Zrušenie špeciálnej prokuratúry Brániť inštitúcie je konzervatívne

Vládna koalícia navrhuje zrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry. Má sa tak udiať prostredníctvom novely Trestného zákona a prokurátori špeciálnej prokuratúry by sa mali presunúť pod generálneho prokurátora. Jednotlivé prípady, ktoré špeciálna prokuratúra dozorovala, sa prerozdelia krajským prokuratúram. Zmeny by mali platiť od 15. januára.

Špeciálnu prokuratúru nezachránil ani krok jej šéfa Daniela Lipšica, ktorý ponúkol svoju rezignáciu. To, že tento jeho krok na vládnych zámeroch so špeciálnou prokuratúrou nič nezmenil, je ďalším dôkazom toho, že nešlo len o jeho osobu.

Robertovi Ficovi skrátka neprekáža len Lipšic, ale inštitúcia ako taká, pretože ju nedokáže mať úplne pod kontrolou. Dokonca ani vtedy nie, ak by na jej čelo dosadil nového Dušana Kováčika.

Vráťme sa v krátkosti k dôvodom, prečo špeciálny súd a špeciálna prokuratúra v roku 2003 vznikli.

Išlo o reakciu na realitu 90. rokov, keď bolo veľkým problémom vymôcť spravodlivosť voči bielym golierom s dobrými kontaktmi.

Práve zriadenie špecializovaných justičných inštitúcií stojacich mimo siete miestnych väzieb malo nabúrať systém, v ktorom bolo takmer nemožné, aby sa vplyvný podnikateľ či politik postavil pred súd.

O výsledkoch tohto kroku je, samozrejme, možné diskutovať. Faktom však je, že so špeciálnou prokuratúrou sa spájajú obžaloby z korupčnej trestnej činnosti na viacerých vplyvných ľudí, podnikateľov aj politikov. Niečo také bolo predtým nepredstaviteľné. Nakoniec, nie je to tak dávno, čo minister Robert Kaliňák sebavedomo vyhlasoval, že u nás korupcia na najvyšších poschodiach politiky neexistuje. 

Existujú, samozrejme, aj otázniky. Jedným z nich sú nálezy Ústavného súdu, ktoré konštatujú porušenia základných práv a slobôd trestne stíhaných osôb, pričom v mnohých týchto prípadoch vykonávala dozor nad vyšetrovaním špeciálna prokuratúra.

Predstaviť sa dá aj to, že ak by sa na tému špeciálnej prokuratúry rozprúdila široká odborná diskusia, jej protagonisti by mohli dôjsť k záveru, že po dvadsiatich rokoch už takýto typ špecializovanej justičnej inštitúcie nie je potrebný.

Ani volebné víťazstvo nemôže v demokratickom štáte legitimizovať deštrukciu verejných inštitúcií.Zdieľať

Lenže teraz tu ide o niečo úplne iné.

Táto vládna garnitúra sa nechystá prokuratúru reformovať v záujme jej lepšieho fungovania. Chce ju odstrániť, pretože sa jej fungovaním cíti ohrozená. Preto tá rýchlosť a tvrdošijnosť. Je to čistý mocenský útok na inštitúciu, v prípade ktorého neobstojí ani argument, že vládna koalícia na takýto krok získala mandát vo voľbách.

Takéto rozhodnutia by sa mali opierať o silnejšiu spoločenskú a politickú podporu, ako je rozdiel niekoľkých hlasov v parlamente. Tak dominantne zase táto vládna koalícia vo voľbách nezvíťazila.

Navyše ani volebné víťazstvo nemôže v demokratickom štáte legitimizovať deštrukciu verejných inštitúcií. Ak by sme to akceptovali, bolo by to nebezpečné.

Niekedy sa zvykne predpokladať, že inštitúcie sa voči politickým útokom ubránia automaticky samy. Veríme tomu, že sú dostatočne robustné a odolné na to, aby politické útoky odrazili. Je to však omyl, ktorému v 30. rokoch podľahli aj mnohí demokratickí politici v Nemecku.

Je úplne v poriadku prácu inštitúcií kritizovať, ale zároveň je nutné ich aktívne brániť pred účelovými politickými útokmi. Pred náhlymi zmenami, ktoré nevychádzajú zo záujmu o zlepšenie ich fungovania, ale stoja len na ideologických či mocenských konštrukciách. Pri tejto obrane treba využiť všetky legitímne politické aj občianske nástroje.

Takéto angažovanie sa v záujme ochrany inštitúcií pred účelovými mocenskými útokmi politikov je nielen potrebné, ale je to aj navýsosť konzervatívne.