Vojna Ruska proti Ukrajine Ako dospieť k ukončeniu vojny a udržateľnému mieru
O tom, aké sú príčiny vojny na Ukrajine, ako ju ukončiť a aké sú výzvy pre Slovensko, píše Mikuláš Dzurinda.
Vypočuť článok
Vojna Ruska proti Ukrajine / Ako dospieť k ukončeniu vojny a udržateľnému mieru
Najčítanejšie
Deň
Týždeň
Príčiny vojny sú dve a obe majú pôvod v Kremli.
Prvou je vývoj na Ukrajine, ktorý znepokojuje Putina a ruské vedenie čoraz viac. Druhou je oslabené geopolitické postavenie Ruska, ktoré sa po rozpade Sovietskeho zväzu a čoraz autonómnejšom pôsobení Ukrajiny, ale aj Kazachstanu a ďalších republík bývalého ZSSR kontinuálne znižuje.
Kľúčovým, zlomovým bodom vo vývoji Ukrajiny po jej osamostatnení v roku 1991 boli voľby prezidenta Ukrajiny v roku 2004. Tieto voľby boli súbojom „starej štruktúry“, proruského prezidenta Viktora Janukovyča s „modernistom“ západného strihu, reformátorom Viktorom Juščenkom.
Ukrajinci si uvedomovali prosperitu prichádzajúcu do krajín bývalého sovietskeho bloku s ich postupnou integráciou do EÚ a NATO. Susedia Ukrajiny – Poľsko, Slovensko, Maďarsko – sa stali členmi EÚ pol roka pred voľbami prezidenta Ukrajiny. Najmä mladí Ukrajinci sa vehementne dožadovali rovnakej šance pre Ukrajinu.
V atmosfére súboja starého s novým sa režim prezidenta Janukovyča rozhodol sfalšovať voľby tak, aby prezidentom zostal Viktor Janukovyč. Motivovaná a odhodlaná občianska spoločnosť Ukrajiny sa však vzoprela. Vypukla takzvaná Oranžová revolúcia pomenovaná podľa farby politického tábora Viktora Juščenka. Oranžová revolúcia si vynútila opakovanie volieb, v ktorých už vyhral Viktor Juščenko. Ukrajina sa obrátila na Západ.
Potvrdením prozápadného kurzu Ukrajiny sa mal stať podpis asociačnej dohody s EÚ pripravovaný na koniec roku 2013. Prezidentské voľby však v roku 2010 vyhral opäť Viktor Janukovyč a ten začal hrať dvojakú hru: v Bruseli sa tváril, že rokovania o podpise asociačnej dohody Ukrajiny s EÚ pokračujú a zmluvu podpíše. V Moskve však sľuboval pravý opak.
Až nadišiel deň, keď sa musel vyfarbiť. Stalo sa tak 23. novembra 2013, keď na summite EÚ vyrokovanú a pripravenú asociačnú dohodu odmietol podpísať.
Keď Ukrajinci zistili, že prezident Janukovyč im nedovolí odpútať sa od Moskvy, vypukla druhá revolúcia, známa po názvom Revolúcia dôstojnosti. Napriek tomu, že režim sa rozhodol do demonštrantov strieľať, Ukrajinci nepovolili. Pod tlakom námestí prezident Janukovyč v roku 2014 ušiel z Ukrajiny do Ruska a Ukrajina sa vrátila na cestu svojej euroatlantickej integrácie.
Kým v roku 2004 počas Oranžovej revolúcie sa Kremeľ vyľakal, po Majdane o desať rokov neskôr – v roku 2014 – nastalo v Kremli zdesenie. Predstava, že udalosti Majdanu by sa mohli jedného dňa zopakovať na Červenom námestí alebo že Rusi jedného dňa zistia, že Ukrajinci sa majú lepšie ako oni, musela byť pre Vladimira Putina desivá. Preto sa Kremeľ rozhodol pre anexiu Krymu a podporu separatistov v Donbase.
Príčinami vojny sú zdesenie Kremľa z prozápadného kurzu Ukrajiny a úzkosť z veľkosti a strategického zovretia Číny.
Keďže separatisti neplnili v Donbase „domácu úlohu“, rozhodol sa Kremeľ vo februári 2022 pre vojenský zásah voči Ukrajine. Cieľ tohto zásahu je jednoznačný: zabrániť Ukrajine zavŕšiť jej cestu do EÚ a NATO.
