Dedinka zakliata v čase Ľuďom vzali domovy, aby postavili priehradu, ktorá dodnes nestojí

V dedinke Slatinka pri Zvolene zastal čas v roku 1954, keď štát vydal stavebnú uzáveru. Keďže predtým stihli v obci vybudovať len elektrinu, dodnes nemajú kanalizáciu, vodovod či plyn.

Neskôr štátny podnik za smiešny peniaz odkúpil aj rodné domy obyvateľov. Tie si teraz môžu len prenajímať a udržiavať v stave, aby úplne neschátrali. Väčšie zásahy či prestavby však nie sú dovolené. 

V päťdesiatom štvrtom totiž komunisti plánovali Slatinku zatopiť a vybudovať na dvanástich kilometroch rieky Slatina veľkolepú priehradu. Nevedeli, na čo presne ju budú potrebovať, no stavať vodné diela bolo v socializme moderné a strach z nedostatku vody silný.

Prešlo sedemdesiat rokov, priehrada nestojí, stavebné obmedzenia trvajú a mnohí obyvatelia stále svoje domy nevlastnia.

Okrem toho by dnes už nebolo rozumné priehradu stavať, hoci niektorí tieto ambície stále prechovávajú. Tvrdá stavebná uzávera, trvajúca takmer 50 rokov, a akési zakliatie Slatinky v čase totiž vytvorili jedinečný úkaz – prirodzenú a neregulovanú rieku uprostred obce, ktorá v harmónii s dedinou tečie, ako potrebuje. Podobnú v Európe dnes už nenájdeme.

Slatinka však vôbec nie je schátranou, opustenou či mŕtvou dedinou. Práve naopak. Má svojského ducha a jej esencia prekypuje pokojom, spomalením času, surovou krásou, divokou zeleňou a jednoduchším životom.

Ocitajúc sa v jej objatí máme chuť sadnúť si na lavičku a len tak byť. Sledovať vtáky, vdychovať vône kvetov, pozorovať majestátnu, neskrotenú rieku, nechať sa omámiť jej uspávajúcim šumom a zurčaním lámucim štruktúry ticha a dať si pauzu od uponáhľaného sveta.

Neskrotená rieka Slatina

So spoluzakladateľkou Združenia Slatinka Martinou Paulíkovou sa stretávame vo Zvolene a spoločne prichádzame do dedinky zakliatej v čase.

Cestou nám žena so sýtočervenými rovnými vlasmi, ofinou, okuliarmi a príjemným zapálením pre vec hovorí o vysádzaní hrušiek pozdĺž cesty a iných projektoch, ktoré v združení realizujú.

Že je Slatinka iná ako dediny, na ktoré sme zvyknutí, zisťujeme už na samom začiatku, keď vchádzame na kamenistú cestu bez asfaltu. Zaparkujeme pred modrou plechovou bránou oddeľujúcou od cesty starú školu, ktorú si združenie prenajíma a stará sa o ňu, zachovávajúc jej pôvodnú podobu.

Pod stromom vedľa brány stojí tabuľa s mapou, na ktorej nám hneď po príchode začne Martina vysvetľovať, kde mala byť priehrada vybudovaná. „Rieka Slatina tečie od Vrchslatiny a pri Zvolene sa vlieva do Hrona. Vodné dielo Slatinka malo byť postavené od Zvolenskej Slatiny po vodnú nádrž Môťová, približne 12 kilometrov územia,“ popisuje ekologička, ukazujúc rukou na jednotlivé úseky na mape.

Foto: Mária Švecová

Keď zisťujeme, že na toku Slatiny už jedna priehrada stojí, pýtame sa, načo potrebujeme druhú. Martina sa usmeje a hovorí, že to sa vlastne nikdy presne nevedelo.

„V minulosti sa snažili stavať priehrady všade, kde bolo vhodné miesto, a Slatinka bola akési hrozienko v koláči. Za relatívne malé náklady by dokázali zadržať veľa vody. Jej účel sa však vždy menil. Raz mala slúžiť na závlahy, inokedy pre priemysel alebo elektráreň Mochovce. Nikdy nešlo o to, že potrebujeme vodu na niečo konkrétne a tak postavíme priehradu. To bol napokon podľa mňa dôvod, prečo sa nikdy nevybudovala,“ hodnotí.

V 50. rokoch sa intenzívne rozvíjal priemysel, ktorý bol náročný na energiu aj vodu. Predpokladalo sa, že oceliarne, poľnohospodárstvo, ale aj rastúca populácia budú potrebovať stále viac a viac vody, a teda ju treba zadržiavať, kde sa dá. Neskôr sa však zmenili technológie, poľnohospodári prešli na kvapkovú závlahu a masívne vodné nádrže začali vytvárať problémy, s ktorými sa predtým nerátalo.

