Ceny nehnuteľností v súčasnosti dosahujú nové maximá, čo je ešte obzvlášť citeľné v Bratislave. Kým pred desiatimi rokmi priemerný štvorcový meter nehnuteľnosti na bývanie stál podľa údajov Národnej banky Slovenska okolo tisícdvesto eur v rámci Slovenska a takmer tisícsedemsto v Bratislavskom kraji, v súčasnosti sú tieto ceny už viac než dvojnásobné.

Napriek tomu, že ceny nehnuteľností po vrchole v treťom kvartáli 2022 zaznamenali v nasledujúcom roku pokles, v priebehu minulého roka opäť rástli a momentálne už prekonali maximum spred troch rokov.

Ceny v samotnej Bratislave sú ešte výraznejšie, no pochopiteľne, veľmi záleží na tom, v ktorej časti mesta sa byt nachádza, či je nový alebo starší a koľko má izieb. Ak by sme sa napríklad zamerali na staršie trojizbáky, podľa údajov Realitnej únie SR sa ich cena za štvorcový meter v júni tohto roka pohybovala od 4 270 eur v Starom Meste cez vyše 3 800 eur v Novom Meste a takmer 3 500 eur v Petržalke po necelých tritisíc eur v Devínskej Novej Vsi, vo Vrakuni a v Podunajských Biskupiciach.

Čo to hovorí o celkovej cene bytu? Podľa údajov Združenia realitných kancelárií Slovenska sa priemerná cena bytu na predaj v 28. týždni tohto roka dostala v Bratislave na úroveň necelých 208-tisíc eur.

Nie je preto preháňaním hovoriť o tom, že ceny nehnuteľností v Bratislave sú už extrémne a že dostať sa k vlastnému bývaniu je čoraz ťažšie. To je obzvlášť problém pre ľudí patriacich do generácie mileniálov, ktorí si v tomto období zakladali alebo zakladajú vlastné rodiny a mnohí z nich sa usilujú usadiť, k čomu obvykle patrí aj kúpa vlastnej nehnuteľnosti.

Byty sú čoraz drahšieSlováci sa sna o vlastnom bývaní nevzdávajú, zmieria sa aj s menšou výmerou nehnuteľnosti

Kristína Votrubová

Rozprávali sme sa s piatimi tridsiatnikmi, ktorých výpovede odzrkadľujú rôzne riešenia bytovej otázky medzi mladými ľuďmi.

Dvaja sú ženatí, obaja si byt v nedávnej minulosti kúpili, jeden z nich si vzal štandardnú hypotéku, druhý cez Štátny fond rozvoja bývania. Jedna respondentka je vydatá, no s manželom musia ešte niekoľko rokov sporiť, aby si mohli vlastné bývanie kúpiť.

Hovorili sme aj s dvomi slobodnými ľuďmi, ktorí zvolili rozličný prístup k tomuto problému. Prvá si iba v týchto dňoch kúpila byt, druhý je spokojný s bývaním v podnájme a kúpu vlastnej nehnuteľnosti vníma skôr ako niečo, čo by mu vzalo časť slobody, ktorú v súčasnosti má.

Ilustračné foto: Postoj/Jakub Lipták

Nebyť podpory od rodičov, takýto byt si nekúpim

Anna je tridsaťštyriročná slobodná Bratislavčanka, má vysokoškolské vzdelanie 3. stupňa a pracuje ako dátový analytik. Bytovú otázku sa podujala riešiť až teraz, keďže predtým nevedela, či sa napokon usadí v Bratislave. Do karát jej hralo aj to, že dostala v práci zmluvu na neurčito, a tak podľa nej už dozrel čas na kúpu vlastnej nehnuteľnosti.

„Kúpu bytu som považovala za najlepšiu investíciu, akú môžem urobiť. Vždy som mala v sebe túto túžbu,“ hovorí Anna. „Chcela som mať túto otázku vyriešenú a nemať už v hlave tento problém, na ktorý som stále myslela,“ dodáva.

