Rok 1985 sa v retrospektíve slovenských dejín zapísal do povedomia ako jeden z míľnikov, ktoré vytýčili cestu k pádu komunistického režimu na jeseň roku 1989. Dôležitým krokom na tejto ceste sa stala júlová púť na Velehrade pri príležitosti 1 100. výročia smrti sv. Metoda.

Veriaci si ňou chceli pripomenúť zavŕšenie Cyrilo-metodského roka, kým režim výročie uchopil ako „mierovú“ slávnosť. Stret týchto odlišných koncepcií, pričom za tou druhou stál celý propagandistický, ideologický a bezpečnostný aparát, sa skončil triumfom veriacich a režim utrpel ťažkú morálnu prehru.

Zápas proti režimu z podzemia

V lete 1985 bolo ešte do Novembra ’89 ďaleko. Gorbačov bol v Sovietskom zväze pri moci príliš krátko, aby vôbec začal s perestrojkou a glasnosťou. Zato vo Vatikáne bol už od roku 1978 pápežom Ján Pavol II., ktorého voľba výrazne mobilizovala veriacich za železnou oponou – a to nielen v jeho rodnom Poľsku, kde sa veci dali do pohybu vznikom Solidarity už v roku 1980.

Odozvou jeho legendárneho hesla Nebojte sa! sa na Slovensku stalo viditeľné oživenie náboženského života, a to predovšetkým medzi mladými ľuďmi. Tí v čoraz väčšej miere hľadali alternatívy voči vládnucemu režimu. Dôkazom toho bol nárast počtu laikov i tajných rehoľníkov, neustále rastúci počet periodického náboženského samizdatu, ako aj zvyšujúca sa návštevnosť bohoslužieb a najmä tradičných pútnických miest, ktoré sa stali fenoménom 80. rokov a predzvesťou Velehradu a ďalších legendárnych pútí.

To všetko sa dialo na pozadí pretrvávajúceho zápasu komunistického režimu proti cirkvám a veriacim. Tí sa až do pádu režimu v Novembri ’89 stávali obeťou širokej škály reštrikčných, miestami až perzekučných opatrení: od odnímania štátneho súhlasu nepohodlným kňazom cez zastrašovanie spojené so spoločenskou diskrimináciou veriacich a systematické snahy o násilnú ateizáciu spoločnosti až po politické procesy s členmi tajnej cirkvi.

Proticirkevná politika komunistického režimu vychádzala pritom nielen z ideologických postulátov marxizmu-leninizmu. Mala aj mocenské pozadie, pretože režim v oživených katolíckych aktivitách videl nebezpečenstvo pre svoj ideovopolitický monopol. Bol si vedomý sily tajnej cirkvi, ktorú sa mu napriek veľkému úsiliu a vynaloženým prostriedkom nedarilo kontrolovať.

Režim sa sústredil najmä na ateistickú propagandu, prezentujúc náboženstvo ako „prežitok minulosti“ či konštruujúc tézy o „klérofašizme“ a „klerikalizme“. Túto propagandu potom vštepoval občanom prostredníctvom vzdelávacieho systému, ako aj cez všetky verejné, spoločenské a kultúrne inštitúcie, médiá, ozbrojené zložky či pracoviská.

Napriek tomu sa v 80. rokoch stala práve tajná cirkev najlepšie organizovanou a najpočetnejšou skupinou disentu. V jej rámci pôsobili hnutia laického apoštolátu, rehole, diecézni kňazi a odvážni laici. Na celom území Slovenska fungoval systém „krúžkov“ a „stretiek“– malých spoločenstiev mladých katolíckych aktivistov najmä z radov vysokoškolákov, ktorých cieľom bola náboženská výchova, laický apoštolát a osobnostné formovanie ich členov.

Velehrad 1985 – verejné požadovanie slobody (Napíšte príbeh)

Ján Šimulčík

Jubileum, ktoré sa nedalo obísť

Významné 1 100. výročie smrti sv. Metoda bolo historické jubileum, ktoré presahovalo hranice bývalého Československa. Pápež Ján Pavol II. už v roku 1980 vyhlásil solúnskych bratov za spolupatrónov Európy a zasvätil rok 1985 ako jubilejný Cyrilo-metodský rok, pričom púť na Velehrade mala byť jeho vyvrcholením.

Začiatkom júna 1985 vyšla encyklika Slavorum apostoli, ktorá bola syntézou cyrilo-metodského myslenia Jána Pavla II. Pri jej zrode bol aj kardinál Jozef Tomko, v tom čase pápežov blízky spolupracovník.

Stala sa zhutnením pápežovho programu duchovno-kultúrneho obrodenia znovuzjednotenej Európy kresťanských národov, pričom zdôraznila, že slovanské národy sú jej integrálnou súčasťou. Predstavila sv. Cyrila a Metoda ako „ideálny most medzi Východom a Západom“ a „predchodcov ekumenizmu“ a poukázala na evanjelizáciu slovanských národov ako na hlavné dielo solúnskych bratov.