„Mnohé priehrady na Váhu sú zanesené sedimentmi, ktoré nevieme čistiť a ktoré potom chýbajú v rieke pod priehradou. Na vtedajšiu úroveň poznania boli priehrady logické riešenie, no dnes už vieme, že vodu treba zadržiavať inak,“ objasňuje Martina, zatiaľ čo kráčame k novému dlhému drevenému mostu naprieč širokou riekou, ktorý nedávno Združenie Slatinka pomáhalo opraviť a vybudovať.

Zastavujeme v jeho strede a nakláňame sa cez tmavozelené kovové zábradlie. Tichá pokojná rieka tečie pomaly. V lete je plytká a priezračná, s množstvom živočíchov a rias. Okraje potoka bujnejú sýtozelenou vysokou trávou, kradnúcou si životný priestor, kým je rieka slabá.

Odpočíva, aby sa mohla neskôr na jar naplniť až po okraj a poriadne sa vybesniť. Jej koryto je totiž viditeľne väčšie než jej aktuálna plocha a pobrežie je situované nižšie než cesta, domy či samotné vŕby na opačnej strane. Ich teraz odhalené korene zachytené na zráze ako akýsi horolezec sa týčia pár metrov nad tokom, čím prezrádzajú, že za tie roky si rieka dôkladne vymyla a označila svoje teritórium, kde sa, keď potrebuje, môže vyliať alebo stúpať.

Foto: Mária Švecová

Mať ruku na kohútiku, aby vodu mohli ovládať

Martina postupy a myslenie vodohospodárov v 50. rokoch chápe a neodsudzuje. Verili, že technológiami dokážu prinútiť prírodu správať sa, ako chceme. „Myslia si, že ak to dobre vyrátajú a rieky zregulujú, bude to fungovať. Starší vodohospodári vám povedia, že načo potrebujeme, aby bola krajina plná vody, že oni ju potrebujú ovládať,“ hovorí a hlasom aj gestami zdôrazňuje slovo ovládať.

Dodáva, že pre mnohých vodohospodárov je stále nesmierne dôležité mať ruku na pomyslenom kohútiku a môcť pustiť vodu presne vtedy, keď to potrebujú. Z toho dôvodu sú stále viaceré slovenské dediny označené za zánikové obce, v ktorých je zakázané stavať nové byty či budovať služby. Ich údelom je len čakať, kým ich zatopia.

„Keď im hovoríme, že je dobré zavodniť krajinu a dostať vodu pod zem, vždy sa nás spýtajú, ako rýchlo sa bude uvoľňovať. To, samozrejme, nevieme predurčiť. Faktom však zostáva, že milióny rokov sa uvoľňovala, ako chcela, a nebolo to zlé. Vedecké poznatky dnes už vyvracajú vieru, že technicky dokážeme krajinu zvládnuť. Regulovali sme toky, chránili sa pred povodňami a ono prišla väčšia voda alebo bolo odrazu príliš veľké sucho. My sa musíme prispôsobiť krajine, a nie ju donekonečna znásilňovať,“ zapálene argumentuje Martina.

Ekologický kláštor Keď mnísi žijú tak, aby sa príroda mohla nadýchnuť

Veronika Verešová

Benediktíni v Sampore sú veľmi moderní a inovatívni. V ekológii by mohli byť inšpiráciou aj mnohým environmentalistom.

Nové impulzy prišli až po revolúcii a do úvahy sa začali brať aj environmentálne pripomienky a riešenia. Podľa našej sprievodkyne už dnes mnohí vodohospodári prehodnocujú stavbu priehrad, rešpektujú nové poznatky a v spolupráci s ekológmi sami revitalizujú rieky.

Opúšťame most a na rohu ulice na opačnej strane rieky zastavujeme pred veľkým starým domom so svetlooranžovou fasádou, ktorej rokmi slnko vytiahlo sýtosť farby. Je obrastený brečtanom a poskytuje nám príjemný tieň.

Slnko je neúprosné, no v Slatinke ho nepociťujeme ako nepríjemnosť. Kamenistá cesta bez asfaltu nepáli nohy a nevedomky vždy chvíľkami postávame pod blahodarnými tieňmi stromov, ktoré vytvárajú príjemne chladiacu klímu, hoci je pravé poludnie a my sme vonku.

Príroda nemá byť len materiál, ktorý môžeme použiť

Rozhovor o technologickom prístupe ku krajine nás privádza k myšlienke, že človek zabudol, že je súčasť žijúcej prírody. Využívame ju len ako zdroj neživého materiálu, ktorý môžeme použiť, pričom zabúdame, že by sme s ňou skôr mali spolupracovať.

O živú spoluprácu človeka s prírodou sa usiluje aj Združenie Slatinka založené v roku 1993, ktorého hlavný projekt Zachráňme Slatinku presadzuje alternatívne riešenia k priehrade. Nesnažia sa v údolí vyhlásiť rezerváciu, ohradiť ho, ľudí vyhnať a zakázať im doň vstupovať. Práve naopak.