Absolvovala osem obhliadok v Novom Meste, Karlovej Vsi a Dúbravke. Prioritou pre ňu bola blízkosť električky i prírody, občianska vybavenosť a zároveň aby nebola príliš ďaleko od svojej rodiny, ktorá žije v Devínskej Novej Vsi.

V prípade dvoch bytov, o ktoré sa zaujímala, zažila licitovanie. Týkalo sa to aj jedného bytu za 216-tisíc eur. „Potom nás realiťák obvolával s tým, že aktuálna suma od iného záujemcu je už vyššia a či chceme prihodiť. Na sume 222-tisíc sa to pre mňa už skončilo,“ spomína.

Napokon sa rozhodla kúpiť byt v centre Karlovej Vsi, ktorý spĺňa jej požiadavky a páčilo sa jej, že sa nezvyšovala jeho cena. Ide o trojizbák s čiastočnou rekonštrukciou a výmerou 62 štvorcových metrov v cene 220-tisíc. „Je to veľa, ale viem, že dokonalé podmienky nebudú nikdy, a nechcem strácať energiu na to, že by možno niekedy boli lepšie,“ hovorí.

Anne sa páči, že ide o staršiu päťposchodovú bytovku a že byt má orientáciu na dve svetové strany. S ohľadom na zvyšujúcu sa teplotu chcela, aby byt bol orientovaný aj na sever. Novostavbu nechcela. „Zdalo sa mi lepšie bývať vo väčšom a staršom ako v novom, ale malom a drahom,“ zdôvodňuje.

Za desať rokov od skončenia magisterského stupňa štúdia sa Anne podarilo nasporiť si tridsaťtisíc eur. „Fungujem nízkonákladovo, nechodila som na drahé dovolenky, vždy som bývala v lacnom podnájme v zdieľanom byte alebo aj v zdieľanej izbe maximálne za dvesto eur,“ vysvetľuje. Istý čas mala príjem ako doktorandka, potom ešte popri tom aj polovičný úväzok.

Päťdesiattisíc jej napokon na byt prispela rodina, niečo jej dali rodičia, niečo dostala ako predčasné vyplatenie dedičstva. „Nebyť podpory od rodičov, tak si takýto byt nekúpim. Moji rodičia nemajú extra vysoké príjmy, ale jednoducho sú šporovliví, a čo ušetria, dajú mne a sestre,“ hovorí.

Anna, ktorá len v týchto dňoch podpísala kúpnu zmluvu, si od banky vzala hypotéku vo výške 140-tisíc s úrokom 3,89 percenta. Mesačne tak bude splácať 660 eur. Keďže nechce bývať sama, vie si predstaviť mať podnájomníčku, ktorá by jej na hypotéku prispievala, respektíve je možné, že s ňou bude bývať jej sestra.

Ilustračné foto: Postoj/Jakub Lipták

Uvedomili sme si, že buď to vezmeme, alebo niečo také už nikdy nebudeme mať

V už druhom vlastnom byte býva tridsaťtriročný Tomáš s manželkou, s ktorou má dve deti vo veku troch a jedného roka. Obaja majú vysokú školu, on je informatik, ona pracuje v oblasti ľudských zdrojov a v súčasnosti je na materskej.

Hoci ani jeden z nich nepochádza z Bratislavy, boli tu usadení už pred svadbou, ktorú mali v roku 2021. Prvý byt si napokon kúpili v Pezinku od rodiny.

„V Bratislave sa nám nič nedarilo nájsť, v rokoch 2021 – 2022 to bolo brutálne,“ spomína Tomáš. „Jednak byty zdraželi o 20 – 30 percent a jednak sa takmer žiaden normálny byt nepredával. Boli sme na mnohých obhliadkach, a keď sa náhodou predával normálny byt, robili sa aukcie.“

Tomáš opisuje, ako tieto aukcie prebiehali. „Realiťáčka nás pridala do whatsappovej skupiny, bola tam nejaká vyvolávacia cena, mali sme tam pol hodiny prihadzovať a potom to vyhral ten, čo tri sekundy pred koncom prihodil dvesto eur. V iných prípadoch to fungovalo tak, že každý záujemca mal zvlášť maklérovi povedať, koľko je ochotný dať, a on potom zavolal tomu, kto ponúkol najviac.“

Podľa jeho slov niekedy potom realiťák ešte raz obvolal záujemcov, že niekto iný dal takúto sumu, či ponúknu viac. „A to ani neboli nejaké super byty. Stávali sa bizarné situácie a boli sme z toho celkom frustrovaní,“ dodáva Tomáš.