Ukrajinci nechcú nič iné, iba to, čo sme chceli za totality my: Slováci, Česi, Maďari, Poliaci, Litovci, Lotyši, Estónci, Chorváti, Rumuni, Bulhari: zhodiť z pliec jarmo, nastoliť slobodu a vykročiť k prosperite.
Druhá príčina je tiež zrejmá. Nielen pri pohľade na mapu, ktorý nám pripomenie blízkosť a veľkosť Číny, ako aj početnosť jej obyvateľstva. Nemenej významný je aj celkový ekonomický a vojenský vývoj v Číne a jej potenciál.
Ruský a čínsky prezident sa stretávajú často, deklarujú strategické partnerstvo, avšak Kremeľ musí pri premýšľaní o tomto strategickom zovretí Číny pociťovať úzkosť. Je jasné, že bez Ukrajiny a citeľného vplyvu na ostatné krajiny bývalého Sovietskeho zväzu bude autorita Ruska naďalej klesať a apetít Číny narastať.
Ako vojnu ukončiť
Myslím, že najväčšou slabinou EÚ a celého Západu, ktorý podporuje Ukrajinu v jej úsilí ubrániť sa agresorovi – Rusku –, je absencia stratégie a odpovede na otázku, čo chce Západ uvedenou podporou Ukrajiny pomôcť dosiahnuť.
Aby to bolo jasné od samého začiatku: okrem Ruska iba Ukrajina sama môže rozhodnúť o tom, kedy a za akých podmienok sa môže vojna skončiť. Západ všeobecne a EÚ celkom konkrétne má však právo, ba aj povinnosť definovať podmienky, za akých bude (ako dlho, do akej miery, v akej štruktúre) Ukrajinu podporovať.
Absencia takejto stratégie vytvára priestor nielen na demagógiu, propagandu, falošné správy, manipuláciu verejnej mienky, ale aj na objektívne obavy obyvateľov EÚ, ktorí nevidia to povestné svetlo na konci tunela. Títo ľudia, ktorí majú jasno v tom, kto je agresor a kto je obeť, a ktorí podporujú Ukrajinu, sú nielen znepokojení, ale neraz aj nahnevaní – ako napríklad poľnohospodári čeliaci tlaku ukrajinského obilia.
Zdá sa mi, že stratégia Ukrajiny, ako ju doposiaľ prezentovalo ukrajinské vedenie – najprv sa musia okupanti stiahnuť za hranice spred roku 2014 a potom môžeme začať rokovať –, to svetielko na konci tunela neponúka. Putinovo Rusko dobyté územia dobrovoľne neopustí. Téza, že Ukrajina najprv vytlačí ruských vojakov za hranice spred roku 2014 silou, obsahuje v sebe veľa úskalí a rizík.
Vojna Ruska proti Ukrajine a vzťah EÚ k nej mi v niečom pripomína imigračnú krízu, ktorá prepukla v roku 2015. EÚ sa dlho bála vysloviť tézu, že ekonomická, ale i politická absorbčná kapacita EÚ (prijímať imigrantov) nie je nekonečná, ale má svoje limity.
Až v súčasnosti o tom otvorene hovoríme a začíname systematicky pracovať napríklad na externalizácii azylovej politiky (teda aby emigranti smerujúci do EÚ boli zachytávaní a podriaďovaní azylovej procedúre mimo územia EÚ), ako i na takom riadení celého procesu imigrácie, aby bol zvládnuteľný a udržateľný.
.jpg)
Aj v prípade vojny Ruska proti Ukrajine by sme si mali pripustiť, že naša pomoc Ukrajine má svoje limity. Tak ako v prípade imigrácie, aj v prípade vojny je definovať tieto limity vopred veľmi ťažké, ba až nemožné. A politicky veľmi citlivé.
Jediné, čo vieme azda aj s určitosťou povedať, je, že takéto limity jestvujú. Finančné, materiálne, ale aj politické. Ak nebudeme mať odvahu na to myslieť a o tom hovoriť, tak nás ten strach dobehne.
Ak je vyššie uvedené pravdivé, potom by v najvyššom a prioritnom záujme EÚ malo byť pomôcť Ukrajine zabrániť Rusku v získavaní ďalších ukrajinských území a prinútiť Rusko, aby chcelo rokovať o zastavení bojov.
Rusko samo zastaviť útoky na Ukrajinu nechce a chcieť nebude. Treba ho preto dostať pod tlak, aby rokovať o zastavení agresie chcelo. Inak ako silou to zrejme dosiahnuť nemožno.