„Prioritne nám ide o ochranu prírody. No keď sme sem v 90. rokoch prišli, veľmi rýchlo sme pochopili, že to, čo je v Slatinke prírodne cenné, je cenné práve preto, že tu stáročia hospodáril človek. Vytvoril mozaiku krajiny s krásnymi zachovanými úsekmi rieky, ktorú naši predkovia nezničili, ale vytvarovali a zveľadili. Máme tu pasienky, na ktorých lietajú vzácne motýle, dubové lesíky, kde pásli dobytok... Časom sa zistilo, že ohrádzať chránené územia zvyčajne nefunguje. Mnohé ekosystémy sú závislé od vstupu človeka. Keď ich nepoužíva, začnú chátrať,“ vysvetľuje environmentalistka.

Foto: Mária Švecová

Namiesto vodného diela Slatinka navrhujú stavať menšie rezervoáre, zadržiavať zrážkovú vodu a dostať ju späť do krajiny, kde bude robiť to, čo má. Nekoncentrovať ju len tak v obrovskej zabetónovanej mise, ale oslobodiť ju, aby voľne putovala krajinou a napájala ju.

„Veľmi rýchlo sme sa spojili s ľuďmi z dediny, ktorí v tom čase vôbec nevedeli, či tu môžu, alebo nemôžu zostať. Pýtali sme sa, čo potrebujú. To viedlo k založeniu združenia Spoločnosť priateľov Slatinky, ktoré ich zastupuje v právnych veciach. My sa sústreďujeme na tie environmentálne, no neustále sa snažíme zachovať puzzle človeka a prírody,“ vysvetľuje a jej priateľský výraz napovedá, že so Slatinkou išlo o lásku na prvý pohľad, hoci sa v nej nenarodila ani v nej nežije.

Nespravodlivosť sa začala odkúpením domov a pokračovala vysídlením

„Dlhé roky sa v Slatinke vŕšila nespravodlivosť na nespravodlivosť. Od päťdesiateho štvrtého nemohli nič modernizovať. V osemdesiatom deviatom prišli o domy, ktoré Vodohospodárska výstavba, štátny podnik, tesne pred revolúciou odkúpila za relatívne malý peniaz, ktorého hodnota ešte viac klesla so zmenou ekonomického a spoločenského systému, keď sa otvoril trh. Potom si svoje domy museli prenajať a za tie roky ich niekoľkonásobne preplatili,“ popisuje ekologička Martina Paulíková.

Nespravodlivosť dosiahla svoj vrchol v deväťdesiatom deviatom, keď obyvateľov vysídlili do nájomných domov vo Zvolenskej Slatine – do domov bez záhrady dali ľudí odkázaných na prácu na poli a v hospodárstve, čím sa v Slatinke predtým živili.

„Ak si chceli udržať rodný dom v Slatinke aj nájomný dom, museli platiť dva nájmy, čo bolo pre mnohých neudržateľné. Vtedy tu zostala asi len polovica pôvodných obyvateľov. Mnoho z presídlených do pár mesiacov zomrelo, hoci mali len sedemdesiat rokov. Iní sa dlhé roky nechceli vrátiť, lebo ich bolelo, že ich rodné domy využíva niekto iný. Často cítili veľkú apatiu a hovorili, že nech tú Slatinku radšej zaplavia,“ pokračuje opisom ťažkých osudov obyvateľov Slatinky, zatiaľ čo kráčame ďalej, nechávajúc za sebou rieku.

Pozdĺž cesty stoja klasické domčeky slovenských dediniek, majúce tvar kvádra s jedným či dvomi okienkami na čelnej stene a s humnom vzadu na dvore, ktoré oddeľuje dom od polí.

Foto: Mária Švecová

Cestou nám Martina ukazuje prázdne pozemky, kde domy zbúrali, lebo boli dlho opustené. V tom čase prosili pôvodných obyvateľov, aby si ich prenajali, hoci prenájom bol a stále je extra nevýhodný. „Mohli sme si dom prenajať na rok a každý rok sa zmluva predlžovala, čiže nikdy sme nevedeli, čo bude prvého januára. Teraz je síce na dobu neurčitú, ale s mesačnou výpovednou lehotou bez udania dôvodu,“ upresňuje.

Prichádzame na koniec dediny, kde s tajuplným úsmevom ukazuje Martina na domček na kopci: „V ňom žil pán Mikuš, posledný obyvateľ Slatinky, ktorý nikdy neodišiel.“ Vyberáme sa teda po kamenistej ceste k domu očividne nebojácneho a asi aj trochu tvrdohlavého muža.

Povedal, že nikam nejde, nech ho odnesú, ak chcú

Kamenistá cesta sa kľukatí a stúpa do kopca, vedúc nás na miesto, ktoré volajú Na vŕšku. Všade okolo je veľa zelene doplnenej menšími murovanými či drevenými budovami s jemnými zemitými farbami. Aj keď sú domy nažlto, naružovo či naoranžovo omietnuté, nejde o do očí bijúce farby. Stále hrajú v harmónii s krajinou, akoby tu odjakživa stáli.