Ich pezinský byt bol šesťdesiatpäťmetrový trojizbák a vyšiel ich na 165-tisíc. Pätinu sumy mali nasporenú, keďže každý z nich si šetril ešte za slobodna. Po dvoch rokoch však Pezinok opustili, pretože im nevyhovoval.

„Chceli sme to vyskúšať, ale povedali sme si, že sa vrátime do Bratislavy,“ hovorí. Za všetkým vraj aj tak dochádzali do Bratislavy, aj ich kamaráti tam žijú, takže pre nich okresné mesto nemalo zmysel. Byt sa rozhodli predať, hoci na ňom mierne prerobili, lebo do bytu zainvestovali a ceny medzičasom klesli.

Na konci roka 2023 totiž stúpli úrokové sadzby a na trhu boli zrazu dobré ponuky. Tomášovi s manželkou to hralo do karát. „Veľmi sme chceli byt v Ružinove. Chodili sme tam na obhliadky, ale nevedeli sme nájsť byt s dobrou dispozíciou. Niektoré mali priechodné izby alebo malú kuchyňu,“ vysvetľuje.

Napokon to s Ružinovom vzdali a kúpili štvorizbový, 90 štvorcových metrov veľký byt v novostavbe v Dúbravke. V ponuke bol za 360-tisíc plus ďalších 20-tisíc za parkovacie miesto.

„Bolo to strašne veľa. Niekoľko mesiacov sme zvažovali, či to kúpime, ale uvedomili sme si, že buď to vezmeme, alebo niečo také už nikdy nebudeme mať. A myslím si, že sme dobre spravili, lebo jeho hodnota už značne stúpla. Dnes by sme taký byt už nemohli kúpiť, nanajvýš trojizbák za takú istú sumu,“ myslí si Tomáš.

Medzičasom si našetrili ďalšie peniaze aj dostali bonusy v práci, takže mali viac ako 70-tisíc z vlastných zdrojov, aby si mohli zobrať hypotéku. Tomáš si myslí, že tento byt je už ich konečná destinácia, a s výberom je spokojný.

Páči sa mu, že býva v pokojnom prostredí, a pochvaľuje si, že v areáli majú veľa zelene. „Máme tam aj záhradníka, ktorého si spoločne platíme, stále tam niečo kvitne, je to pekne upravené,“ opisuje. Developer im dokonca raz týždenne platí bežecký tréning a navyše majú k dispozícii aj vodnú lagúnu.

Keďže ide o nový dom postavený iba v roku 2024, jeho susedia sú, prirodzene, skôr vyššie príjmoví ľudia. „To si vie dovoliť len niekto, kto je informatik alebo lekár a podobne. Polovica mojich susedov sú informatici,“ dodáva.

Ilustračné foto: Postoj/Andrej Lojan

Na budúci byt si odkladáme jeden mesačný nájom

Tridsaťročná Kristína zo stredného Slovenska býva so svojím manželom z východu krajiny v prenajatom byte v bratislavskom Starom Meste. Obaja sú vysokoškolsky vzdelaní, ona pracuje ako správkyňa sociálnych sietí, on ako programátor.

Vzali sa pred rokom a na budúce vlastné bývanie si spoločne sporia. „Rovnakú sumu, ktorú platíme za nájom, si odkladáme na budúcu hypotéku,“ hovorí Kristína. Takto sa im mesačne podarí odložiť si približne 750 eur, ktoré investujú do akcií. Kristína priznáva, že tento spôsob sporenia je spojený s istým rizikom, ale v súčasnosti sa im takto už podarilo určité peniaze zarobiť.

