Zlo je reálne Ako môže triumfovať dvojnásobne?

Pred dvoma týždňami streľba cez okno do detí sediacich v laviciach a modliacich sa v kostole katolíckej školy. V druhej polovici augusta vo vlaku mestskej dopravy bodne z ničoho nič muž vreckovým nožíkom do krku mladé dievča, dvadsaťtriročnú ukrajinskú imigrantku Irynu, ona vykrváca. A pred pár dňami bol na univerzite počas diskusie so študentmi zastrelený konzervatívny aktivista, diskutér a debatér Charlie Kirk, vzor pre mnohých mladých ľudí. Budúci mesiac by mal tridsaťdva rokov; zostali po ňom vdova a dve malé deti.

Dosť sa toho za posledný mesiac nakopilo v USA, dosť vrážd šokujúcich svedomie ľudí. Ale nemusíme chodiť ďaleko, v nemeckom Dolnom Sasku nedávno niekoľkonásobný neúspešný žiadateľ o azyl zhodil pod vlak mladé šestnásťročné dievča, takisto imigrantku z Ukrajiny, ako bola aj tá zabitá vo vlaku v USA. Aj táto zomrela. Alebo si môžeme spomenúť aj na dvojnásobnú vraždu na Zámockej ulici v Bratislave; o pár týždňov to budú tri roky.

Zlo je reálne. Niekedy s ním vrah spolupracuje vedome, slobodne a s plnou zodpovednosťou. Niekedy zlo používa na vraždenie ľudí chorých, psychicky nezdravých, ktorí nemajú vlastnú slobodnú vôľu, sú napr. schizofrenici (ako je ten vrah Iryny v mestskom vlaku v USA).

Ale zlo je reálne a pôsobí medzi nami ľuďmi. Myslím, že to bol C. S. Lewis, kto poznamenal, že najväčším úspechom diabla je to, že (mnohí) moderní ľudia prestali veriť v jeho existenciu. Pôsobí a funguje sa mu tak oveľa jednoduchšie. Ale diabol existuje; rovnako ako existuje Boh, existuje aj diabol. Neveriť v jeho existenciu či veriť v jeho neexistenciu nič nemení na tom, že diabol existuje. A pôsobí medzi ľuďmi každý deň.

Čeliť svojím dielom zlu

Niekedy nie je možné vraždám zabrániť, vrahovia ich páchajú vedome a neočakávane. Niekedy im zabrániť možné bolo; Irynin vrah bol už niekoľkokrát zatknutý, bol aj vo väzení a bol diagnostikovaný ako schizofrenik. Nemal sa voľne pohybovať po uliciach či v električkách, autobusoch, alebo vo vlakoch, mal byť internovaný v liečebni, nepustený medzi ľudí. A nelegálny imigrant v Nemecku, ktorý sotil pod vlak šestnásťročné dievča, mal byť z krajiny už dávno vyhostený. Týmto dvom vraždám zabrániť možné bolo.

Zlo je Bohom tolerované len preto, aby z neho mohlo vzísť väčšie dobro. „Ale aké dobro môže vzísť z týchto i iných, im podobných vrážd?“ nutkavo sa vtiera neodbytná otázka. V plnej miere nevieme; to sa dozvieme až na konci časov, ale ten zatiaľ nenastal. No niečo môžeme tušiť, niečo azda vieme. Napríklad že skutočne a do slova a do písmena „nevieme dňa ani hodiny“. Nevieme, kedy zomrieme; a zomrieť môžeme každý okamih. A tak – s týmto vedomím – máme aj žiť. Vždy byť pripravení zomrieť. Ono totižto každý deň je dobrý na to, aby sa človek narodil, a každý deň je dobrý na to, aby človek zomrel.

A potom, s vedomím tohto a z vedomia tohto, sa nám zreteľne v mysli formuje najprv len tušenie, potom vízia, potom pochopenie a nakoniec istota: neviem, kedy zomriem, neviem, ako dlho tu ešte budem, ale teraz tu som, a preto svojím malým dielom môžem zlu čeliť: konať menšie či väčšie skutky láskavosti, štedrosti, ústretovosti, milosrdenstva, odpustenia, zľutovania sa, obdarovania a veľkorysosti. Zlo je, je reálne, je tu, ale ja sa mu nepoddám, ja mu budem vzdorovať, čo budem stačiť, čo budem môcť. Ja sa mu postavím – tým, že budem „páchať“ dobro chápané ako milosrdenstvo. Takto – a možno len takto – zo zla môže vzísť väčšie dobro.

Vinná spoločnosť?

Po vraždách, ktoré majú politický aspekt, sa vždy objaví nešťastná, mylná a svojím spôsobom aj zlá tendencia: zľahčovať vinu vraha alebo viniť z vraždy aj tých, ktorí ju nespáchali, alebo oboje zároveň. Často sa uvádza, že vrah je vlastne obeťou spoločnosti; to zlá (kapitalistická, rasistická, vykorisťujúca, homofóbna...) spoločnosť ho tak vychovala, takého ho vytvorila, to on za to, čo urobil, vlastne nemôže, je rovnakou obeťou ako osoba, ktorú zavraždil... Alebo za vraždu môže „klíma nenávisti v spoločnosti“, radikalizmus, extrémizmus, rétorika tých alebo oných, konzervatívcov, liberálov, pravice, ľavice, a tak ďalej a tak ďalej, ad nauseam, ad nauseam.

Nie. Je nutné jednoznačne tieto psychologizácie (a vlastne dehumanizácie vraha i obetí) odmietnuť a trvať na tom, že každý príčetný, svojprávny človek (teda nie psychicky chorý, nie paranoidný schizofrenik) má slobodnú vôľu a je teda za svoje konanie zodpovedný, morálne i kriminálne. Z vraždy je vinný ten, kto vraždil, a z vraždy nie je vinný ten, kto nevraždil. Ako nie je správne znižovať vinu vraha, tak je nesprávne z vraždy spoluobviňovať tých, ktorí nevraždili, len mali možno nejaké názory podobné tým, aké mal vrah.

Najhoršou reakciou na vraždy s politickým rozmerom by teda bolo volať po obmedzení slobody slova a požadovať zákazy takzvaného (vágne a svojvoľne definovaného) nenávistného prejavu.

Odhodlaný, sebavedomý a áno, aj radikálny politický prejav do slobodnej spoločnosti patrí a je (vedľa napríklad náboženskej slobody či vlastníckych práv) jedným z jej hlavných aspektov a atribútov. Vrátane prejavu, ktorý má podobu morálneho rozhorčenia, pobúrenia a odsudzovania skutkov, názorov či správania, ktoré človek vníma ako mylné, zlé či hriešne. Takže žiadne „nenávistné“ prejavy nemajú byť zakázané a trestané, ale len tie, ktoré obhajujú zločiny (napr. vraždy) a navádzajú na ne.

Ak si v reakcii na politickú vraždu spoločnosť obmedzí ešte aj slobodu slova, zlo triumfuje dvojnásobne.