Železná lady Predstavovala konzervativizmus a jeho cnosti. Bola prvým demokratickým štátnikom, ktorý na Západe zmenil kurz

Tento týždeň (13. októbra) ubehlo sto rokov od narodenia Margaret Thatcherovej, jednej z najdominantnejších a najsilnejších političiek poslednej štvrtiny 20. storočia. Pretože v úrade premiérky jej veličenstva skončila pred tridsiatimi piatimi rokmi, nikto mladší než štyridsaťpäť rokov si ju už v úrade nepamätá. O to väčší dôvod ju tým mladším medzi nami priblížiť.

Líderkou Konzervatívnej strany sa stala v roku 1975, keď mala päťdesiat rokov. Premiérkou Spojeného kráľovstva sa stala na jar 1979 po vyhratých voľbách. Jej najzásadnejšími politickými presvedčeniami boli antisocializmus, britský, západný a demokratický patriotizmus; a nakoniec aj silný euroskepticizmus. Príznačnou pre ňu bola aj principiálnosť a zásadovosť, neochota ku kompromisom či k ústupkom, ak už raz bola presvedčená o správnosti konkrétnej politiky. Keď ešte ako vodkyňa parlamentnej opozície v roku 1976 predniesla odhodlaný prejav o potrebe NATO, kritizovala détente so Sovietskym zväzom a zdôrazňovala potrebu silnej obrany pred komunizmom, sovietske armádne noviny Červená hviezda ju posmešne nazvali „železná lady“. Ona sa ňou od toho času honosila ako vyznamenaním.

Trend od Veľkej krízy prelomu 20. a 30. rokov 20. storočia bol smerom k socializmu. Otázkou nebolo „či“, ale „aký“ socializmus. Umiernenejší alebo radikálnejší; demokratický, autoritatívny alebo totalitný. To boli tie jediné otázky. Ale o tom, že socializmus je morálne správny a ekonomicky výhodný, pochyboval málokto.

Ona bola prvým demokratickým štátnikom, ktorý na Západe zmenil kurz, respektíve ho úplne otočil o 180 stupňov. Nie rozširovanie sociálneho štátu blahobytu, ale jeho redukcia. Nie znárodňovanie ďalších a ďalších sektorov ekonomiky, ale ich privatizácia. A privatizácia aj komunálnych bytov, aby vznikla spoločnosť vlastníkov, demokratický kapitalizmus. Otočila kormidlo dejín, nechcela „konzervovať“ status quo, ale vrátiť sa k liberálnemu, predsocialistickému modelu. V tomto bola viac revolučná – či reakčná – než len mechanicky „konzervujúca“.

Odbory síce zúrili, ale ona im neustúpila. Bola pevná a vydržala. V privatizácii bola potom veľkou inšpiráciou aj pre nových demokratických štátnikov v postkomunistických krajinách strednej a východnej Európy po roku 1989, ako boli Václav Klaus, Ivan Mikloš či Mart Laar (v Estónsku).

Teroristom vyhlásila vojnu na život a na smrť

Bola rozhodnou nepriateľkou terorizmu a teroristov. Terorizmus nie je legitímnym prostriedkom dosahovania politických cieľov (v prípade IRA tým cieľom bolo pripojenie Ulsteru k Írsku). Teroristom vyhlásila vojnu na život a na smrť. Keď jeden z teroristov IRA držal vo väzení hladovku, bolo síce smutné, ako skončil – zomrel –, ale bolo to jeho (hlúpe) slobodné rozhodnutie. A IRA sa ju pokúsila zabiť: do hotela, v ktorom sa konala konzervatívna výročná stranícka konferencia v roku 1984, umiestila bombu. Keď vybuchla o tretej v noci, ju nezabila, bola práve v kúpeľni. Ale niekoľko poslancov bolo zabitých a ešte viac zmrzačených; ona druhý deň ráno pokračovala podľa programu – s prejavom, že demokracia nebude nikdy porazená.

Je úplne jasné, na akej strane by stála v boji medzi demokratickým Izraelom a teroristickým Hamasom. Mala by len pohŕdanie pre tých, ktorí tvrdia, že Izrael páchal v Gaze genocídu. Nie, tú páchal Hamas; 7. októbra 2023 na Izraelčanoch a potom na vlastných ľuďoch, ktorých používal ako ľudské štíty. Tú vojnu a utrpenie v Gaze mohol Hamas kedykoľvek ukončiť: keby sa bol vzdal, vrátil rukojemníkov (živých či mŕtvych) a opustil Gazu. 

S jej nulovou toleranciou voči terorizmu súvisel aj jej britský a západný patriotizmus. Demokracie sa nemajú za čo hanbiť, sú lepšie než diktatúry. Žiadny komplex viny za kolonialistickú minulosť, žiadne bičovanie sa. Hrdosť a sebavedomie. Keď argentínsky diktátor generál Galtieri na jar 1982 obsadil britské Falklandy v južnom Atlantiku (obyvatelia, väčšinou Škóti, nechceli byť súčasťou Argentíny, ale Británie), jej ministri váhali, čo robiť. Niektorí sa s tým chceli zmieriť, iní požiadať OSN či USA o sprostredkovanie, ona povedala „Nie!“, ide o princíp a demokraciu, nevyprovokovaná agresia musí byť potrestaná. 