S manželom si zrátali, že na to, aby si našetrili na dvadsať percent z hodnoty budúcej nehnuteľnosti, pri súčasnom tempe potrebujú takto sporiť aspoň päť rokov, ale zrejme aj dlhšie. Rátajú s tým, že cena bytu, ktorý si budú kupovať, sa bude pohybovať do tristotisíc.

„Dali sme si dokopy čísla a chvalabohu máme z čoho sporiť, ale stále to cítime tak, že cieľ je pred nami ešte ďaleko. Vidíme, že kvalita bytov za cenu, aká je uvádzaná v inzerátoch, je nič moc,“ konštatuje Kristína so slovami, že ešte nie sú rozhodnutí, aký byt by presne chceli.

„Keďže aj tak musíme ešte niekoľko rokov sporiť, vyhovuje nám, že môžeme vyčkávať. Prípadne ak by nás niečo veľmi oslovilo aj skôr, možno by sme si vedeli niečo požičať od rodiny,“ hovorí.

Určité preferencie však majú. V Bratislave sa im najviac pozdáva Nové Mesto, štvrť Nivy, do úvahy pripadá aj Rača, centrum mesta či okolie Chorvátskeho ramena v Petržalke. Vysnenou lokalitou je pre Kristínu okolie Dulovho námestia a Trenčianskej ulice. „To sú sny, ale viem, že realita je iná,“ priznáva. Neprijateľné sú pre nich okrajovejšie časti či napríklad sídlisko Dlhé diely.

Kristína dodáva, že s manželom definitívne nie sú rozhodnutí ani pre Bratislavu ako takú. „Neprináša nám toľko potešení, ako by sme chceli. Sme radi, že žijeme vo veľkom meste, ale na to, čo má veľké mesto spĺňať, Bratislava nie je dobre nadizajnovaná,“ hodnotí.

Do úvahy pre nich prichádzajú aj Košice, hoci ceny tam dosahujú takmer tie bratislavské. Nevylučujú však ani zahraničné veľké mestá ako Krakov, Budapešť či Brno, ktoré sú podľa nich príjemnejšie a lepšie navrhnuté ako Bratislava.

Rolu v ich rozhodovaní hrá aj štýl bytovky. Pozdávajú sa im novostavby a predsocialistické tehlové bytovky, nepáčia sa im však paneláky z obdobia socializmu.

Hoci lokalitu vybratú ešte nemajú, je pre nich jasné, že chcú ísť do vlastného. „Páči sa nám, že si to budeme môcť upraviť podľa seba. Nehnuteľnosti sú zároveň stále veľmi dobrá investičná príležitosť a aj takto sa nám zhodnotia naše úspory,“ zhŕňa Kristína.

Ilustračné foto: Postoj/Jakub Lipták

Nechcem sa uviazať na jedno miesto, ktoré by som mohol oľutovať

Riešiť bytovú otázku kúpou vlastnej nehnuteľnosti sa nechystá tridsaťšesťročný Martin. Pracuje ako technik v televízii, je vyštudovaný bakalár múzických umení a je slobodný.

Chcel sa osamostatniť od rodičov na Záhorí a do Bratislavy prišiel v roku 2020 pred začiatkom pandémie. V súčasnosti býva už v treťom prenajatom byte aj s dvomi spolubývajúcimi. Vyhovuje mu lokalita blízko Trnavského mýta aj priateľská cena 250 eur mesačne.

„V meste som za chvíľu a mám tu poruke služby, ktoré potrebujem,“ hovorí. „Nie som rozhodnutý investovať do budúceho bytu, pre mňa je v poriadku viac bývať v podnájme než sa uviazať na jedno miesto, ktoré by som mohol neskôr oľutovať,“ argumentuje.

Keďže býva v byte svojich kamarátov, nemá obavu, že by náhle prišiel o strechu nad hlavou.

Uznáva však, že je to dočasné riešenie, a v prípade, že by si našiel partnerku, asi by skôr uvažoval nad vlastnou nehnuteľnosťou.

