Vzťahy a výchova Vykanie je kľúč k dobrým vzťahom

Keď som bola ja malá, bolo samozrejmé, že sme dospelým vykali. Učiteľky, susedia, mamy a otcovia kamarátov boli pre nás veľkí dospeláci a bolo nemysliteľné, aby sme im tykali. Možno si človek teraz povie, že to bola taká a onaká doba, studený odchov a teraz je to uvoľnenejšie, vzťahy medzi deťmi a dospelými môžu byť, aj vďaka tykaniu, bližšie a viac kamarátske. Alebo si dospelý na to, aby mu dieťa vykalo, „nepotrpí“, veď sa necíti taký starý alebo to nepokladá za také dôležité.

Pamätám si, ako ma pred pár rokmi veľmi prekvapilo, keď som počula o škole, na ktorej deti učiteľom tykajú. Vtedy to bola rarita. Vôbec mi to nešlo do hlavy, nechápala som prečo, veď učiteľ je, alebo mal by byť, nejaká autorita pre dieťa a je iný vzťah, keď si s niekým vykám, a iný, keď si s niekým tykám.

Raz sme išli v aute s dcérinou spolužiačkou, myslím, že boli tretiačky alebo štvrtáčky, a tá spolužiačka sa ma spýtala, či mi môže tykať. Bola som vo veľkej dileme, čo jej odpovedať. Hneď mi naskočili v hlave spomienky na moje detské časy a uvedomila som si, že mne by ani vo sne nebolo napadlo položiť mame mojej spolužiačky takú otázku. To by som asi bola dostala „svoje“ od mojej mamy, keby sa niečo také bola dozvedela. Nakoniec som síce privolila, ale bolo to trochu so zaťatými zubami. Teraz by som už asi reagovala inak.

Keď mi asi pred troma rokmi dcéra povedala, že im pani vychovávateľka v škole povedala, že jej môžu tykať, len som si v duchu povzdychla. Nechcela som to nejak komentovať, ale snažila som sa dcére vysvetliť, že je lepšie, keďže je to pani vychovávateľka, aby jej vykala.

Otázka znie, prečo vlastne chceme alebo potrebujeme, aby nám deti tykali.

Otázka znie, prečo vlastne chceme alebo potrebujeme, aby nám deti tykali. Čo od toho očakávame? Sú naozaj naše vzťahy vďaka tomu lepšie? 

Trochu mi to pripadá, že deti sme už postavili na taký piedestál, že sa môžu považovať za rovné s dospelými. A tykanie ich v tom istým spôsobom povzbudzuje. Ale my predsa nie sme na rovnakej úrovni. Nejde o to, pozerať sa na ne zvrchu prísnym pohľadom alebo si silou-mocou vydobýjať autoritu. No máme väčšiu zodpovednosť ako ony, viac skúseností ako ony, a preto prirodzene nie sme na rovnakej úrovni.

Niekedy my sami dospelí posúvame deťom hranice a potom sme prekvapení, že sa správajú neúctivo, nemajú rešpekt pred ničím. A my predsa chceme, aby deti boli úctivé a slušné, či nie? Deti sa týmto zručnostiam učia cez maličkosti. A vykanie je jedna z takýchto maličkostí.

S manželom sme vždy viedli deti k tomu, aby dospelým vykali. Iná situácia bola, keď sme mali dobrých kamarátov, naše a ich deti spolu vyrastali a poznali sme sa ozaj dlho. Vtedy tykanie bolo celkom prirodzené. Máme však aj takých dlhoročných kamarátov, ktorým naše deti vykali. Až neskôr, keď už naše staršie deti boli dospelé, im oni sami navrhli tykanie. Jednoducho, až neskôr prišiel na tykanie ten správny čas.

Je pravda, že ak si s niekým tykám, neznamená to, že mu dovolím všetko, a naopak, keď si s niekým vykám, neznamená to automaticky len formálny alebo odmeraný vzťah. Aj s týmto človekom môžem mať dobrý vzťah. Vôbec sa to nevylučuje. My dospelí si to vieme nejako vyhodnotiť, ale vedia to aj deti?

Vykanie je ako taký kľúč, ktorý otvára dvere k dobrým vzťahom. Je síce možno na dnešnú dobu trochu „retro“, ale má v sebe istú eleganciu.

Ak deti dospelým vykajú, myslím, že podvedome ich vnímajú ako tých veľkých a múdrejších a prirodzene s tým prichádza aj rešpekt v tom dobrom zmysle slova. Vyjadrujú tým voči nim úctu a navyše je to aj prejav slušného správania. Keď sa stretnem so známymi a majú ešte malé deti a tie ma pozdravia „Ahoj“, je to v poriadku. Ale keď ma takto pozdraví desaťročné dieťa, ktoré ma vidí prvýkrát, vtedy si veru nepoviem: „Jej, aké vychované dieťa.“ Samozrejme, neurazí ma to, ale je pre mňa prirodzene slušné, ak pozdraví „Dobrý deň“. 

Práve vykanie môže pomáhať deťom rozlišovať vzťahy medzi rovesníkmi a dospelými a tým aj chápať istú hierarchiu. Vďaka tomu sa učia, ako sa správne správať k ľuďom v rôznych situáciách. Vykanie je ako taký kľúč, ktorý otvára dvere k dobrým vzťahom. Je síce možno na dnešnú dobu trochu „retro“, ale má v sebe istú eleganciu. A mne sa páči, keď sú deti elegantné a zdvorilé. Je v tom istá sila. Je dobré, ak deti túto silu majú v dostatočnej zásobe. Raz z tejto zásoby budú dávať aj nám v takej miere, v akej sme naplnili ich zásobník.