Starší rodinný dom na kopci má štvorcovejší pôdorys než úzke chalúpky, ktoré sme videli dole v dedine. Nevedie k nemu betónová cesta ani dláždený chodník, len dôkladne pokosený trávnik. Fascinuje nás, ako sú dom aj dvor pána Mikuša prispôsobené nerovnému terénu, čím do celého okolia akosi viac patria. Nenarúšajú totiž pôvodnú líniu krajiny. 

Stromy všade navôkol nám opäť poskytujú útočisko pred horúcimi dotykmi slnka. Sadáme si na kameň pod mladým bukom pri pletive okolo pozemku. „Pán Ján Mikuš bol posledný obyvateľ Slatinky, ktorý nikdy z dediny neodišiel. Narodil sa v nej, prežil celý život a napokon aj zomrel v Slatinke. Keď ľudí v deväťdesiatom deviatom odsúvali do Zvolenskej Slatiny, on sa zaťal a povedal, že nikam nejde. Že ho môžu pokojne odniesť, ak chcú, ale on sa neodsťahuje. 

A tak tu aj ostal. Nikto ho násilím neprišiel vysťahovať. Zvykol často hovoriť, že on sa tu narodil a že vodné dielo nestojí, takže nemá prečo odchádzať. Že odíde, až keď bude treba,“ približuje príbeh bývalého železničiara a dodáva, že mal neuveriteľne dobré srdce a otvorenú myseľ. „Nikdy na svet nezatrpkol, aj keď mal milión dôvodov. Nemal ani zálohu, kam by šiel, ak by naozaj musel odísť. Vždy veril, že Slatinka bude žiť.“

Foto: Mária Švecová

Strážcovia jedinečného ducha malej dedinky v strede Slovenska

Pôvodní obyvatelia Slatinky podľa Martiny túžia, aby bola obyčajnou dedinou, ktorú si pamätajú z detstva. Nechceli by ju však modernizovať, aby neprišla o svoj pokoj a ducha. Obávajú sa totiž, že s prisťahovalcami, masívnym stavaním moderných domov, zaasfaltovaním cesty a vybudovaním kanalizácie by Slatinka stratila svoju čarovnú identitu.

Obec vznikla organicky a je stará približne 700 rokov. Túlajúc sa jej zákutiami premýšľame, čo je vlastne ten duch Slatinky. Esencia zrodená z toho, že kedysi bol človek a príroda v jednote, ktorú v údolí zakonzervovali socialistické ambície technologického pokroku budovania vodných diel na ovládnutie prírody. Aký paradox. Snaha skrotiť rieku jej a prírode okolo napokon dala dnes už málokde poznanú slobodu.

Keď sa Martiny pýtame na ducha Slatinky, na dlhšie sa zamyslí, pozrie doďaleka a zažmúri oči, na ktoré útočia ostré slnečné lúče. „Slatinka je veľmi dobre postavená v jednote s prírodou. Nie je niečím náhodným či umelo vybudovaným, čo by sem nepatrilo. Roky tu pôsobil človek na prírodu a príroda na človeka. Takže táto harmónia a jednota sú ten pomyslený duch, ktorý tu zostal, keďže dedinu nemohli meniť,“ hovorí zamyslene.

V Slatinke žijú ako po vojne, čo znamená, že ľudia kúria a varia v pieckach a vodu čerpajú zo studní. Dlho nemali verejné osvetlenie a za svetlo na uliciach si platili sami. Keďže nemajú kanalizáciu, zvyčajne používajú kadibúdky, no, samozrejme, niektoré rodiny majú moderné kúpeľne a čističky.

Nevyzerá však, že by im tento povojnový štýl života prekážal. Práve naopak. Nechceli by dedinu meniť. „Chcú ju zachovať takú, aká je. Boja sa, že príde niekto nový, kto nebude cítiť potrebu stráženia spomienok na staré časy a spojenia človeka s prírodou, a postaví si tu bungalov,“ potvrdzuje Martina.

Foto: Mária Švecová

Veľkým strachom obyvateľov Slatinky je aj fakt, že naša legislatíva podobnú situáciu nepozná ani ju nikde neupravuje. Keďže je uznesením vlády budovanie priehrady pozastavené, môže vodohospodárska výstavba kedykoľvek domy vyhlásiť za nadbytočný majetok. Ten by sa následne najskôr podľa zákona ponúkol iným štátnym subjektom, a ak by oň žiaden neprejavil záujem, išiel by na aukciu.

„Desia sa, že by ešte k tomu všetkému museli o svoje domovy súťažiť a že príde ktokoľvek z Bratislavy, pre koho je 100-tisíc eur za dom nič, a aukciu vyhrá, lebo oni nemajú toľko peňazí. Nemáme zákon, ktorý by umožňoval vrátiť domy pôvodným vlastníkom.