Napriek tomu v súčasnosti nie je v situácii, v ktorej by si dokázal pravidelne sporiť. Nevie, kde by v blízkej budúcnosti vzal niekoľko desiatok tisíc, aby si mohol zobrať osemdesiatpercentnú hypotéku. Preto ani nepredpokladá, že si v najbližších piatich rokoch bude kupovať vlastný byt, a zrejme bude naďalej bývať v podnájme.

Ilustračné foto: Postoj/Andrej Lojan

Odkladali sme rodičovstvo, kým nebudeme mať vlastný byt

Milan je tridsaťročný otec polročnej dcéry, ktorý si spolu s manželkou kúpil byt v máji minulého roka. Obaja sú vysokoškolsky vzdelaní, on pracuje ako živnostník, ona je učiteľka na prvom stupni, tohto času na materskej.

Zobratí sú už tretí rok a prvé roky bývali v podnájme. Keďže nemali vlastný byt, odďaľovali rodičovstvo. „Dva roky, čo sme boli manželia, sme čakali a používali prirodzené metódy plánovania rodičovstva. Nechceli sme s malým dieťaťom behať a zháňať byt. Aj z okolia som mal príklady, že keď má človek viac detí, zohnať hypotéku nie je jednoduché,“ vysvetľuje Milan.

Podľa jeho slov nechceli mať dieťa v prenajatom byte, keďže je to určitá neistota a pozná prípady, keď majiteľ z bytu vyhodil rodičov s malým dieťaťom.

Hoci chceli bývať v Bratislave, kúpili si byt v pätnásťročnej bytovke na okraji Svätého Jura. Ich dvojizbák má výmeru 57 štvorcových metrov a stál ich 135-tisíc. „Chceli sme byť v Bratislave kvôli doprave, električkám a tak ďalej. Ale za túto sumu takýto dvojizbák nekúpiš,“ hovorí a dodáva, že pozeral byty v Ružinove a Karlovej Vsi, kde staré neprerobené trojizbáky boli v ponuke za dvesto- až dvestopäťdesiattisíc.

Uznáva však, že aj to bola priateľská cena, ktorú sa mu podarilo zjednať z pôvodných 145-tisíc. „Vychytali sme obdobie na jeseň 2023, keď klesali ceny bytov,“ pokračuje so slovami, že dnes by byt predal určite za viac.

Z vlastných zdrojov dali 24-tisíc. Niečo mali nasporené, niečo mali zo svadby a desaťtisíc dostali ako časť predčasne vyplateného dedičstva. Zvyšných 111-tisíc pokryla hypotéka cez Štátny fond rozvoja bývania.

Spĺňali všetky podmienky na to, aby úver získali, ako napríklad že byt nemohol mať viac ako 80 štvorcových metrov, ani jeden z manželov nemohol mať viac ako 35 rokov a tak ďalej. Medzi výhody takejto hypotéky patrí napríklad stabilný jednopercentný úrok počas celého obdobia splácania alebo to, že keď ich dcéra dovŕši jeden rok, odpustia sa im z úveru dve tisícky.

Milan však priznáva, že s tým bola spojená veľká byrokracia. „Mali sme si urobiť kúpnu zmluvu, ale nikde nemali vzor. Moja kmotra, ktorá je právnička, mi spravila štandardnú kúpnu zmluvu, ale ŠFRB tam chcel mať iks ypsilon všelijakých lehôt, ktoré nikde nemal zverejnené,“ spomína.

„Všade museli byť pečiatky, podpisy, overenia, dali sme im to a oni nám poslali, že upravte to, to a to. Neustále sme behali po úradoch a overovali. Bol to blázinec,“ pokračuje.

Milan predpokladá, že v byte s manželkou dokážu žiť, kým budú mať dve až tri deti. Zároveň vie, že to nie je ich konečná stanica. „Som ten typ, že by som chcel mať dom, sliepky, stromy, pestovať si v záhrade a k tomu viesť aj deti. Mestský život je pre mňa skôr nutné zlo,“ uzatvára.