Voľby do Európskeho parlamentu (720 europoslancov) sa síce uskutočnili už pred týždňom a ich výsledky boli analyzované, napriek tomu sa zastavme pri niektorých ich aspektoch.

Zatiaľ nie je možné určiť, koľko europoslancov budú mať jednotlivé frakcie (poslanecké kluby), pretože nevieme, do akých sa niektoré národné politické strany či zvolení poslanci prihlásia – a či tam budú prijatí.

Napríklad bude chcieť maďarský FIDESZ vstúpiť do frakcie konzervatívcov a reformistov (ECR), v ktorej sú poľské Právo a spravodlivosť, česká ODS a Bratia Talianska premiérky Meloniovej, ktorí všetci podporujú Ukrajinu proti Rusku, zatiaľ čo Viktor Orbán má názor opačný? A aj keby tam FIDESZ vstúpiť chcel, bol by kvôli tomuto názoru prijatý? Alebo sa bude chcieť pridať k identitárnej frakcii (ID) Marine Le Penovej?

Na základe projekcií však s istotou vieme, že najsilnejší budú kresťanskí demokrati (EPP, Európska ľudová strana), druhí, aj keď utrpeli straty, sociálni demokrati (SD), tretí, aj keď utrpeli straty, liberálni demokrati (Obnova, Renew) a štvrtí, aj keď posilnili, konzervatívci a reformisti (ECR).

Voliči sa vo voľbách do EP často nerozhodujú podľa názorov na európske otázky, ale podľa svojich postojov k národným vládam. Voľby do EP sú často referendami o národných vládach, a preto v nich býva aj dosť silný protestný hlas.

Pozrime sa na výsledky vo vybraných krajinách.

Najväčším prekvapením bol výsledok vo Francúzsku (81 europoslancov); aj keď prezident Macron porazil Marine Le Penovú dvakrát v prezidentských voľbách 2017 a 2022, v týchto voľbách do EP ona porazila jeho, a to výrazne. Zatiaľ čo on stratil 10 kresiel v EP a má ich teraz 13 (rovnako ako socialisti), ona získala 7 nových a má ich 30 a je najsilnejšou francúzskou frakciou v EP.

V Nemecku (96 europoslancov) bola vládna koalícia tiež porazená, ale nie tak výrazne. Socialisti stratili iba 2 kreslá a majú 14, zato však Zelení ich stratili 9 a majú 12. Hlavná opozičná koalícia CDU/CSU si zachovala svojich bývalých 30 kresiel a je víťazom volieb v Nemecku. Lenže druhá je – a preto je taktiež víťazom – radikálne opozičná Alternatíva (AfD), ktorá si polepšila o 4 kreslá a teraz ich má 15.

Voliči sa vo voľbách do EP často nerozhodujú podľa názorov na európske otázky, ale podľa svojich postojov k národným vládam.

Do EP sa tiež dostala jedna nová ľavicová proruská formácia so 6 kreslami. Niekto by si mohol myslieť, že sa nič nestalo, že CDU/CSU, stálica, zakladateľka a kotva demokracie v povojnovom Nemecku, je stále najsilnejšia a hegemón nemeckej politiky v EP, ale ak sa pozrieme na mapu, vidíme hrozivý obraz: v spolkových štátoch bývalého Západného Nemecka vyhrala CDU/CSU, ale na území bývalej NDR – s výnimkou ultraľavicového Berlína – zvíťazila AfD. To je veľký vnútronemecký problém. Tridsaťtri rokov po zjednotení.

Taliansko (76 europoslancov) bolo teraz pravým opakom Francúzska a Nemecka. Bratia Talianska premiérky Meloniovej si polepšili o 18 (!) kresiel z bývalých 6 na dnešných 24 a stali sa víťazom volieb.

V Poľsku (53 europoslancov) si liberálna Občianska koalícia premiéra Tuska polepšila o 7 kresiel; presne toľko stratilo konzervatívne Právo a spravodlivosť bývalého premiéra Morawieckeho a súčasného prezidenta Dudu. Lenže teraz sú ich pozície vyrovnané: OK má 21 kresiel a PaS 20. Lenže do EP sa dostala krajne pravicová Konfederácia so šiestimi kreslami, takže veľkolepým víťazstvom ľavicových liberálov tieto voľby do EP neboli.

V Česku (21 europoslancov) je tesným víťazom hnutie ANO Andreja Babiša, ktoré si o 1 kreslo polepšilo na terajších 7, hneď druhá je hlavná vládna formácia SPOLU premiéra Petra Fialu, ktorá má 6 kresiel. Potom dlho nič.

