Nová európska politika Európski ľudovci sú na koni, ľavica sa ich snaží vydierať Green Dealom
Na európske pomery rýchla dohoda naznačuje mená budúcich najvyšších predstaviteľov EÚ, koalícia v europarlamente je však zatiaľ neistá.
Vypočuť článok
Nová európska politika / Európski ľudovci sú na koni, ľavica sa ich snaží vydierať Green Dealom
Najčítanejšie
Deň
Týždeň
Ostrý pozičný boj pred definitívnym rozhodovaním o koalícii a budúcej podobe Európskej komisie a jej programe sa odohráva nielen v najvyšších poschodiach výberu predsedu či predsedníčky Komisie, prenáša sa aj do vnútropolitických sporov, najmä v najvplyvnejších krajinách.
Ursula von der Leyenová, ktorá sa snaží získať podporu pre svoje druhé funkčné obdobie, potrebuje najprv presvedčiť lídrov členských krajín.
Tí sa stretnú na neformálnej večeri na budúci týždeň 17. júna.
Do tohto procesu však zasahuje aj čosi viac ako politické záujmy.
Ursula a Charles
Osobná nevraživosť medzi Charlesom Michelom a Ursulou von der Leyenovou spôsobuje, že predseda Európskej rady a belgický expremiér sa snaží šéfku Komisie z tohto stretnutia vyšachovať. Tvrdí síce, že ide o to, aby jednotlivých lídrov osobne neovplyvňovala, no má to osobnejšie dôvody.
V bruselských kuloároch je už roky verejným tajomstvom, že títo dvaja vysokopostavení európski politici majú medzi sebou, jemne povedané, napäté vzťahy.
Naplno sa to prejavilo pri tzv. sofagate, keď Michel a von der Leyenová navštívili tureckého prezidenta Erdoğana. Po úvodnom zvítaní pred rokovaním, ako býva zvykom, nasledoval fototermín. K dispozícii však boli len dve stoličky, na ktoré sa usadili Michel a Erdoğan. Šéfke Komisie zostalo miesto len na bočnej pohovke.
Michelov úrad tvrdil, že to bolo v poriadku, pretože on bol hlavným hosťom, von der Leyenová zas kontrovala tým, že sa to stalo, lebo je žena. Konflikt ešte podčiarkuje fakt, že stretnutie sa okrem iného týkalo aj práv žien.
„Sofagate“. Ursula von der Leyenová, Charles Michel a Recep Tayyip Erdoğan. Zdroj: Európska únia
Myšlienke vylúčiť von der Leyenovú z budúcotýždňového stretnutia lídrov však diplomati členských krajín nie sú naklonení, píše Politico.
Navyše sa hovorí, že Michel má veľký záujem o post šéfa zahraničnej politiky EÚ, a ak by súčasná šéfka Komisie vo funkcii pokračovala, jeho šance na túto pozíciu by boli vzhľadom na osobnú nevraživosť minimálne.
Michelovou drobnou výhodou sa javí to, že ako predseda Európskej rady je akýmsi moderátorom stretnutí najvyššej úrovne a má vplyv na to, kto sa na nich zúčastňuje. Politico však pripomína, že toto konanie Michela spôsobuje rozhorčenie nielen u von der Leyenovej, ale naprieč členskými krajinami, čo mu fakticky hatí cestu k získavaniu spojencov.
Štyri mená sú už na stole
Európska politika býva komótna a málo pružná aj na najvyšších miestach. Je preto pomerne prekvapujúce, že sa už objavili mená, ktoré obsadia štyri najdôležitejšie posty.
Podľa zdrojov portálu Politico by napriek všetkým existujúcim prekážkam mala Ursula von der Leyenová predsa len nastúpiť na druhé funkčné obdobie.
Šéfom Európskej rady by mal byť portugalský expremiér António Costa, nominant S&D ako druhej najsilnejšej frakcie. Doma čelí podozreniam z korupcie a vyšetrovaniu, to však nebráni jeho „prestupu“ do Bruselu. Podporil ho aj domáci rival, aktuálny predseda portugalskej vlády Luís Montenegro.
Napriek všetkým existujúcim prekážkam by Ursula von der Leyenová predsa len mala nastúpiť na druhé funkčné obdobie.
