Jedno je pokojnejšie a skôr urobí to, čo od neho chceme, iné s nami viac diskutuje. Jedno neposedí na mieste, zatiaľ čo druhé je také, že kam ho posadíte, tam ho aj po čase nájdete. Prečo je to tak? A čo s tým?

Každý z nás sa rodí s nejakým temperamentom. Je to niečo, čo máme dané do vienka a čo veľmi ovplyvňuje naše správanie. Nie je to, samozrejme, jediný vplyv. Významnú rolu hrá škola, kamaráti, spôsob výchovy, celková rodinná kultúra. No temperament je základ, od ktorého sa môžeme odraziť. Možno si teraz poviete, čo už na tom môže byť, to poznáme a je to jasné. Sangvinik je veselý, melancholik plačlivý, cholerik výbušný a flegmatik pomalý. Je to síce pravda, ale veľmi zjednodušená.

Ak máte extrovertné dieťa, ktoré je veselé, obetavé, srdečné, je to pravdepodobne sangvinik. Má rado zmeny, rado baví okolie, miluje byť stredobodom pozornosti, aj keď niekedy pri tom preháňa. Rýchlo sa pre niečo nadchne, nemá však veľkú výdrž, lebo ho každú chvíľu zaujíma niečo iné. To sú tie deti, ktoré keď majú niečo spraviť, odpovedajú: „Áno, urobím to“, ale cestou ich už zaujme niečo iné a zabudnú na to, čo mali pôvodne urobiť. Treba ich teda veľa kontrolovať a viesť k dôslednosti. Vedia aj zaklamať, len aby sa vyhli nejakej povinnosti a robili to, čo ich práve baví. Keď našej sangvinickej dcére poviem, aby si niečo odložila, odpoveď je: „Jasné, mami, hneď.“ A o tri dni nájdem danú vec stále na tom istom mieste. Takže moja úloha: viac kontroly a dôsledky, ak to neurobí vtedy, keď má. Ak poznáte dospelých, ktorí sú veselí, spoločenskí, každý si ich hneď všimne, sľúbia vám všeličo a nič nie je problém, ale nakoniec zo sľubu veľa nie je, asi máte tú česť so sangvinikom.

Naproti tomu introvertný melancholik má rád pravidlá, organizovaný čas, čo povie, to aj zväčša urobí. Trvá mu síce dlhšie, kým sa pre niečo rozhodne, ale ak sa potom do niečoho pustí, na rozdiel od sangvinika je vytrvalý. Často na prvýkrát odmietne, čo od neho chcete. Nedajte sa odradiť, netlačte na neho a nehádajte sa s ním. Nechajte ho chvíľu tak, dajte mu čas, aby to spracoval. Často nakoniec urobí to, o čo ste ho požiadali. Takéto dieťa je hĺbavé, má rado príbehy a hudbu. Je veľmi vnímavé na spravodlivosť a je citlivé. Už zvýšený hlas býva preň trestom. Treba ho chváliť a povzbudzovať, lebo jeho sebavedomie nie je veľmi veľké.

Ak mu nastavíte pravidelný režim a vie, čo sa kedy bude diať, funguje ako hodinky. Náhla zmena ho však vyruší, niekedy na to prudko reaguje, a preto je dobré dopredu mu povedať, že sa niečo zmení. Melancholické dieťa neobľubuje súťaže a kolektívne športy. Treba to rešpektovať a ísť naň pomaly, keď chceme, aby sa do nich zapojilo. Ak potrebujete poznať riziká nejakej veci, určite sa obráťte sa melancholika. On vám už povie rôzne katastrofické scenáre, ktoré prípadne môžu nastať. A to také, ktoré vám ani nenapadnú.

Pamätáte si zo Svätého písma príbeh o otcovi, ktorý poslal svojich synov do vinice? Prvý syn povedal: „Áno, idem“, a nakoniec nešiel. Druhý syn najprv povedal nie, no nakoniec šiel a urobil, čo od neho otec chcel. Reakcia prvého syna je typicky sangvinická, druhého typicky melancholická.

