V demokratických štátoch existuje len hŕstka politikov, ktorých meno by sa používalo ako eponymum na pomenovanie určitej formy vlády. Ešte menej je tých, ktorých sa to týka v pozitívnom zmysle.

Jednou z mála bola „Železná lady“ Margaret Thatcherová. Bola vôbec prvou ženou, ktorá zastávala funkciu premiéra vo Veľkej Británii. Ako líderka Konzervatívnej strany výraznou mierou pomohla Británii prekonať hlbokú ekonomickú, ale aj morálnu krízu, do ktorej krajina upadla v sedemdesiatych rokoch.

S jej vládou sú spojené nielen bolestivé, no efektívne hospodárske reformy, ale aj zahraničnopolitické angažovanie sa v období konca studenej vojny, ktoré vyústilo do pádu železnej opony a komunistických režimov v štátoch strednej a východnej Európy v roku 1989.

V týchto dňoch si pripomíname sto rokov od jej narodenia.

Zlodejka mlieka

Margaret sa narodila 13. októbra 1925 v mestečku Grantham v grófstve Lincolnshire na východe Anglicka. Už od detstva ju priťahovali nové poznatky a veda, preto nebolo prekvapením, keď sa rozhodla pre štúdium chémie na prestížnej Somerville College Oxfordskej univerzity. Štúdium úspešne zvládla a neskôr bola viac hrdá na to, že sa stala prvým britským premiérom s vedeckou hodnosťou, než že tento úrad zastávala ako prvá žena.

Už počas štúdií sa intenzívne zaujímala o politiku a formovala svoj svetonázor ukotvený najmä v obdive k Winstonovi Churchillovi, dôvere vo veľkosť Británie a jej impéria. Bola aktívna v konzervatívnom študentskom spolku, prostredníctvom ktorého sa zúčastňovala na celonárodných stretnutiach členov Konzervatívnej strany a získala viaceré kontakty, ktoré neskôr v politike využila.

Štúdium chémie na Oxforde úspešne zvládla a neskôr bola viac hrdá na to, že sa stala prvým britským premiérom s vedeckou hodnosťou, než že tento úrad zastávala ako prvá žena.

Od roku 1949 bola členkou Konzervatívnej strany, za ktorú kandidovala (ešte pod dievčenským menom Margaret Robertsová) ako najmladší kandidát v celom Anglicku vo voľbách v roku 1950. V tomto období sa zoznámila so svojím manželom Denisom Thatcherom, úspešným obchodníkom, za ktorého sa vydala v roku 1951. V roku 1953 sa im narodili dve deti – dvojičky: budúca úspešná novinárka Carol a obchodník Mark.

Hoci vyrastala v prostredí Metodistickej cirkvi (svadbu mala vo Wesley’s Chapel, kde boli pokrstené aj jej deti), neskôr konvertovala k anglikánom a po skončení politickej kariéry sa pravidelne zúčastňovala na svätých omšiach.

V päťdesiatych rokoch stihla popri založení rodiny úspešne študovať právo, čo bolo pre budúcu političku vhodnejšie vzdelanie ako chémia. Na voľbách v roku 1955 sa nezúčastnila, keďže jej deti boli ešte malé. V dolnej komore parlamentu sa presadila v roku 1959, keď úspešne kandidovala za londýnsku štvrť Finchley. Hoci v šesťdesiatych rokoch utrpela Konzervatívna strana viacero volebných prehier, Thatcherová si postupne budovala pozície v strane a koncom šesťdesiatych rokov bola povolaná do tieňového kabinetu ako ministerka dopravy.

Po volebnom víťazstve konzervatívcov v roku 1970 zastávala pozíciu ministerky školstva a vedy. Tu zažila svoju prvú politickú „zaťažkávaciu skúšku“. V rámci rozsiahlych šetrení v štátnom rozpočte musela obhajovať nepopulárne rozhodnutia vzbudzujúce nielen nenávistné kampane politických oponentov, ale aj hnev občanov.

Symbolom jej opatrení bolo rozhodnutie zastaviť program distribúcie mlieka do škôl zadarmo pre deti od sedem do jedenásť rokov, v dôsledku čoho dostala nelichotivú prezývku „Margaret Thatcherová, zlodejka mlieka“ (v angličtine „Margaret Thatcher, milk snatcher“). Neskôr priznala, že pod dojmom masívnej kampane proti svojej osobe uvažovala o konci politickej kariéry. Celú aféru však ustála a premenila na skúsenosť, ktorá formovala jej budúce pevné postoje.