Okrem toho si niektoré domy, ktoré zostali prázdne, prenajali prisťahovalci. Za 20 rokov ich opravili a veľa do nich investovali. A teraz je otázka, komu to vrátiť. Pôvodným alebo tým, čo ich mali potom? Nie je to teda vôbec jednoduché,“ vysvetľuje Martina a dodáva, že viaceré právne analýzy sa zhodli, že by musel vzniknúť lex Slatinka, aby sa to dalo spravodlivo vyriešiť.

Sedemnásť typov biotopov vytvára fascinujúcu rôznorodosť prostredia

Od domu pána Mikuša sa presúvame k okraju kopca. Pozeráme pod seba a nevieme si predstaviť, ako sa rieka zmení, keď je koryto naplnené zúriacou vodou po niekoľkodňových dažďoch.

„Najcennejšia je tu rieka, ktorú minulý rok vyhlásili za územie európske významu a je súčasťou siete Natura 2000. Hoci sme v dedine, vidíme pod sebou totiž živú, prírodnú rieku. Nie je zregulovaná, môže sa vsiaknuť do podzemia, sýtiť krajinu a má priestor, v ktorom sa dokáže hýbať. Takéto rieky už v stredoeurópskom kontexte neexistujú,“ začína Martina odpoveď na otázku, prečo by bolo z prírodného hľadiska kruté zatopiť údolie Slatiny.

Rieka Slatina sa už stovky rokov nemení. Zo strany, kde stojíme a kde sa rieka opiera o zráz kopca, rastú vysokánske košaté vŕby. Podľa Martiny ide o zaujímavosť, pretože na úsekoch potoka mimo dediny nájdeme len jelše. Z druhej strany rieky je trávnatá plocha len s kde-tu rastúcim stromom, cesta a domy.

Hoci je rieka slobodná, vidieť, že dlhé roky tečie v symbióze s človekom, ktorý stromy na jednom brehu povytínal, aby mal k nej lepší prístup. „Chovali husi, kačky, dobytok, takže rieku využívali a spravili si k nej cestu. No nezničili ju, ale spolunažívali s ňou,“ približuje Martina, keď sa vraciame dolu do dediny úzkym zarasteným chodníčkom pomedzi domy a ploty.

Život v štýle Laudato si’ Rodina gréckokatolíckeho kňaza na ekologickej farme pestuje kivi i hurmikaki

Veronika Verešová

Adamov dvor je sen rodiny Lazoríkovcov o komunitnej záhrade v Rudlove na východe Slovenska.

Ďalšou vzácnosťou je mozaika sedemnástich typov biotopov národného významu so stovkami chránených rastlín a živočíchov. „Na rieku sú naviazané rôzne spoločenstvá od krásnych brehových porastov so storočnými jelšami, úsekov, kde voda tečie rýchlejšie a kde pomalšie, cez lúky a bukové a dubové lesy až po mokrade,“ popisuje environmentalistka.

Z rastlín je podľa nej ikonická napríklad korunkovka strakatá – malý ružový zvonček. V minulosti typicky rástol pri riekach a na zaplavovaných a mokrých lúkach, kde sa páslo a kosilo. „Tým, že sa zmenil vodný režim, odvodňovala sa krajina a začalo sa stavať pri riekach, zostali nám na Slovensku len izolované populácie. A práve rieka Slatina je jedna z dvoch lokalít, ktorá má populáciu korunkovky životaschopnú,“ vysvetľuje, keď prichádzame späť k mostu.

Opúšťame „malú stranu“ Slatinky, ako ju dedinčania volajú. Na moste si tentoraz všímam, že rieka nemá breh rovný ako priamku. Niekde zasahuje ďalej do zeme a bojuje s ňou o teritórium. V jej priezračnej hladine sa odrážajú koruny stromov. Na dne je usadené blato, kamene a štrk a vieme, že vstúpiť do nej by bola výzva.

Z mosta nám Martina ukazuje hnedé riasy kolísajúce sa v jemných vlnkách toku. Vyzerajú ako kusy huňatého koberca alebo akési vankúšiky podobajúce sa lesnému machu, kde-tu roztrúsené po dne rieky.

„Voláme ich makrofity. Ide o relatívne cennú vec. Raz za dva až tri roky kvitnú. Potrebujú štrkové dno, čo dnes už väčšina riek nemá,“ opisuje a rozhovor nás postupne od prírody opäť dovedie k ľuďom. Ekológia je koniec-koncov o človeku a jeho mieste v prírode.

„Keby v Slatinke krajinu svojou činnosťou nezveľaďoval človek, mali by sme rieku, brehové porasty a les. No keďže tu ľudia kosili, pásli, využívali z rieky kamene, vytvárali hraničné línie medzi jednotlivými pozemkami, vytvorili krásnu mozaiku množstva biotopov,“ uzatvára Martina.