Rusko samo z vlastnej vôle, takpovediac dobrovoľne, zastaviť útoky na Ukrajinu nechce a chcieť nebude. Pretože stále, aj keď pomaly, získava nové územia. A aj preto, lebo verí, že neustále bombardovanie Ukrajiny bude blokovať jej začlenenie do EÚ a NATO.
Rusko preto treba dostať pod tlak, aby rokovať o zastavení agresie chcelo. Inak ako silou to zrejme dosiahnuť nemožno. Túto silu treba nasmerovať tak, aby Rusko rokovať muselo.
Použitie sily, ku ktorej by EÚ mala prispieť, by malo viesť k eliminácii cieľov a nástrojov, ktoré umožňujú Rusku viesť vojnu a dobýjať nové ukrajinské územia. Tieto ciele a nástroje by mala definovať armáda. Mali by byť definované tak, aby boli vyslovene obranné. Politici by následne mali rozhodnúť o tom, že EÚ a jej spojenci poskytnú Ukrajine také prostriedky, aby armádou definované ciele Ukrajina dosahovala.
Na druhej strane je potrebné podrobiť pravdivej, kritickej a urýchlenej analýze tézu, že Ukrajina môže poraziť Rusko vojensky tak, že v dohľadnom čase Ukrajine vráti územia anektované od roku 2014. A to spôsobom, ktorý zaručí, že Rusko sa k svojmu agresívnemu počínaniu potom už nikdy nevráti.
Pri tejto analýze je potrebné zobrať do úvahy nielen možnosti Ukrajiny, napríklad ľudské zdroje, ale aj geopolitické súvislosti, najmä záujem Číny, ktorá si úspech Ukrajiny ani Západu neželá. Aj pri tejto analýze by mala mať kľúčovú rolu armáda. Hoci konečné rozhodnutia budú prijímať vždy legitímne zvolení politici.
Obávam sa, že výsledkom takejto analýzy bude vážne spochybnenie vyššie uvedenej tézy. Vychádzam z verejne dostupných výrokov ukrajinských generálov, prednesených napríklad v ukrajinskom parlamente pri schvaľovaní ostatného mobilizačného zákona, z výrokov politických predstaviteľov Ukrajiny, rôznych osobných konzultácií a vlastnej analýzy.
Zároveň som však presvedčený, že aj keď Rusko zrejme nie je možné priamo na ukrajinskom bojisku poraziť a vytlačiť za hranice Ukrajiny spred roku 2014, je možné ho účinne zadržiavať. Až tak účinne, že napokon rokovať o ukončení agresie chcieť bude.
Zadržiavať Rusko v jeho agresii proti Ukrajine tak, aby bolo demotivované bojovať, je možné s pomocou EÚ a spojencov dosiahnuť.
Je to cieľ náročný, ale aj zrozumiteľný. Je preto aj jednoducho komunikovateľný s občanmi samotnej Ukrajiny, ako aj s občanmi EÚ. A preto napokon aj nimi akceptovateľný. Posolstvo je jasné: podporujeme Ukrajinu preto, aby Kremeľ prestal zabíjať, kradnúť ďalšie územia a sadol si za rokovací stôl. Nie agresor a jeho prisluhovači – MY CHCEME MIER!
Aj keď Rusko zrejme nie je možné priamo na ukrajinskom bojisku poraziť a vytlačiť za hranice Ukrajiny spred roku 2014, je možné ho účinne zadržiavať. Až tak účinne, že napokon rokovať o ukončení agresie chcieť bude.
Na obdobie, keď sa možnosť rokovaní o zastavení bojov a začiatku rozhovorov ukáže ako reálna, musia byť EÚ a jej spojenci pripravení. Západní vyjednávači by si mali byť vedomí limitov (red lines) oboch bojujúcich strán. Rusov, ako aj svojich vlastných. Ak sa raz Rusko rozhodne (bude donútené) sadnúť si k rokovaciemu stolu, nepochybne ruskou conditio sine qua non bude ponechanie si dovtedy dobytých a okupovaných území.
EÚ a jej spojenci by mali na druhej strane presadiť akceptáciu rozhodnutia koalície „ochotných“ (krajiny EÚ/NATO) poskytnúť Ukrajine také bezpečnostné garancie, ktoré budú predstavovať reálne odstrašenie Ruska pred recidívou – novým útokom.