A čo cholerik? Tento extrovertný a sebavedomý človek je veľmi rozhodný, dokáže rýchlo nájsť riešenia, je dobrý vodca, organizátor a vie byť odvážny. Každá vec je pre neho výzva, ktorú potrebuje zdolať. No niekedy aj na úkor toho, že na ňu nemá predpoklady alebo nadanie. Cholerik sa vyžíva v činnosti, je veľmi zameraný na cieľ a vyhovuje mu moc. Jeho slabšou stránkou je, že sa s ním ťažko spolupracuje, lebo je dosť tvrdohlavý a empatia nie je jeho silná stránka. Ak máte takéto dieťa, je dobré vysvetľovať mu, prečo chcete od neho nejakú vec, lebo vysvetlenie „Lebo som to povedala“ mu nestačí. Na svojho cholerického kolegu alebo manželského partnera nechoďte so sentimentalitou. Potrebuje racionálne a logické dôvody na vysvetlenie vecí.

Flegmatik vám prinesie do života spomalenie, ale veci robí dôkladne a vytrvalo. Je to introvert, ktorý má rád svoje pohodlie a pokoj. Nepotrebuje veľa kamarátov, ale keď už ich má, je im verný. Tento typ človeka nemá rád konflikty, urobí naozaj veľa, aby sa im vyhol, niekedy až za cenu toho, že potláča to, čo v skutočnosti chce. Málokedy vybuchne, ale ak sa to stane, tak sa ani cholerik na neho nechytá. Má veľkú predstavivosť, dobrú pamäť, vie byť empatický k druhým, ale na druhej strane má málo citových prejavov. Týmto deťom radšej povedzte v predstihu, že sa majú ísť napríklad obuť, lebo sú zasnené a trvá im niekedy ozaj dlho, kým niečo spravia.

Každý jeden z temperamentov má svoje silné a slabé stránky. Ani jeden nie je zlý alebo dobrý. Ste vy alebo vaše dieťa extrovert? Super. Ste introvertný a hĺbavý človek a vaše dieťa je podobné? Takisto super. V každom z nás je z každého temperamentu trochu, aj keď jeden vždy prevláda.

Nie je úplne pravda, že temperament sa počas života mení. Veľmi pekný príklad vidím u sv. Ignáca z Loyoly. Ignác bol cholerický typ. V dôsledku práce na ovládaní svojej výbušnej povahy neskôr pôsobil ako flegmatik, pričom sa jeho temperament v podstate nezmenil. Stálo ho však viac síl byť pokojný na rozdiel od flegmatika, ktorý má prirodzene miernejšiu povahu a v tejto oblasti nemusí tak na sebe pracovať.

Poznanie temperamentov nám môže veľmi uľahčiť výchovu, lepšie chápať reakcie druhých a v neposlednom rade aj seba samých. Ja som si roky myslela, že mám nejaký temperament, ale nakoniec som zistila, že je to inak. A viete čo? Keď som to prijala a pochopila, akosi sa mi uľavilo. Viac som rozumela svojim reakciám a prišla som na to, že nemá zmysel porovnávať sa s druhými, aj keď môžem u nich obdivovať tie vlastnosti, ktoré ja nemám. Neznamená to však, že sa nemám snažiť niektoré veci na sebe zlepšiť.

Ani my, ani deti sme si svoj temperament nevybrali. Nehnevajme sa preto na ne, keď sa nejako správajú. Neporovnávajme ich. Ak máme dieťa flegmatika, nehovorme mu: „Čo ti to toľko trvá? Si ako slimák. Nemôžeš byť rýchlejší ako tvoja sestra?“ Sestra je pritom cholerik a dokáže byť hotová raz-dva, zatiaľ čo flegmatik sa snaží, ako vie, ale rýchlejšie to jednoducho nejde.

Zamerajme sa na to, čo im ide dobre, a to vyzdvihnime a na slabších stránkach pracujme.

Buďme trpezliví, nejaký čas to trvá, kým sa niečo naučia. Možno sa nám to úplne nepodarí a ony budú musieť pracovať na svojom temperamente aj ako dospelí ľudia. To je v poriadku, veď kto z nás nemá na sebe čo zlepšovať?