Prepadli ľavicovoliberálne strany českej vládnej koalície, Starostovia, ktorí získali 2 kreslá (toľko mali aj predtým, ale čakali oveľa viac), a Piráti, ktorí stratili 2 kreslá a teraz majú len 1. Avšak aj hlavná radikálne opozičná formácia, SPD Tomia Okamuru, 1 kreslo stratila a má tiež len 1. Naopak, uspeli dve nové protestné formácie, Stačilo! s komunistku v čele a za ňou druhé kreslo získal bývalý pirát a silný antivaxer.

Druhou protestnou formáciou je Prísaha (založil ju bývalý policajt) v koalícii s Motoristami (bývalý premiér Mirek Topolánek ich vtipne pomenoval „fízel a diesel“); tiež získali dve kreslá. Takže v Česku: neúspech ľavicových liberálov a etablovanej radikálnej opozície a úspech dvoch nových, ešte radikálnejších protestných hnutí.

V Maďarsku (21 europoslancov) Orbán stratil 2 kreslá, ale stále ich má 10 a je víťazom. Lenže víťazom je aj nové opozičné hnutie Tisza, ktoré z 0 kresiel získalo 7.

Nová európska politikaEurópski ľudovci sú na koni, ľavica sa ich snaží vydierať Green Dealom

Erik Potocký

Na Slovensku (15 europoslancov) je, ako všetci vieme, najväčším víťazom Progresívne Slovensko, ktoré si polepšilo z pôvodných 2 o 4 až na dnešných 6 kresiel. Lenže rovnaký počet majú aj Smer a Hlas dokopy; Smer si polepšil o 2 kreslá na 5 a Hlas získal 1. A ich zlúčenie sa je len otázkou času (otázkou tiež je, v ktorej frakcii budú, či vôbec v nejakej, alebo budú nezaradení).

Prepadli klasickí liberáli (SaS) a nacionalisti (SNS), ale výrazne uspeli ultranacionalisti, Republika získala 2 kreslá. Neuspeli kresťanskí demokrati, 1 kreslo stratili a majú len 1.

Ako výsledok volieb do EP na Slovensku interpretovať? Voliči PS mali silnú motiváciu ísť voliť, chceli aspoň takto odčiniť svoju porážku vo voľbách do Národnej rady a prezidentských; a sú najviac „proeurópski“ v zmysle za tú najväčšiu možnú centralizáciu a koncentráciu právomocí v Bruseli, takže vo voľbách do EP majú silnú motiváciu voliť.

Rovnako ako tí najradikálnejší euroskeptici a nepriatelia EÚ, preto úspech Republiky. Smer a Hlas ako víťazi volieb do Národnej rady a prezidentských sa stále tešia veľkej podpore voličov. Prečo však ten relatívny neúspech kresťanských demokratov? Jednak išli do volieb rozdelení, ale hlavne v „európskej otázke“ – centralizácia EÚ verzus zničenie EÚ zastávajú centristickú pozíciu, vyhýbajú sa extrémom, a preto ich voliči pri voľbách do EÚ nie sú tak silno ideologicky motivovaní. A ich závažnosť podceňujú, čo je chyba.

A teraz tá čerešnička na torte, vlastná interpretácia týchto volieb do EP. Politológia pozná termín „železný zákon oligarchie“, ktorý vo svojom diele o politických stranách v roku 1911 formuloval nemecko-taliansky politológ Robert Michels (začínal ako nemecký socialista a skončil ako taliansky fašista).

Ten znie tak, že i v slobodnej a demokratickej spoločnosti vždy vládne – má vo svojich rukách efektívnu moc – vždy len malá skupinka ľudí. Sú to politickí a odborárski bossovia; šéfovia politických strán a čiastočne aj odborov (dnes by sme mohli povedať aj šéfovia niektorých nadnárodných nadácií).

Do EP sa po prvýkrát volilo v roku 1979, teda pred 45 rokmi. Vždy v ňom vládla koalícia kresťanských, sociálnych a liberálnych demokratov. A tak to bude aj po voľbách týchto, teda budúcich 5 rokov.

Takže, milí európski spoluobčania, nech už vo svojich krajinách volíte do Európskeho parlamentu akokoľvek a kohokoľvek, v súčasnom európskom politickom rozpoložení v ňom aj tak bude vládnuť „železný“ kartel EPP, SD a ALDE (teraz zvanej Obnova).