Foto: Mária Švecová

Krajina bez vody nefunguje

Prílišné regulovanie rieky je tiež problémom, čo sa týka ich samočistiacej schopnosti. Keď potok celý obalíme do betónu, voda neprechádza štrkom a pieskom, a teda sa nefiltruje. Nerastú v ňom rastliny, ktoré pohlcujú organické znečistenie, a narúša sa celý ekosystém drobných živočíchov od slimákov cez potočníky, larvy až po hmyz.

„Napomáhajú čistenie vody. Keď je sucho, vedia sa zavŕtať do bahna a opäť vyliezť, keď sa voda vráti. Reguláciou riek však vytvárame bariéry, kde život nevie existovať. Potom sa nám nádrže zanesú sinicami a je v nich teplá voda, v ktorej sa nedá ani kúpať. S tým vodohospodári nerátali. 

Voda musí prechádzať krajinou a nemôžeme ju mať ako nejakú komoditu v rúre. Krajina bez vody nefunguje a potom ani my nefungujeme,“ hovorí Martina, keď kráčame ďalej po ceste na druhý koniec dediny.

Po ľavici stoja domy a po pravici nás sprevádza rieka. Domčeky sú zvyčajne pekne zrenovované, zachované vo svojej podobe a hrajú v akejsi harmónii jeden s druhým. Nevyrušuje nás odrazu krikľavá fasáda, bungalov, moderná novostavba alebo hrubý vysoký múr, ktoré by narúšali túto jednotnosť tradičných slovenských dedinských chalúpok. 

Na viacerých dvoroch sú precízne upravené siahovice a v oknách hrajú farbami dúhy bohato rozkvitnuté muškáty. Domy nie sú označené číslami, ale tabuľkami s priezviskom. „Sú to mená rodín, ktoré tam žili, a ľudia podľa toho hovorili, kam idú. Napríklad, že sa stretneme u Hudcov. Nikdy som netušila, kde to presne je, preto sme vytvorili tieto tabuľky,“ vysvetľuje Martina.

Foto: Mária Švecová

Kráčame pomaly zahĺbené do rozhovoru, zatiaľ čo nám kamienky štrkocú pod nohami. Téma vysušovania krajiny nás postupne dovedie až ku globálnemu otepľovaniu. Aj v kontexte nedávneho rozhovoru so zakladateľom Bioklimatického parku Drienová Ladislavom Židekom sa environmentalistky Martiny Paulíkovej pýtame, či je zlé hospodárenie s vodou príčinou otepľovania zeme.

„My hovoríme, že vysušovanie krajiny otepľovanie zrýchľuje. O tomto s Lacom Židekom a Mišom Kravčíkom stále diskutujeme. Oni viac akcentujú faktor vysušovania, ja sa skôr prikláňam k tomu, že zmena klímy je spôsobená rôznymi činiteľmi vrátane CO2. Je veľmi ťažké určiť, čo je príčinou. Nemáme dáta a jednotlivé fenomény sa nedajú oddeliť. Na druhej strane s nimi určite súhlasím v tom, že ak by aj nebola zmena klímy a pristupovali by sme k využívaniu krajiny a vody, ako pristupujeme, mali by sme vážny problém,“ tvrdí spoluzakladateľka Združenia Slatinka.

Na problematiku sa v združení chcú dívať komplexne a neupozorňovať len na používanie fosílnych palív, ale aj na demografické zmeny, preľudnenie či stratu biodiverzity. Podľa nej totiž prichádzame o druhy, ktoré môžu v budúcnosti naši potomkovia potrebovať na lieky. Svojím konzumným spôsobom života totiž nezabíjame len živočíchy a polárne medvede, ale aj množstvo húb a rastlín.

„Dnes už nehovoríme o klimatickej zmene alebo kríze, ale o environmentálnej, pretože jednotlivých globálnych hrozieb je množstvo. Vždy keď sa dívame len na jeden problém izolovane od ostatných, skĺzneme do presvedčenia, že dané riešenie je aplikovateľné úplne všade. Na každé miesto treba veľmi citlivo aplikovať správne opatrenie.

Rovnako ako v Slatinke… Ľudia rozmýšľali a nepostavili si domy pri rieke a nemajú ani pivnice, aby ich nezaplavilo,“ hovorí zapálene a my si uvedomujeme, že aj kvôli tomuto máme zo Slatinky iný pocit ako z dedín, ktoré sme na Slovensku navštívili. Medzi riekou a cestou, pri ktorej stoja domy, je štedrý, niekoľko metrov dlhý pás zelenej plochy.

Environmentalista Ladislav Židek o teplách a klimatickej kríze Voda uloží oveľa viac uhlíka ako akékoľvek ľuďmi vymyslené riešenie

Veronika Verešová

Najväčším problémom klimatickej krízy nie je uhlíková stopa, ale zlé hospodárenie s vodou, hovorí zakladateľ Bioklimatického parku Drienová Ladislav Židek.