Renew ako tretia najsilnejšia frakcia získa pozíciu šéfa zahraničnej politiky EÚ. A stať by sa ňou mala estónska premiérka Kaja Kallasová, ktorá patrí vo vzťahu k Rusku k jastrabom.
No a pozíciu predsedníčky europarlamentu by si mala udržať Malťanka Roberta Metsolová (EPP), ktorá na domácej pôde dosiahla historické víťazstvo, keď maltská sociálna demokracia prvýkrát eurovoľby prehrala.
Samozrejme, zatiaľ ide len o zákulisné informácie, potvrdené by mohli byť na neformálnej večeri lídrov 17. júna. Definitívne a oficiálne nominácie sa však dozvieme až po summite 27. a 28. júna.
No a posledné slovo bude mať Európsky parlament, ktorý o postoch rozhodne hlasovaním. To by malo byť v polovici júla.
Francúzske a nemecké trampoty
Po týchto voľbách neplatí len to, že situácia v jednotlivých krajinách sa pretaví do ich výsledku. Pôsobenie je obojsmerné.
Napríklad francúzskym Republikánom hrozí vylúčenie z EPP, ak na domácej scéne vytvoria predvolebnú koalíciu s Národným zhromaždením Marine Le Penovej.
Rozruch vyvolalo vyhlásenie ich predsedu Érica Ciottiho. V takejto koalícii vidí možnosť poraziť Macronovu Renaissance v parlamentných voľbách, ktoré vyhlásil francúzsky prezident po zahanbujúcej prehre v eurovoľbách.
CDU/CSU ako hlavná sila európskych ľudovcov vzápätí reagovala: „Ak sa francúzski Les Républicains naozaj vyberú touto cestou doprava, v EPP už nebude miesto pre túto kedysi hrdú stranu, ktorá sa takýmto spôsobom marginalizuje,“ povedal pre portál Euractiv poslanec a hovorca CDU/CSU Jürgen Hardt.
Euractiv sa však zároveň snaží tento postoj nemeckých kresťanských demokratov rámcovať ako schizofréniu, keďže sú ochotní spolupracovať s ECR a jej hlavnou silou – stranou Fratelli d’Italia premiérky Giorgie Meloniovej. Tú portál označuje ako tzv. tvrdú pravicu na rozdiel od Marine Le Penovej, ktorá je „krajnou pravicou“.
CDU/CSU a EPP však majú v politickom programe jasné kritériá na spoluprácu. Dotyčná strana musí byť proeurópska, pro-NATO, proukrajinská a uznávať princípy právneho štátu. To Giorgia Meloniová spĺňa, no Marine Le Penová nie.
Hoci sa teda ľavicovo-liberálny mediálny mainstream snaží rámcovať ECR ako subjekt, ktorý je príliš vpravo na to, aby sa s ním „smelo“ spolupracovať, ide v zásade o frakciu, ktorá je síce euroskeptická, no jej euroskepticizmus nesmeruje k odmietaniu EÚ, ale ku kritike jej fungovania.
Hoci sa ľavicovo-liberálny mediálny mainstream snaží rámcovať ECR ako subjekt, ktorý je príliš vpravo na to, aby sa s ním „smelo“ spolupracovať, ide v zásade o frakciu, ktorá je síce euroskeptická, no jej euroskepticizmus nesmeruje k odmietaniu EÚ, ale ku kritike jej fungovania.
Napríklad odmietajú smerovanie k federalizácii Únie a oslabovanie postavenia členských štátov či kritizujú prijímanú legislatívu, napríklad v súvislosti s programom Green Deal.
To však v normálnej demokratickej politike patrí k štandardným programovým sporom a nie je na tom nič extrémistické. To by sme za extrémistu museli považovať aj Alexandra Vondru z ODS, za bývalého režimu jedného z hovorcov Charty 77 a spoluautora petície Několik vět, neskôr ministra zahraničných vecí ČR.
V prípade francúzskych Republikánov ide však zrejme len o búrku v pohári vody. Kritiku si za svoje vyjadrenia vyslúžil Ciotti aj zvnútra vlastnej strany a výrazne sa pod ním otriasa predsednícka stolička. De facto už o funkciu prišiel, svoje odvolanie však neuznáva.
V Nemecku zas narástol tlak vnútri AfD, aby sa zbavila svojho kontroverzného lídra Maximiliana Kraha. Hoci bol jednotkou kandidátky, do europarlamentu nenastúpi.
