Bratislavský Lamač patrí medzi menšie mestské časti hlavného mesta, no nachádzajú sa v ňom až dva kostoly. Jedným je známejší funkcionalistický farský Kostol svätej Margity od slávneho architekta Milana Michala Harminca.

Druhý je omnoho starší, no oficiálne ide o Kaplnku svätej Rozálie. Ide o jednu z takzvaných morových kaplniek, ktoré vznikali v súvislosti s morovými epidémiami.

Píše sa o nej napríklad v listine mestskej rady z 5. decembra 1680. „Hovorí sa v nej o nesmiernych útrapách a škodách, ktoré v meste spôsobil minuloročný mor. Pripomína sa tu aj spoločný sľub mešťanov, ktorého splnením, ako dúfali, odvrátia hnev Boží od nešťastného mesta. Z ďalšieho textu listiny vyplýva, že týmto sľubom bolo postavenie Kaplnky svätej Rozálie v Lamači,“ uvádza Alexander Húščava v Dejinách Lamača.

Ďalej píše, že rada vyzvala mešťanov a ostatných Bratislavčanov, aby svojimi darmi prispeli na stavbu kostolíka.

Výstavba kaplnky, ktorej dnes miestni hovoria Rozálka, trvala do roku 1682. Počas dejín si zachovala svoj ranobarokový štýl, a hoci bola priebežne opravovaná, v ostatných desaťročiach sa jej stav z roka na rok zhoršoval, dokonca až tak, že tri roky bola celkom zatvorená.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

O budúcnosti kaplnky sa viedli diskusie a dokonca sa uvažovalo o jej desakralizácii. Budovu i pozemok vlastní hlavné mesto, takže cirkev na ňu nemá dosah.

Až pred niekoľkými rokmi sa okolo kaplnky začalo niečo diať. Dnes prebieha jej rekonštrukcia a stavba slúži nielen lamačským rímskym katolíkom, ale aj úplne prvej ukrajinskej gréckokatolíckej farnosti na Slovensku.

V Lamači sa stretávame s lekárkou a aktívnou farníčkou Máriou Vidošovičovou, ukrajinským gréckokatolíckym kňazom Igorom Marusynom a lamačským farárom Jánom Sitárom. Spoločne – spolu s ďalšími ľuďmi – sa usilujú o postupnú obnovu kostolíka a jeho prevádzku.

„Pred dvadsiatimi piatimi rokmi sa začalo rozprávať o tom, že by bolo dobré, aby s tým mesto niečo urobilo,“ spomína Vidošovičová, ktorá je kostolníčkou v Rozálke už štyridsaťštyri rokov. Túto funkciu prebrala ako štrnásťročná po svojej krstnej mame.

„Dvakrát do roka vždy prišla komisia, niečo predebatovala, ale nikdy z toho nebol žiadny záver a nikam to neviedlo,“ hovorí a dodáva, že budova ďalej chátrala a riešili sa nanajvýš havarijné stavy.

Rozálka našla využitie

Trvalo takmer dvadsať rokov, kým sa veci pohli. V roku 2020 kaplnka prešla pod správu mestskej časti, ktorá sa zároveň dohodla na spolupráci s Rímskokatolíckou a Gréckokatolíckou cirkvou. Zámer bol, že sa táto sakrálna stavba poskytne ukrajinským veriacim.

„Na území Lamača máme obyvateľov ukrajinskej národnosti a v súvislosti s rozvojom niektorých podnikateľských projektov počítame aj so zvýšením ich počtu,“ uviedol v roku 2020 vtedajší lamačský starosta Lukáš Baňacký.

Zľava Ján Sitár, Mária Vidošovičová, Igor Marusyn. Foto: Postoj/Jakub Lipták

So zámerom sa teda začalo pred vojnou na Ukrajine, no po anexii Krymu Ruskom. Ako hovorí Igor Marusyn, už vtedy tu boli Ukrajinci, ktorí mali o vlastnú farnosť záujem.

„Ukrajinci, ktorí tu žili, chodili každý týždeň na liturgiu do Viedne, lebo tu nemali farára. Poprosili teda veľvyslanca Jurija Mušku, že by chceli mať vlastného kňaza,“ hovorí Marusyn.

„Tak ako ostatné veľké európske mestá majú svoje kresťanské komunity aj iných národností, mala ju aj Bratislava, ale nemali svoju farnosť,“ dodáva Vidošovičová.

Istý čas to prebiehalo tak, že do Lamača dochádzal ukrajinský kňaz z Viedne, no na jar 2021 do Bratislavy prišiel pôsobiť Marusyn, ktorý tu žije aj s manželkou a so štyrmi deťmi.

Ukrajinský kňaz na SlovenskuČo môžete urobiť? V prvom rade sa modliť

Pavol Hudák

Rímskokatolícka aj Gréckokatolícka cirkev majú kaplnku v prenájme a delia sa o ňu. Katolíci latinského obradu majú omše v stredu, Ukrajinci vo svojom jazyku a byzantskom obrade vo štvrtok, v piatok, sobotu a nedeľu.