Konzervatívci čelili začiatkom sedemdesiatych rokov viacerým krízam, ktorých výsledkom bola tesná prehra vo voľbách v roku 1974. Na jej pozadí sa začala formovať ich nová politická línia, ktorej základom sa malo stať voľné podnikanie, minimálne zásahy štátu a prísna regulácia štátnych výdavkov, aj keby mali viesť k nárastu nezamestnanosti.

Tvárou tejto politiky sa stala práve Thatcherová. Straníckou líderkou sa stala vo februári 1975. Prehra vo voľbách v roku 1974 spochybnila vedúce miesto Edwarda Heatha, ale v strane sa ťažko hľadal niekto, kto by ho bol vyzval na súboj. Odvahu našla napokon Margaret, ktorá vnútrostranícky zápas vyhrala preto, že väčšina skôr nechcela odchádzajúceho lídra, než že by boli chceli ju.

Činorodá práca a povinnosti voči sebe a druhýmKresťanská viera Margaret Thatcherovej

Lukáš Krivošík

Železná lady

Práve v tomto období sa objavila na verejnosti prezývka, ktorá ju sprevádzala po celú nasledujúcu politickú kariéru a ktorú sama považovala za lichotivú: Železná lady. Paradoxne vznikla v sovietskej tlači v januári 1976 ako reakcia na jej prejav o zahraničnej politike, v ktorom kritizovala Sovietsky zväz a obviňovala ho zo snáh o svetovú nadvládu. Keď jej v roku 2007 v britskom parlamente postavili bronzovú sochu, vtipne to komentovala: „Uprednostnila by som železnú...“

Členovia strany, ktorí ju vybrali za líderku, ani nevedeli, do akej miery u nej v posledných mesiacoch prichádzalo k transformácii základných myšlienok straníckej línie. Transformácia sa prejavila nielen čo sa týka obsahu, ale aj formy.

Začala spolupracovať s reklamnou agentúrou, ktorá jej pomáhala s politickými kampaňami vrátane volebnej v roku 1979. Konzervatívcom ju pomohol vyhrať slogan „Labour isn’t working“ (anglická slovná hračka, významovo „Strana práce nefunguje“). Radila sa tiež s odborníkmi pri výbere oblečenia či vystupovania, len aby sa pred verejnosťou objavila v čo najlepšom svetle.

Po presvedčivom volebnom víťazstve v roku 1979 preberala kedysi svetovú superveľmoc v nelichotivom stave. Keď nastupovala 4. mája 1979 na Downing Street 10, sľúbila ľuďom, parafrázujúc sv. Františka z Assisi, priniesť namiesto nesúladu harmóniu, namiesto chýb pravdu, namiesto pochybnosti dôveru a namiesto zúfalstva nádej.

Henry Kissinger vtedy povedal: „Obávam sa, že tá dáma dlho nevydrží.“ Ako veľmi sa mýlil, ukázali nasledujúce roky. Podarilo sa jej vyhrať troje demokratických volieb, čo bol v Británii skutočný unikát a dnes ťažko predstaviteľný počin.

Na to by v roku 1979 nebol stavil asi nikto. V neľahkých začiatkoch na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov jej politiku charakterizovalo prehlbovanie hospodárskej krízy, neustále rastúca inflácia a zvyšujúca sa nezamestnanosť dosahujúca alarmujúce čísla. Avšak práve v ťažkých časoch sa upevnili vlastnosti, za ktoré právom dostala prezývku Železná lady: silné vodcovstvo a veľká húževnatosť až nepoddajnosť voči nepriazni, ktorou dokázala presadzovať svoje zámery v ťažkých časoch, keď by väčšina ľudí – o politikoch ani nehovoriac – radšej ustúpila.

Asi najlepšie to vystihuje jej známy výrok z prejavu na konferencii Konzervatívnej strany v októbri 1980, v čase azda najhoršej hospodárskej situácie v krajine, keď sa mnohí dožadovali „otočky“ („U-turn“) v hospodárskej politike: „Otočte sa, ak chcete. Dáma sa neotočí.“ („You turn if you want to. The lady’s not for turning.“)

Vďaka jej pevným postojom a dôslednej realizácii politického programu prišlo postupne k stabilizácii ekonomickej situácie a k rastu. Preto sa jej podarilo vyhrať voľby v roku 1983, ktoré akcelerovali ďalšie zmeny charakterizované najmä privatizáciou niektorých veľkých britských národných podnikov.

V čase azda najhoršej hospodárskej situácie v krajine, keď sa mnohí dožadovali „otočky“ („U-turn“) v hospodárskej politike, neuhla a povedala: „Otočte sa, ak chcete. Dáma sa neotočí.“

Na rozdiel od mnohých smutne známych privatizácií na Slovensku či v širšom priestore strednej a východnej Európy, v Británii tento recept fungoval lepšie a mnohé z podnikov vďaka tomu v osemdesiatych rokoch zvýšili výrobu a zefektívnili prácu, čo prispelo k rastu ekonomiky. Thatcherová vždy podporovala súkromné podnikanie, hľadala preň čo najlepšie podmienky a snažila sa rozvíjať sektor služieb, čím pomáhala modernizovať hospodárstvo krajiny.