Prejedáme budúcnosť svojim deťom

Environmentálne Združenie Slatinka teda presadzuje kombináciu rôznych opatrení. Niekde treba postaviť rezervoár, niekde nechať rieke lúku, kde sa môže vsiaknuť. Na pozadí celého problému zmeny klímy je však podľa Martiny Paulíkovej človek a jeho nadspotreba a konzum.

„Pre nás ľudí bude ťažké pochopiť, že sa musíme prestať správať, akoby boli zdroje zeme nekonečné. Teraz je len otázka, či sa ako ľudia dohodneme, lebo chceme, aby civilizácia prežila, alebo nám to bude musieť niekto nakázať,“ pýta sa, keď kráčame hore dedinou okolo nazeleno omietnutej krčmy a požiarnej stanice.

Nepokladá za dôležité riešiť, či treba zadržiavať vodu, alebo radšej eliminovať uhlík. Tvrdí, že musíme v prvom rade zmeniť bezmyšlienkovitý konzumný spôsob života. „Nehovorím, že poďme do lesa, tam si sadnime a nič nerobme, aby sme nemali žiadnu uhlíkovú stopu. Verím v technologický pokrok, ale treba si priznať, že nemôžeme stále žiť takto luxusne.

Áno, síce vieme, že benzínové autá škodia a môžeme mať elektrické, ale nedá sa iba vymeniť jedno za druhé. Musíme si uvedomiť, že zem a jej zdroje neutiahnu toľko elektrických áut, takže namiesto niekoľkých budeme mať len jedno alebo sa naučíme viac využívať hromadnú dopravu. Ľudia však veľmi nechcú počuť o dobrovoľnej skromnosti. Prejedáme budúcnosť pre svoje deti,“ hodnotí pokojne. Z jej hlasu necítiť apatiu či paniku. 

Foto: Mária Švecová

Už dlhšie stojíme v tieni košatého stromu, ktorého klíma nám opäť pripomína, ako dokážu jeho koruna premeniť horúčavu na príjemný vánok. „Zadržanie vody v krajine je však najrýchlejší spôsob, ako môžeme začať. A musíme s ňou začať bez ohľadu na presvedčenie, čo je príčinou zmeny klímy. Bez vody sa nezaobídeme, aj keby bolo CO2 akékoľvek. 

No nie je to buď-alebo. V tomto nebudem súhlasiť s Lacom Židekom, že elektrické autá sú slepá vývojová línia. Som presvedčená, že musíme investovať aj do nahrádzania fosílnych palív, ako aj opatrení týkajúcich sa pôdy, ktorá je tiež nesmierne dôležitá pri pohlcovaní uhlíka,“ hovorí.

Anomálie síce boli, no aj život podľa nich rôzne vznikal a zanikal

Prechádzame okolo statného muža, ktorý rúbe drevo pred domom so zavesenými muškátmi v rozkvete. Pri nohách mu leží už pekná kôpka polienok a v pozadí hrá hudba pripomínajúca buď grécku muziku, alebo cigánsku folklórnu veselicu. Nevieme to rozpoznať.

Prichádzame na koniec dediny, kde sa cesta končí závorou. Tam sa Martiny pýtame, ako by reagovala na argumenty ľudí, že anomálie na zemi vždy boli a nejde teda o nič zvláštne. Odpovedá, že extrémne výkyvy počasia vo veľmi krátkych intervaloch, ktoré v posledných rokoch zažívame a pociťujeme už aj v Európe, nikdy pre krajinu ani človeka normálne neboli.

„Ak niekto presadzuje tento argument, musí si uvedomiť, že život sa v reakciách na anomálie v minulosti aj rôzne vyvíjal a zanikal. V dobe ľadovej boli mamuty, a už nie sú. Je teda veľmi pravdepodobné, že ak sa CO2 dostane do extrémnych čísel, my ako živočíchy naozaj vymierame. Adaptujeme sa najpomalšie zo všetkých druhov.

Okrem toho evolučná biológia hovorí, že ak je nejaká populácia premnožená, bude časom skorigovaná. A my sme premnožení. Teraz je otázka, ako budeme skorigovaní... Necháme ľudí umierať? Alebo len skorigujeme svoj životný štýl a podelíme sa o zdroje aj s inými časťami sveta?“ hovorí pokojným hlasom a dodáva, že ju to už nerozrušuje. „Vždy hovorím, že pozrite, zem to prežije, nejaký život to prežije, rieka to prežije. Nemyslím si, že pôjde o koniec sveta. Len sa zmení jeho podoba.“

Na výstrahu „zavraždili“ dom spisovateľa Jána Beňa

Na konci dediny nám po pravici zurčí rieka a po ľavici sa rozlieha prázdny pozemok, pri ktorom divo rastú do pol pása vysoké žlté zlatobyle obyčajné. V strede divou trávou zarastenej plochy odpočíva väčšia skala. Po bokoch pozemok lemujú vysoké listnaté stromy stojace v bezvetrí nehybne ako nejakí strážcovia. Kedysi na ňom stál rodný dom spisovateľa Jána Beňa.

