Facka hákovými krížmi Stanú sa západné mestá Bejrútom a Bagdadom Európy?

Hovorí sa, že keď niekto zaujme istú pozíciu alebo názor z emocionálnych dôvodov, racionálnymi argumentmi ho nepresvedčíte. Je to podobné ako hovoriť na Angličana po čínsky a čakať, že si z toho niečo vezme. Avšak z tej jeho pozície ho môže vyhodiť iný silne emocionálny zážitok, ktorý bude v protiklade k tomu prvému.

Niečo také pozorujem v posledných dňoch v Nemecku vo vzťahu k islamským komunitám.

Intelektuálna kritika islamu nie je v nemeckojazyčnom svete vôbec nová, ale za približne 15 rokov svojho trvania nedosiahla takmer nič. 

Domáci autori ako Ralph Giordano (ktorý prežil holokaust schovaný v pivnici u susedov), Constantin Schreiber (mimochodom, plynule hovoriaci v arabčine, vďaka čomu má dokonalý prehľad o tom, o čom sa v mešitách hovorí „mimo štátneho dozoru“), Hamid Abdel-Samad, Thilo Sarrazin, Necla Kelek alebo Henryk Broder mohli vydávať jeden článok za druhým a preložené knihy od Ayaan Hirsi Ali alebo Salmana Rushdieho by mohli ležať v každom kníhkupectve, ale rovnako by to nebolo nič platné. Ani politici, ani médiá nehodlali opúšťať staré klišé.

Ešte vlani zrušila spolková ministerka vnútra Nancy Faeserová (SPD) pracovnú skupinu Politický islam, ktorú rok predtým dal dokopy jej predchodca, Bavorák Horst Seehofer. Štúdium politického islamu v Nemecku nechceme, dalo by sa povedať.

Udalosti posledného mesiaca, keď dav na ulici volá po zničení Izraela, hádže Molotovove koktaily, pochoduje pod vlajkami so šahádou (islamským vyznaním viery) a požaduje kalifát a na židovských podnikoch sa objavujú načmárané Dávidove hviezdy a hákové kríže, mali emocionálny efekt, aký žiadna predchádzajúca snaha nemala. 

Príliš to pripomína holokaust, najhoršiu škvrnu hanby na nemeckých dejinách, o ktorej sa tri generácie Nemcov učili na dejepise vrátane všetkých krvavých detailov. A berú ju ako svoju dedičnú hanbu. Slovné spojenie „nie wieder“ (nikdy viac) sa používa dosť bežne a vyskytuje sa napríklad na Hitlerovom rodnom domčeku v Braunau, čo je síce v Rakúsku, ale v tom istom kultúrnom okruhu.

Šesťcípe hviezdy na židovských domoch dokázali, čo dlhý rad trpezlivo argumentujúcich intelektuálov nie: prinútiť aj tú najobmedzenejšiu časť nemeckého obyvateľstva (čím, bohužiaľ, myslím hlavne politikov a novinárov) k uvedomeniu, že islamský svet má vo svojom hodnotovom rebríčku veci, ktoré sú s moderným európskym liberalizmom totálne nekompatibilné.

Zrazu sa aj vo veľkých novinách objavujú úplne úprimné články o podstate problému, nezapackané povinnými dodatkami typu „ide o nevýznamnú menšinu extrémistov“, pretože do kolektívneho povedomia konečne presiakla informácia, že o nevýznamnú menšinu extrémistov nejde a že medzi radovými moslimami je antisemitizmus celkom mainstreamovým javom. (Spiegel, Bild, Tagesspiegel, Zeit.) A tento tweet odborníka na Blízky východ Tobiasa Schneidera obehol internet.

„Pamätám si, že jedna vec, ktorá ma odlišovala od mnohých iných západných študentov blízkovýchodných štúdií, bola moja nemecká národnosť. Nie preto, že mi poskytovala nejaký unikátny náhľad do témy, ale pretože ľudia z celej tejto oblasti za mnou pravidelne chodili a blahoželali mi k holokaustu.“

Čo na to povedať? Trochu neskoro, nie? Čo s tým teraz chcete robiť, milí Teutóni? Neprerástol vám ten problém za roky mlčania trochu cez hlavu?

Takto vyzerá demografický strom Nemecka rozdelený podľa toho, či ide o pôvodných Nemcov, občanov prisťahovaleckého pôvodu a cudzincov:

Zdroj: Die Welt

Keď si zväčšíme ten kus zodpovedajúci najmladším generáciám, vidíme, že podiel cudzincov a ľudí s migračným pôvodom je už vcelku vysoký, medzi jednou tretinou a jednou štvrtinou. To je budúcnosť Nemecka, aj keby sa nejakým zázrakom všetky súčasné migračné toky zastavili (a ony sa nezastavia). Pritom sú tieto podiely rozdelené nerovnomerne; na dedine je typicky etnických Nemcov viac a vo veľkých mestách menej.