Na záver uviedla osobitnú modlitbu za „plnú náboženskú slobodu slovanských národov, aby jednotlivci i celé národy mohli bez prekážok ďalej prijímať vieru a podľa nej žiť, za slobodu svedomia – za slobodu kultu v súkromnom i verejnom živote, za slobodu žiť a vyznávať vieru“.

Komunistický režim si chcel toto jubileum prisvojiť sebe vlastným spôsobom. Najvyššie stranícke orgány sa usilovali dať púti „mierový“ náter a vyzdvihnúť iba kultúrny a nie misijný aspekt byzantskej misie na Veľkej Morave. Hoci proti tomu protestoval aj kardinál František Tomášek, nepomohlo to. Naopak, režim vyhodnocoval narážky na duchovný a náboženský rozmer osláv ako protištátne, dokonca protestoval proti pápežovým prejavom, ktoré vnímal ako ,,zasahovanie do vnútorných záležitostí Československa“.

V jednej z tajných inštrukcií, ktorá unikla na verejnosť a bola šírená zahraničnými rozhlasovými stanicami aj v samizdate, sa dokonca ponúkala vedecko-ateistickej propagande možnosť „ofenzívne objasniť a vedecky dokumentovať skutočné fakty o Cyrilovi a Metodovi“.

Významu podujatia zodpovedali aj prijaté opatrenia: v praxi organizovanie odpútavacích kultúrnych akcií, ale aj zastrašovanie, fotografovanie, filmovanie, preventívne výsluchy bezpečnostnými orgánmi či všemožné administratívne prekážky pre tých, ktorí sa rozhodli na Velehrad prísť.

Predstavitelia komunistického režimu počas svätej omše na Velehrade. Foto: farnostvelehrad.cz

Kardinál Casaroli sa zdraví s veriacimi. Foto: farnostvelehrad.cz

Videozáznam z Diskusného večera ÚPN z 24. júna 2015 na tému púte na Velehrad 1985. Od 33. po 45. minútu sa prehráva dokumentárny film Ondreja Krajňáka s dobovými zábermi z púte

Svätí! Svätí!

Na samotnej púti sa zúčastnilo podľa odhadov 150- až 200-tisíc ľudí, z toho väčšina bola zo Slovenska. Program údajne vyvrcholil v nedeľu 7. júla 1985 mierovou manifestáciou za účasti významných predstaviteľov komunistického režimu, po ktorej nasledovala svätá omša.

Mladí aktivisti tajnej cirkvi však už večer 6. júla pred oficiálnym programom pripravili náboženský program a stretnutie veriacej mládeže. Program sa konal pred bazilikou, pretože samotná bazilika bola na noc zatvorená. Medzi účastníkmi bolo možné stretnúť členov oficiálne zakázaných mužských reholí v rehoľnom rúchu, čo bolo dovtedy nevídané.

V priebehu hlavného programu režimom pripravený scenár skrachoval úplne. Prítomní veriaci vypískali najmä vystúpenie českého ministra kultúry Milana Klusáka, ktorý vyzdvihoval akciu ako mierovú manifestáciu a hovoril o úplnej náboženskej slobode, čo prítomní prerušovali skandovaním: „Chceme náboženskú slobodu! Chceme Svätého Otca!“

Keď potom spomenul solúnskych vierozvestov a vynechal slovo svätí, prítomní mu to skandovaním pripomenuli. Reakcie davu ministra očividne vyviedli z miery a svoj prejav ani nedokončil. V predchádzajúcich rokoch bolo pritom verejné vypískanie významných predstaviteľov režimu čímsi nepredstaviteľným.

Naopak, veriaci s veľkým nadšením prijali vystúpenia kardinála Tomáška a vatikánskeho štátneho sekretára kardinála Agostina Casaroliho, ktorých odmenili aplauzom rovnako ako pozdrav od pápeža Jána Pavla II., ktorého sa veriaci dožadovali a ktorého účasť štátne orgány nepovolili.

Velehradská púť tak prekročila rámec náboženskej akcie a stala sa manifestáciou za náboženské slobody. Znamenala aj dôležitý prelom v aktivizácii tajnej cirkvi, ktorá sa aj neskôr na Velehrade ukázala ako reálna a dobre organizovaná štruktúra schopná vystúpiť so svojou požiadavkou náboženskej slobody aj verejne.

Bol to nepochybne psychologický zlom, pretože od tejto chvíle prechádzala tajná cirkev v čoraz väčšej miere na verejné aktivity, ktoré získavali čím ďalej, tým väčšiu podporu. Dokladom toho boli početné púte v druhej polovici 80. rokov s masovou účasťou, podpisové akcie a napokon aj Sviečková manifestácia v marci 1988.

Naopak, komunistický režim utrpel debakel. Jeho poňatie akcie celkom skrachovalo a jeho vrcholní predstavitelia boli ľuďmi otvorene vypískaní. Tak mohli na vlastnej koži spoznať, že občania začínajú prelamovať bariéru strachu a vypĺňať aj verejný priestor, ktorý bol od augusta 1969 doménou vládnuceho režimu. Velehrad tak po prvýkrát otriasol piliermi systému, ktorý sa za všeobecného spoločenského konsenzu zrútil v novembri 1989.