AfD to oficiálne komunikuje ako jednu z podmienok prijatia strany späť do frakcie ID, za čo lobujú najmä rakúski Slobodní ako víťazi národného kola eurovolieb. Neoficiálne sa však hovorí, že zo strany ID ide o falošnú hru a nemeckí alternatívci sa už do nej nevrátia.
Krah má za sebou nemilý škandál. Prevalilo sa nielen to, že bol finančne napojený na Kremeľ, medzi jeho asistentmi bol aj agent čínskej vlády, ktorý sa dlhé roky vydával za disidenta, ktorého Peking prenasleduje. Podobné problémy má aj dvojka eurokandidátky AfD, politik českého pôvodu Petr Bystroň, ten sa však do lavíc europarlamentu posadí.
No a nemecký kancelár Olaf Scholz, ktorý patrí medzi hlavných porazených týchto volieb, čelí čoraz silnejšiemu tlaku na to, aby podal demisiu. Vládne strany – SPD, Zelení a liberálna FDP – získali vo voľbách dohromady iba 31 percent.
Nielen nemeckí komentátori, ale aj vysokopostavení členovia týchto strán hovoria podľa Politica o tom, že voľby boli de facto vyslovením nedôvery vláde. Objavujú sa výzvy, aby predčasné voľby boli už toto leto.
Samotný proces je však komplikovaný a kancelári a Bundestag len veľmi neradi pristupujú k hlasovaniam o dôvere. Skúsenosti s Weimarskou republikou Nemcov naučili, že politická stabilita je dôležitejšia ako čokoľvek iné.
Ak sa však chce SPD vyhnúť úplnej marginalizácii a ďalším pôsobením extrémne nepopulárnej vlády nenadháňať voličov pre CDU/CSU a najmä pre AfD, mala by voľby odkývať čo najskôr. S naťahovaním termínu predčasných volieb máme čerstvé skúsenosti aj u nás na Slovensku.
Boj o Green Deal
Kým Scholz na domácej pôde doslova nevie kam z konopí, na európskej úrovni ďalej robí ramená a cez S&D sa vyhráža EPP, že ak sa spojí s ECR, môže zabudnúť na ich podporu. Z toho vyplýva, že Ursula von der Leyenová stratí šancu pokračovať vo funkcii šéfky eurokomisie.
Po úvodných výstreloch socialistov, ktoré zazneli hneď po voľbách s tým, že nebudú súčasťou koalície, ak sa EPP v snahe získať väčšinu rozhodne vymeniť spoluprácu so Zelenými za spoluprácu s Európskymi konzervatívcami a reformistami, pokračuje apelom na zachovanie Green Dealu.
Šéf EPP Manfred Weber ešte v nedeľu po ohlásení výsledkov oznámil, že zrušenie zákazu spaľovacích motorov bude prvým krokom v revízii Green Dealu.
Napokon, EPP tieto voľby vyhrala práve s programom, ktorý sľuboval nápravu tých najväčších excesov, ktoré predchádzajúce volebné obdobie prinieslo, hoci ľudovci boli podstatnou súčasťou mašinérie, ktorá zelené nápady hladko schvaľovala.
EPP tieto voľby vyhrala práve s programom, ktorý sľuboval nápravu tých najväčších excesov, ktoré predchádzajúce volebné obdobie prinieslo, hoci ľudovci boli podstatnou súčasťou mašinérie, ktorá zelené nápady hladko schvaľovala.
Nasledovať má poľnohospodárstvo (isto podmienené aj horúcimi farmárskymi protestmi uplynulých mesiacov), ktoré sa EPP zaviazala chrániť pred reštriktívnou klimatickou reguláciou.
Hoci zákaz spaľovákov je len jedným z mnohých súčastí Green Dealu, ide do veľkej miery o jeho symbol, niečo, čo si dokáže predstaviť každý bez ohľadu na vek, pohlavie, vzdelanie či prácu, ktorú vykonáva.
Jeho zrušenie nevyhnutne vyvolá konflikt s ľavicou (S&D, Zelení, časť Renew), ktorá tento zákaz rovnako vníma ako vlajkovú loď klimatickej politiky.