Thatcherovej vláda však nebola poznamenaná len úspechmi. Tak ako v prípade každého politika, aj jej pôsobenie vo vrcholovej funkcii sprevádzali kontroverzné momenty, pre ktoré je v niektorých regiónoch Británie dodnes nepopulárna. Osobitne sa to týka severozápadu krajiny, kde dôsledky jej hospodárskych reforiem pripravili o prácu masy ľudí a kedysi bohatý a prosperujúci región sa deindustrializoval a schudobnel. V dôsledku zlej sociálnej situácie sa tu rozmohli drogy a rozpadali sociálne väzby vrátane rodín, čo jej miestni dodnes nedokážu zabudnúť.

Bolo iste nemalým paradoxom, že v osemdesiatych rokoch stáli na čele britskej monarchie dve silné osobnosti – ženy. Vzťahy medzi premiérkou a kráľovnou Alžbetou II. nazval britský historik David Cannadine trefne ako „dôsledne korektné, ale nikdy nie srdečné a priateľské“.

Niet divu. Hoci Thatcherová uznávala monarchiu ako tradičnú formu vlády, jej (úspešné) snahy o modernizáciu krajiny ju vzďaľovali od tradícií, v ktorých toto prostredie žilo. Kráľovnej zasa jej prísna politika a dosahy reforiem na ľudí neboli ani blízke, ani sympatické... Na rozdiel od premiérky hľadala skôr kompromis a konsenzus ako konfrontáciu a konflikt.

Mnohých by iste prekvapilo, že v niektorých kľúčových otázkach modernej súčasnosti bol jej postoj z dnešného mainstreamového pohľadu, jemne povedané, nekorektný. Hoci podporovala členstvo Británie v Európskom spoločenstve, skepticky sa pozerala na prehlbovanie európskej integrácie a veľmi podozrievavá až kritická bola voči bruselskej byrokracii. Neskôr, už mimo aktívnej politiky, odmietala aj Maastrichtskú dohodu. Preferovala skôr bilaterálnu spoluprácu s konkrétnymi výsledkami, ktorými bola spolupráca s Francúzskom na stavbe tunela pod kanálom La Manche.

Kriticky sa vyjadrovala o migrácii, ktorá bola v Británii silnou témou už v sedemdesiatych rokoch. Bola aj proti zjednoteniu Nemecka najviac zo všetkých západných lídrov, obávajúc sa nárastu jeho sily a ohrozenia bezpečnostnej situácie.

Podporovala však národy bývalej Juhoslávie, najmä Slovincov a Chorvátov, v ich boji za samostatnosť. Veľkú podporu dávala problematike ochrany životného prostredia, z ktorej spravila jednu z dôležitých tém verejného diskurzu.

Z politiky odišla nečakane v roku 1990, keď bolo v dôsledku vnútrostraníckeho zápasu spochybnené jej líderstvo. V roku 1992 sa stiahla z politiky, založila vlastnú nadáciu. Napísala aj dva diely spomienok na roky svojej vlády a politických zápasov, ktorých bola svedkom aj aktérom. Naďalej aktívne podporovala politické kampane Konzervatívnej strany.

Barónka s kritickým šarmomLady Thatcher, R.I.P.

Lukáš Obšitník

Pán Gorbačov sa mi páči!

Popri úspechoch v domácej politike sa Thatcherová stala známou ako politička, ktorá pozdvihla upadajúcu prestíž Británie na medzinárodnej scéne. A to napriek tomu, že do svojho nástupu do kresla premiéra nemala so zahraničnou politikou žiadne skúsenosti.

Bodom zlomu jej vlády sa stala falklandská vojna v roku 1982. Británia v nej vojenskou akciou získala naspäť Argentínou nakrátko obsadené Falklandské (španielsky Malvínske) ostrovy. Rozhodnutie vyslať britských vojakov tisíce kilometrov od vlasti nebolo jednoduché ani samozrejmé, ale napokon sa oplatilo zriadiť malý vojnový kabinet a bojovať.

Víťazná vojna vrátila Británii zašlú prestíž a Thatcherová sa svetu predstavila ako bojovníčka za práva vlasti a za slobodu proti uzurpátorom, keďže na čele Argentíny stála vojenská junta, ktorá v dôsledku porážky padla.