„Keď vzniklo Združenie priateľov Slatinky, štát si všimol, že ľudia, ktorí boli poslušní, podpísali kúpne zmluvy, nikdy neprotestovali, si odrazu pýtajú svoje majetky späť a hovoria o nespravodlivosti. Nepáčilo sa mu to a zbúral niekoľko domov. Kvalitných a pekných domov. A dom pána spisovateľa Jána Beňa bol jedným z nich,“ začína Martina ďalší príbeh o nespravodlivosti páchanej na ľuďoch z malej stredoslovenskej dedinky.

Foto: Mária Švecová

Spisovateľ Ján Beňo bol v dedine veľmi vážený. Pokladali ho za symbol úspešného človeka a zbúranie jeho domu malo byť pre ľudí zo Slatinky výstrahou. Štátni úradníci chceli ukázať obyvateľom, že keď si on nedokázal zachrániť svoj dom, ani oni si nedokážu zachrániť tie svoje.

„Potom sem pán Beňo veľa rokov neprišiel. O celom incidente napísal aj knihu, v ktorej používa metaforu, že mu zavraždili dom. Paradoxne to však malo opačný efekt, ako vodohospodárska výstavba čakala. Obyvatelia sa ešte viac zmobilizovali v snahe hájiť si svoje práva,“ hovorí a dodáva, že išlo o nezákonné zbúranie, keďže v piatok prišli, zbúrali dom a v pondelok doručili rozhodnutie, že sa nesmie búrať.

Ako spomienku na spisovateľa Beňa osadili na mieste, kde dom stál, kameň s tabuľou a plánujú ešte zasadiť hrušku, lebo tá zvyčajne rástla na konci dedín.

Cenná príroda aj cenní ľudia

Cestou naspäť Martinu zdraví vysoký chudý muž. Pýta sa jej, ako sa má, a potom nám vtipkujúc hovorí, že k fotke muža rúbajúceho drevo máme napísať Fero. So smiechom mu odpovedáme, že tak na jeho želanie učiníme, ak sa v článku fotka Fera objaví. Po chvíľke a krátkom rozhovore o mačkách sa s ním lúčime.

Kráčame ďalej dolu dedinou. Martina sa rozhovorí o ľuďoch, s ktorými zomierajú aj ich spomienky. Ďalšia vzácnosť, ktorú sa snažia ako združenie zachovať. Zmapovali stratené cesty, po ktorých ľudia chodili peši, a časom ich pohltila príroda. Zbierajú recepty, výšivky, názvy domov, chotára... Všetko dôkazy, že Slatinka nie je len o cennej prírode, ale aj o cenných ľuďoch.

„Keď si tu podvečer sadnem, pozorujem, ako čarovne nad riekou lietajú belorítky a lastovičky, a prisadne si ku mne pani Beňová, ktorá začne rozprávať o svojom detstve, vie sa ma to vždy dotknúť. Človek si vtedy povie, že keď už som tu, musím niečo urobiť. A už to odrazu trvá 30 rokov,“ zasmeje sa environmentalistka.

Foto: Mária Švecová

Martina pochádza zo Svätého Jura, a keď prišla študovať do Zvolena, nič o Slatinke netušila. Ukázali im ju profesori zo školy so slovami, že si dané údolie majú dobre prezrieť, lebo o chvíľu ho zatopia. Mladí, zapálení študenti si povedali, že to sa nesmie stať. Založili združenie s vierou, že keď to úradníkom poriadne vysvetlia, musia ich predsa pochopiť.

Sama si v 90. rokoch myslela, že všetko treba rýchlo meniť. Dnes sa už na to díva s väčšou pokorou aj odstupom. Neprestáva však veriť, že si ľudia časom uvedomia, že klimatická kríza je naozaj vážnym ohrozením nás všetkých, ktoré treba intenzívne riešiť.

„Celé je to o tolerancii a pochopení, že sa nemusíme vzdať svojich hodnôt a odlišností. Stačí byť ochotný diskutovať, lebo najväčšia tragédia je, keď sa prestaneme rozprávať. Každý potom zostáva vo svojom zákope a myslí si, že iba on má pravdu a ostatní mu len nerozumejú. To je nebezpečné,“ hodnotí na záver, keď si sadáme na lavičku uprostred dediny.

Od rieky nás oddeľujú vŕby usilovne strážiace dedinský potok. Sediac v ich tieni a počúvajúc zvuk vody sa ešte poslednýkrát ponárame do tej zvláštnej romantickej predstavy o jednoduchosti života minulých generácií v Slatinke. No teraz už vieme, že nebol o nič ľahší než ten dnešný.

Pozmenili ju totiž konkrétne príbehy ľudí, ktorým komunisti vzali domov a s ním aj kúsok srdca, ktorý v ňom nechali.