Každá čiastka Green Dealu môže byť pre tieto politické frakcie účinnou pákou na to, aby mohli hroziť odstúpením od podpory koalície s EPP, počnúc personálnymi otázkami (von der Leyenová) až po podporu iných politík s klimatickou agendou nesúvisiacich.
Pravdou však je, že EPP sa Green Deal zrušiť nechystá. Netvrdila to pred voľbami a netvrdí to ani teraz. Hovorí o revízii, náprave najvypuklejších excesov, znižovaní byrokracie a zbytočných regulácií.
Posledná šanca pre ľudovcov
Európa sa posunula doprava. Vyhrala a zosilnela EPP, ktorá sľubovala opravu Green Dealu, posilnenie európskeho priemyslu a pracovných miest, ochranu farmárov pred regulačnou šikanou, ale napríklad aj prísnejšiu migračnú politiku.
V týchto voľbách ľudia dali na prvé miesta bezpečnosť, prácu, sociálne zabezpečenie, problémy s imigráciou.
Uspeli a zosilneli aj frakcie ECR a ID, ktoré v kampani akcentovali podobné témy.
Socialisti, liberáli z Renew a Zelení, ktorí tvrdošijne trvajú na svojich dogmách, nehľadiac na reálne dôsledky toho, čo v predchádzajúcom období poschvaľovali, tieto voľby prehrali.
Pred každými európskymi voľbami zastúpenia Európskej komisie v jednotlivých krajinách robili takmer rovnakú kampaň. Hovorili ľuďom, že projekt Európskej únie je dôležitý a že na hlasoch ľudí záleží.
Keď sa v roku 2019 v eurovoľbách prejavila zelená vlna vyvolaná protestujúcou mládežou naprieč kontinentom, Európska únia počúvala. Napokon, zelené a ľavicové strany svoje pozície posilnili. A tak aj Európska komisia prišla s plánmi na zelenú premenu a nazvala to Green Dealom.
Dnes, keď ľudia dali jasne najavo, že si želajú korekciu zelených plánov, celý ľavicový establišment sa odrazu tvári, že tento demokratický hlas treba prepočuť a pokračovať ešte intenzívnejšie a razantnejšie.
Dnes, keď ľudia dali jasne najavo, že si želajú korekciu zelených plánov, celý ľavicový establišment sa odrazu tvári, že tento demokratický hlas treba prepočuť a pokračovať ešte intenzívnejšie a razantnejšie.
Ako upozorňuje konzervatívny bruselský komentariát (aj taký existuje), portál Brussels Signal, EPP musí svoje sľuby naplniť.
Ak sa EPP vydá po starých chodníčkoch, pokračujúc v koalícii so socialistami, liberálmi a Zelenými a napĺňajúc najmä ich program, bude to gigantický podvod na voličoch a na víťazstvo v ďalších voľbách im už nebude stačiť zmena rétoriky pol roka pred hlasovaním.
Tzv. krajnú pravicu – frakciu ID – stvorila práve EPP, keď čoraz väčšími kompromismi s ľavicou vyprázdnila tento priestor. Je to príbeh podobný merkelovskej CDU a zrodu AfD. A je na zodpovednosti európskych ľudovcov, aby tento priestor opäť zaplnili.
Ľudia tieto protestné strany nevolia preto, že by sa z nich odrazu stali extrémisti – „krajní pravičiari“. Ale preto, že tí, ktorí sa roky tvárili, že ich zastupujú, ich opustili.
Rovnaká miera zodpovednosti leží aj na sociálnych demokratoch, ktorí opustili svojich tradičných voličov – nižšiu strednú triedu či manuálne pracujúcich a vydali sa na pole hľadania nových „utláčaných“, vymýšľania nových „ľudských práv“, rodov a pohlaví.
Povedané eufemicky, sociálna demokracia prestala rozprávať jazykom, ktorému rozumie aj predavačka v supermarkete.
Úspechy Marine Le Penovej, AfD či rakúskych Slobodných sú pre kresťanských a sociálnych demokratov posledným varovaním.
Ak budú z debaty a spolupráce opäť vylúčené rozumné kritické hlasy, celú pozornosť na seba strhnú tí, ktorých jediným reálnym európskym programom je exit. A najbližšie eurovoľby môžu byť tie posledné.
Zobraziť diskusiu
Súvisiace témy
Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na [email protected]
Odporúčame