Víťazstvo jej pomohlo v ťažkej situácii, keď hospodárske reformy doma čelili kritike, a naštartovalo ju do presvedčivého volebného víťazstva v roku 1983. Utvrdilo ju aj v presvedčení o potrebe zachovať pevný postoj – ak to pomohlo vyhrať v zahraničí, pomôže to aj doma.

Ako silná líderka sa v osemdesiatych rokoch neváhala otvorene vyjadrovať aj k veľkým svetovým témam. Stala sa jednou z dôležitých hráčok na svetovej scéne posledného obdobia studenej vojny, ktoré prinieslo pád železnej opony a komunistických režimov v štátoch strednej a východnej Európy.

Už od svojho nástupu do funkcie pozorne sledovala vývoj v Sovietskom zväze. Nevyhýbala sa kritike a verbálnym konfrontáciám s Moskvou, proti ktorej razila tvrdý kurz. V tomto našla spriaznenú dušu v americkom prezidentovi Ronaldovi Reaganovi, s ktorým si od svojej prvej návštevy v USA po jeho zvolení v roku 1980 rozumela nadštandardne.

Aj ďalšie udalosti na medzinárodnej scéne jej hrali do karát, najmä vývoj vo východnom bloku. Koncom roku 1979 Sovietsky zväz vojensky napadol Afganistan. Thatcherová inváziu verejne odsúdila a v spolupráci s Američanmi a prostredníctvom tajných služieb posielala podporu vrátane zbraní mudžahedínom bojujúcim proti sovietskej armáde.

Zúčastnila sa na pohrebe Gorbačovovho predchodcu Jurija Andropova v Moskve a ako jeden z prvých lídrov na Západe pozvala Gorbačova na oficiálnu návštevu. Po spoločnej večeri potom povedala pamätné slová: „I like Mr Gorbachev. We can do business together.“

Erózia moci Sovietskeho zväzu a jeho bloku však pokračovala. V Poľsku sa v roku 1980 objavila Solidarita, ktorá zásadne nahlodala vládu miestnych komunistov. Oslabovalo ju aj pôsobenie novozvoleného pápeža Jána Pavla II., ktorý svojím heslom „Nebojte sa!“ mobilizoval kresťanov za železnou oponou.

Zúčastnila sa na pohrebe Gorbačovovho predchodcu Jurija Andropova v Moskve a ako jeden z prvých lídrov na Západe pozvala Gorbačova na oficiálnu návštevu. Ten aj s manželkou Raisou v decembri 1984 do Londýna skutočne pricestoval, čo bola vôbec ich prvá návšteva európskej metropoly po zvolení za generálneho tajomníka.

Margaret pozvala manželov na večeru, kde vládla uvoľnená atmosféra, aj keď téma rozhovoru nebola ľahká. Thatcherová Gorbačovovi naznačila, že Kremeľ bude musieť rešpektovať ľudské práva, ak s ním má Západ spolupracovať na ekonomických otázkach. V nasledujúcom rozhovore pre BBC povedala pamätné slová „I like Mr. Gorbachev. We can do business together“, ktoré predznamenali budúci vývoj.

Podporovala aj Reaganovu politiku vyvíjania tlaku na Sovietsky zväz vrátane vojenských opatrení, ktorými bolo rozmiestnenie amerických balistických striel stredného doletu s jadrovými hlavicami v západnej Európe. Dôsledne pracovala na modernizácii a posilnení britského jadrového arzenálu, ktorý vnímala ako prostriedok na posilnenie mieru a symbol britskej vojenskej sily.

Spolu s ekonomickým tlakom to zabralo. A opäť to bola Thatcherová, ktorá na jar 1987 navštívila Moskvu a v niekoľkohodinových rokovaniach s Gorbačovom prehĺbila nielen ich vzájomné vzťahy, ale aj ich „biznis“. V novembri 1988 v dôsledku novej Gorbačovovej politiky a meniacej sa geopolitickej situácie vyhlásila, že Británia už nie je v studenej vojne.

O komunizme sa vždy vyjadrovala veľmi kriticky a jej vlastná politika bola jeho presným opakom. Netajila sa nadšením z pádu Berlínskeho múru v novembri 1989 a zdôraznila svoju hrdosť nad touto dejinnou udalosťou ako nad niečím, na čom spolu s Reaganom pracovali.

Zomrela ako jedna z najvýraznejších britských osobností dvadsiateho storočia 8. apríla 2013 v Londýne. A tak ako sa bude víťazstvo v I. svetovej vojne spájať s menom Lloyda Georga, víťazstvo v II. svetovej vojne s menom Winstona Churchilla, bude meno Margaret Thatcherovej rezonovať s víťazstvom v studenej vojne. A to napriek tomu, že diskusie o jej politickom odkaze v Británii pretrvávajú do dnešných dní.