mohol hrávať futbal. Áno, na to sa celkom teší.

Keď vstáva, podáva mi ruku a usmeje sa. Žena je vždy akýmsi lakmusovým papierikom pri vnímaní nastavenia moslimských mužov. A Adam na muža postupne dorastá, napadne mi, keď sledujem, ako sa chlapec vystrie a vychádza z miestnosti von na malé nádvorie.

Najbližšie sa stretneme už doma, v Európe. Na Slovensku.

Nový začiatok

Iste, ten príbeh má niekoľko medzier. Sú zjavné najmä po tom, ako sme sa stretli s mamou i s otcom, a kde sa ich výpovede neprekrývajú.

Dnes je prípad slovenskej rodiny v rukách príslušných slovenských rezortov. Ministerstva zahraničných vecí, ktoré malo na starosti repatriáciu, ministerstva vnútra zodpovedného za spravodlivý súdny proces matky a ministerstva sociálnych vecí a rodiny, ktoré dnes zodpovedá za rehabilitáciu oboch detí: za ich návrat do spoločnosti spôsobom, aby výhľadovo netvorili riziko – sebe, svojej širšej rodine, ako aj slovenskej spoločnosti.

Prípadu sa budeme ďalej venovať. Povieme si, čo v prípade Adama odporúčajú robiť po príchode na Slovensko jeho sýrski pedagógovia či ako dnes k podobným prípadom pristupuje Nemecko, Rakúsko a Francúzsko.

Rovnako prinesieme výpoveď Renáty, Slovenky, ktorá momentálne vo väzbe na Slovensku čelí doživotnému trestu. Pozrieme sa, ako sú súdené Nemky, ktoré žili v Rakke neďaleko nej i to, ako sa vzhľadom na hrozbu terorizmu posledné roky zmenil náš európsky bezpečnostný systém.