Iste, nie všetci prisťahovalci sú moslimovia, ale mnohí z nich áno a navyše majú tendenciu sa koncentrovať v „paralelných spoločnostiach“ (Parallelgesellschaften), ako je Neukölln v Berlíne, do ktorých vonkajšie vplyvy prenikajú len v značne obmedzenej miere. 

„Každý tretí školák je náš!“ hlásal rečník na propalestínskej demonštrácii v Düsseldorfe. Riaditeľ učiteľských odborov Stefan Düll konštatuje, že sú triedy, kam skoro nikto iný ako moslimovia nechodí.

Po takej demografickej zmene nutne nasleduje aj zmena politická.

Ak má nejaké mesto napríklad 20 % moslimského obyvateľstva pôvodom z Blízkeho východu, začne jeho miestna politika nevyhnutne pripomínať tú blízkovýchodnú. Najskôr teda tá pouličná, pretože na účasť na demonštrácii alebo maľovaní hviezd na židovské podniky žiadne občianstvo nepotrebujete. O niečo neskôr – podľa toho, ako dotknutí získavajú volebné právo – aj medzi volenými zástupcami. 

Krásne je to vidieť napríklad v holandskom Rotterdame, kde „multikultúrna“ (v praxi hlavne turecko-marocká) strana DENK získala roku 2022 v mestskom zastupiteľstve desatinu kresiel a je súčasťou koalície spravujúcej jedno z najvýznamnejších prístavných miest v Európe.

Ten istý jav sa bude postupne a pomalšie prejavovať aj na vyšších úrovniach politiky – v prípade Nemecka na štátnej a na spolkovej (federálnej). Nemecko je demokracia a desať ľudí fandiacich Hamasu spoľahlivo prehlasuje jedného Žida a sedem presvedčených liberálov.

Reálne vzaté, táto situácia je taká zanedbaná, že s tým Nemci teraz už ťažko niečo urobia. Štvrte ako Neukölln sú mikrokozmom samy pre seba, kde môžete prežiť celý život bez toho, aby ste prišli do nejakého intenzívnejšieho kontaktu s neveriacimi Nemcami vonku. 

A žiadať od učiteľov, aby svoje početné žiactvo konvertovali na európske hodnoty, je fantazmagória. Najneskôr od odťatia hlavy Samuela Patyho si každý učiteľ dvakrát rozmyslí, či na seba chce privolať podobný osud, a odhadoval by som, že mnohí z nich sa zo strachu radšej sebacenzurovali už skôr.

Komentár

Moslimské nepokoje v Nemecku Aké máte šťastie, že mig­ranti nechcú prísť k vám!

Martin Leidenfrost

Aj Berlín je teraz bojisko. Rozvášnený arabský dav tam iba na jed­nej demonštrácii zranil v tomto týždni šesť­de­siat­päť policajtov.

Prosím vás, uvedomme si to ešte raz: tie isté politické elity Nemecka, ktoré svojou úmyselnou selektívnou slepotou spôsobili budúcim generáciám taký neriešiteľný problém, teraz tlačia na menšie štáty EÚ, aby sa vzdali práva veta v mene „akcieschopnosti“.

Pritom ani nemôžu povedať, že by nikto netušil, čo sa blíži a čo jedného dňa nastane. Prvým politikom, ktorý systematicky z liberálnych pozícií kritizoval naivitu multikulturalizmu, bol zavraždený Pim Fortuyn, Holanďan, ktorý celkom presne predpovedal trajektóriu dnešného vývoja už pred štvrťstoročím. 

Aj v Nemecku o ňom dobre vedeli, ale jednoducho sa ho rozhodli ignorovať, hoci ho ani nešlo označiť za akéhosi zatrpknutého národovca, pretože to bol naozaj bona fide moderný liberál. Možno sa niektorým ľuďom uľavilo, keď Fortuyna tesne pred voľbami roku 2002 naveky umlčal príslušník radikálnej ľavice Volkert van der Graaf.

Áno, rečníka možno umlčať, problém sa tým však nevyrieši, vyhníva ďalej a teraz sa už dostal do štádia, keď ho poprieť nejde; dokonca aj ZDF o tom nedávno odvysielala reportáž.

Nie, milí priatelia z Berlína (Paríža atď.), ja vám veľmi neverím a žiadnu ďalšiu moc nad Českou republikou vám dať nechcem. Túto naozaj zásadnú vec ste pohnojili dokonale a čert vie, ako budú vaše veľké mestá vyzerať v roku 2050.

Zatiaľ sú na najlepšej ceste pripomínať Bejrút skrížený s Bagdadom a to je, aspoň z môjho pohľadu, krajne nepríťažlivá perspektíva. Ak nedokážete v tomto smere ochrániť vlastné krajiny, nemáte čo siahať po vplyve a moci nad cudzími. A vy ste to nedokázali.

Pôvodný text: Berlín → Bejrút → Bagdád, uverejnené so súhlasom autora.