Vojna bola krátka, krvavá, ale víťazná a v Británii vyvolala vlnu patriotizmu, ktorá jej dopomohla k víťazstvu vo voľbách 1983 (prvé roky jej vlády boli veľmi nepopulárne pre jej ekonomické opatrenia, voľby v rokoch 1980, 1981, 1982 by asi bola prehrala). Od roku 1983 sa už začali dostavovať aj plody jej ekonomickej politiky, Británii sa hospodárky darilo, takže tretie voľby v poradí v roku 1987 bez problémov vyhrala.

Labouristi na začiatku 80. rokov (napríklad ich líder Michael Foot vo volebnej kampani 1983) boli za jednostranné jadrové odzbrojenie Británie; za to, aby sa krajina vzdala svojich atómových odstrašujúcich zbraní (na ponorkách Trident). Ona bola odhodlanou antikomunistkou, bojovníčkou studenej vojny, rovnako ako jej kamarát a ideový druh Ronald Reagan, stúpenkyňou zachovania britského nukleárneho arzenálu, prítomnosti amerických taktických jadrových zbraní na základniach v Británii i rozmiestenia amerických atómových rakiet stredného doletu Pershing 2 a striel s plochou dráhou letu v západnej Európe v roku 1983 (ktoré kompenzovali a vyvažovali už v roku 1976 v západnej časti ZSSR rozmiestené jadrové rakety SS-20 mieriace na všetky mestá v západnej Európe s výnimkou islandského Reykjavíku). Bola stúpenkyňou NATO, proamerickou a odhodlanou atlantistkou.

S Gorbačovom sa stretla ešte predtým, než sa on v marci 1985 stal generálnym tajomníkom ÚV KSSZ – a zistila, ako o tom informovala svojho kamaráta v Bielom dome Reagana, že s ním sa dá hovoriť, s ním sa dá dohodnúť, s ním „sa dá robiť biznis“. Dosť jej pomohlo aj to, že rezident (šéf) KGB v Londýne Oleg Gordijevskij už dlho pracoval pre Britov a o všetkom, čo sa dialo v moskovskej centrále, ich informoval.

Annus mirabilis 1989, pád komunizmu, Thatcherová v roku 1990 navštívi opäť slobodné a demokratické Česko-Slovensko, vítajú ju Alexander Dubček a Václav Havel. Nie je vôbec nadšená z myšlienky znovuzjednotiť Nemecko (vtipkovala: Nemecko tak „milujem“, že som rada, že sú dve), ale keď s tým súhlasili aj prezidenti Bush v USA, Gorbačov v ZSSR a Mitterrand vo Francúzsku, musela sa s tým zmieriť. (Ale ešte aj v roku 1997 na jednej recepcii po medzinárodnej konferencii vo Washingtone som ju počul žartovať: „Za môjho života všetko zlé prišlo z Nemecka. Karl Marx bol Nemec. Adolf Hitler bol Nemec. Dokonca aj kancelár Kohl je Nemec...“ – nespravodlivé, isteže, ale ospravedlňuje ju to, že to bolo myslené ako vtip a každý to tak chápal.) 

V lete 1990, keď iracký diktátor Saddám Husajn napadol a obsadil Kuvajt (chcel si z neho urobiť svoju ďalšiu provinciu), letela do Washingtonu za prezidentom Bushom, aby ho utvrdila, že niet čo váhať, agresia musí byť potrestaná. 

Kritická voči európskej integrácii

Čím ďalej, tým viac však bola kritická voči európskej integrácii. Už vo svojom euroskeptickom prejave v Bruggách v roku 1988 povedala, že sa socializmu nezbavili v Británii doma preto, aby sa k nim vrátil zadnými vrátkami v podobe európskeho superštátu. Práve jej neústupnosť v európskej otázke a nepopulárnosť jej novej komunálnej dane z hlavy spôsobili, že na jeseň 1990 sa proti nej vzbúrila jej vlastná strana a ona ako premiérka po jedenásť a pol roku skončila.

Bola povýšená do šľachtického stavu, kráľovná z nej učinila barónku, ona písala svoje pamäte a knihy o politike (odporúčam Statecraft, „Umenie vládnuť“). A radikalizovala sa ďalej euroskeptickým smerom.

Ešte v roku 1996 nám však preukázala poslednú službu: stala sa spolu s prezidentom Havlom patrónkou Novej atlantickej iniciatívy, ktorej cieľom bolo dostať opäť slobodné a demokratické krajiny strednej s východnej Európy do NATO. Niektoré boli prijaté už v roku 1999, ďalších sedem (vrátane Slovenska) v roku 2004 a ďalšie ešte potom. Atlantistka.

Zomrela na jar 2013 v peknom veku osemdesiatsedem rokov. Vôbec však nepochybujem o tom, že keby bola žila ešte v roku 2016, v referende by bola hlasovala za brexit.

Dáma mala guráž. Na vyššie zmienenej recepcii v Kongrese USA vo Washingtone ju vtedajší predný republikánsky kongresman Dick Armey predstavil takto: „Keď sa povie slovo sloboda, predstavím si dve dámy. Sochu slobody a Margaret Thatcherovú.“ 

Ona predstavovala konzervativizmus a jeho cnosti: samostatnosť, slobodymilovnosť, osobnú zodpovednosť, hrdosť, a nie appeasement Moskvy či teroristov. Tí, ktorí sa dnes považujú za konzervatívcov, ale sú za appeasement Moskvy či teroristov, len dokazujú, že nimi vôbec nie sú. Minimálne to by si o nich myslela „železná lady“. A kto by mal odvahu jej v tom odporovať?