Musia to byť garancie reálne, nie „papierové“. Garancie, ktoré budú pre Ukrajinu dôveryhodné. Za samozrejmosť považujem vstup Ukrajiny do EÚ a NATO. Pochopiteľne, za predpokladu splnenia podmienok tohto členstva.
Predpokladám, že Ukrajina sa nikdy nevzdá území, ktoré jej Rusko ukradlo a anektovalo po roku 2014. Za rovnako samozrejmé považujem aj to, že rovnaký postoj zaujme aj EÚ a jej spojenci. Áno, hovoríme o kvázi modeli uplatnenom v Nemecku po druhej svetovej vojne.
Paralelne s úsilím o čo najskoršie zastavenie bojov bez ohľadu na to, kedy sa začnú rokovania o ukončení agresie, by EÚ mala urýchlene, ale koncepčne budovať svoju európsku obranu ako integrálnu časť NATO. Realizácia tohto konceptu by sa mala stať najvyššou politickou prioritou EÚ v nasledujúcom mandátnom období.
Po dosiahnutí prímeria – zastavení vojny a jej ukončení – by EÚ nemala ustúpiť od sankcií uvalených na Rusko. Naopak, EÚ by mala s Ruskom vybojovať „studenú vojnu“, na ktorej konci Ukrajina získa anektované územia späť. Bez ohľadu na to, ako dlho bude táto studená vojna trvať.
Výzva pre Slovensko
Po vzniku SR a potom po porážke „mečiarizmu“, ktorý nebol schopný (ochotný) integrovať Slovensko so Západom, sa nám to pred dvadsiatimi rokmi podarilo. Je kľúčové, že sa môžeme spoliehať na článok 42.7 Zmluvy o EÚ (krajiny EÚ sú povinné prísť na pomoc inému štátu EÚ, ktorý čelí agresii) a článok 5 zmluvy o NATO (o kolektívnej obrane napadnutého člena NATO). Je to však aj zaväzujúce.
V prvom rade je úlohou všetkých slobodomyseľných občanov Slovenska, aby rozumeli dôvodom a potrebe prispievať k obrane Slovenska. Politicky, občiansky, ekonomicky i vojensky.
Aby rozumeli tomu, že sme nielen chránení, ale aj povinní prispievať k ochrane svojej, ako aj iných. Predovšetkým členov EÚ a NATO. Súčasných i budúcich. Aby občania chápali, že užívame benefity, ale máme aj záväzky. A že ak hovoríme o obrane Slovenska, musíme uvažovať v rámcoch EÚ a NATO.
Pred niekoľkými dňami ma pristavil na ulici chlap v zrelom veku. V montérkach a s náradím v ruke. Hovorí: Pán Dzurinda, prečo podporujeme Ukrajinu? Ja mu hovorím: Preto, lebo podpora Ukrajiny je podporou pre našu slobodu. Aby nás opäť nezačala dusiť ruská čižma.
Chlap bol chvíľu ticho a potom z neho vyšlo: Viete čo, nám bolo doma dobre aj za socíku. Aj vtedy sme mali remeslo a dalo sa prežiť.
Po chvíľke mu hovorím: Rozumiem vám a akceptujem vašu skúsenosť. Ale moja je iná. Moji rodičia nemohli učiť, lebo sme všetci chodili do kostola a rodičia odmietli členstvo v KSČ. Bratovi, sestre a mne rodičia nedovolili ísť na gymnázium, lebo sa báli, že sa nedostaneme na vysoké školy a nebudeme mať – ako hovorieval otec – chlieb v rukách. Pre mňa je sloboda taká dôležitá ako kyslík.
Nastalo dlhé ticho. Na ten pohľad v očiach inštalatéra tak skoro nezabudnem. Podali sme si ruky a každý išiel svojou cestou.
Slovensko stojí pred vážnou voľbou: alebo zabojuje za to, čo pretrpeli a vybojovali naši rodičia, starí rodičia, disidenti, obete komunizmu a fašizmu, alebo bude pokračovať v kolaborácii so zlom, ktorú začala súčasná slovenská vláda.
Najväčšou výzvou Slovenska v čase krutej vojny Ruska proti Ukrajine je to, aby sa vzoprelo zlu. Aby prispelo k jednote a sile EÚ a NATO. Aby prispelo k tomu, že sa Ukrajina ubráni.
Zobraziť diskusiu
Súvisiace témy
Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na [email protected]
Odporúčame