Kaplnka bola pred štyrmi rokmi v zúfalom stave. „Zatekala strecha a aj cez ňu kvapkalo. Mesto na to nemalo peniaze a nikam sa to nehýbalo,“ spomína kostolníčka.

V lete 2021 sa začalo s rekonštrukciou, no keď prišla vojna, práce sa na nejaký čas zastavili. Napokon sa v nich pokračovalo a do dnešného dňa sa podarilo vymeniť strechu, okná, dvere, elektrické rozvody, opraviť kupolu veže či obnoviť oltár.

Osadil sa už aj nový kríž, vyrobili sa repliky niektorých prvkov výzdoby. Pribudnúť by tiež mali zvony.

„Všetko robíme vďaka darom členov našej ukrajinskej komunity,“ priznáva Marusyn.

Zatiaľ sa v kaplnke preinvestovalo približne stotisíc eur, no práce je ešte dosť.

„Bude treba opraviť vonkajšiu fasádu, vnútorné steny, lebo odspodu sa ťahá vlhkosť. Potom aj vonku nás čaká práca, napríklad nové chodníky,“ hovorí Ján Sitár. „Z môjho pohľadu je tých stotisíc za štyri roky doslova ekonomický zázrak.“

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Keďže budova je pamiatkovo chránená, všetky zásahy treba konzultovať s pamiatkarmi. Kým Sitár má na starosti najmä komunikáciu s nimi a s ostatnými úradmi, Marusyn sa sústreďuje na získavanie sponzorov.

V lete tohto roku spustili verejnú zbierku na opravu veže, do ktorej prispela už stovka dobrodincov. Cieľom je vyzbierať 33-tisíc eur, respektíve 55-tisíc, ktoré by pokryli aj úpravu okolia. Ďalších 12-tisíc ako príspevok schválila mestská časť.

Od hlavného mesta, ktorému kaplnka patrí, však zatiaľ finančnú podporu podľa vlastných slov neevidujú, no pomohol im aspoň Mestský úrad ochrany pamiatok pri príprave podkladov na rekonštrukčné práce.

Spolupráca ukážková, budúcnosť však neistá

Do kaplnky pravidelne dochádzajú Ukrajinci nielen z celej Bratislavy a okolia, ale aj zo vzdialenejších častí Slovenska. „V nedeľu nás v cerkvi je sto až dvesto,“ hovorí Marusyn. „A keď je veľký sviatok ako Vianoce či Veľká noc, tak nás môže byť aj tisíc.“ Ale vtedy sú, samozrejme, aj vonku.

Keď vypukla vojna, podľa jeho slov sa počet ľudí vo farnosti približne zdvojnásobil. Mnohí však aj odišli, či už späť na Ukrajinu, alebo inam do Európy, či dokonca do Ameriky. Komunitu teda tvoria tak Ukrajinci dlhšie usadení na Slovensku, ako aj tí, ktorí sem prišli len prednedávnom.

Na otázku, či sa tu nestretli s protiukrajinskými náladami, svorne odpovedajú zamietavo. „Všetci môžu byť radi, že to tu majú krásne opravené,“ rozhodne hovorí Vidošovičová. „Je to miesto, kam chodí veľa ľudí na prechádzky, posedia si na lavičke, zastavia sa aj prechádzajúci cyklisti. Otec Igor aj trávu kosí so svojimi veriacimi.“

„Som šťastná, že sem prišla komunita, ktorá tu žije a má tu svoju farnosť,“ dodáva.

Marusyn sa teší, že odkedy tu je, zosobášil už dvadsaťpäť ukrajinských párov. Na otázku, koľko tu mali krstov, odpovedá iba: „Veľa.“

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Spoločný život dvoch farností a národností sa tu prejavuje napríklad na spoločných hodoch, keď je svätej Rozálie. Ako hovorí farár Sitár, vtedy sa aj na slovenskej omši číta evanjelium v oboch jazykoch.

„Sme veľmi vďační slovenskej Rímskokatolíckej aj Gréckokatolíckej cirkvi i mestskej časti Lamač, že nám dali v tejto kaplnke možnosť modliť sa,“ hovorí Marusyn. „Ďakujem aj všetkým Slovákom, že nám pomáhajú modlitbami či aj inými vecami.“

Zároveň pripomína svojho predchodcu Andrija Jevčuka, ktorý tiež pre Rozálku odviedol veľa práce.

Potenciálnym problémom do budúcna však môžu byť vlastnícke vzťahy. Keďže kaplnka je mestská, ukrajinskí katolíci v podstate investujú do cudzieho majetku a zároveň nie je isté, že aj v budúcnosti budú môcť kaplnku využívať. „Mesto z tohto majetku nemá žiadny zisk, iba starosť, ktorej ho my zbavujeme,“ myslí si Ján Sitár.

Riešením by preto mohlo byť, keby Bratislava tento majetok darovala cirkvi. Marusyn uznáva, že nie je vylúčené, že sa v budúcnosti zmení situácia či nálada a mesto im zmluvu vypovie.

„Môže sa to stať. Nezoberieme si to so sebou, zostane to ľuďom na Slovensku,“ hovorí.

Kam by však šli oni?

„Takto nad tým nerozmýšľam,“ odpovedá a uzatvára: „Myslím si, že Boh je dobrý.“