Azda málokto z prítomných svetových politických lídrov, ktorí vo fínskom hlavnom meste podpisovali 1. augusta 1975 Záverečný akt Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe, vedel doceniť historický význam dokumentu pre budúci vývoj vzájomných vzťahov a ďalší priebeh studenej vojny.

Medzi prítomnými prevládala úľava nad dohodou, ktorá sa rodila niekoľko rokov a zdanlivo mala za cieľ najmä stabilizáciu medzinárodného poriadku.

Za tradične suchým a ťažkopádnym, miestami až príliš diplomaticky písaným textom sa však skrývali myšlienky a vízie, ktoré zabezpečili hranice štátov v Európe, sformovali bezpečnostnú štruktúru starého kontinentu trvajúcu dodnes a v neposlednom rade predznamenali pád komunistických režimov v štátoch sovietskeho bloku na prelome 80. a 90. rokov, ako aj zjednotenie Európy v nasledujúcich desaťročiach na hodnotách dodržiavania ľudských práv a náboženských slobôd.

Helsinki sa tak stali pojmom, ktorý dnes už neasociujeme len s geografickým miestom, ale s procesom, ktorý formoval našu prítomnosť.

Dlhá cesta do Helsínk

Cesta k podpísaniu historického dokumentu bola, ako to v dejinách býva, dlhá a plná dramatických križovatiek. Od 60. rokov, najneskôr od udalostí kubánskej krízy v roku 1962, keď sa svet ocitol na prahu atómovej vojny, prichádzalo k postupnému uvoľňovaniu napätia v studenej vojne. Táto politika nesie všeobecne akceptovaný názov détente. Možno povedať, že práve Helsinki boli jej vrcholom.

Kľúčovým míľnikom na ceste do Helsínk bolo vyriešenie „nemeckej otázky“ vyjadrené podpísaním série zmlúv Nemeckej spolkovej republiky so štátmi východného bloku, najmä Sovietskym zväzom, Poľskom a Československom.

Americký historik Michael Morgan Cotey označil za jednu z hlavných motivácií dohody krízu legitimity vnútornej aj zahraničnej politiky, ktorou vtedy prechádzali tak komunistický Východ, ako aj demokratický Západ.

Druhý dôležitý predpoklad, ktorý súvisel so vzájomnými vzťahmi superveľmocí USA a Sovietskeho zväzu, resp. západnými štátmi a socialistickým blokom, bola otázka odzbrojovania a jadrových zbraní. Už v 60. rokoch prišlo k zásadným dohodám o čiastočnom zákaze atómových skúšok (1963) či o nešírení atómových zbraní (1968).

Vrcholom vzájomných rokovaní bolo podpísanie sovietsko-americkej dohody o obmedzení strategických a jadrových zbraní, známej pod skratkou SALT I (1972). Zmluvy ukázali, že napriek vzájomným antagonizmom je dialóg medzi Západom a Východom možný a môže byť dokonca pre obe strany aj prospešný.

Kríza legitimity – na Východe aj na Západe

Americký historik Michael Morgan Cotey, ktorý sa téme helsinskej konferencie dlhodobo venuje a napísal o nej vynikajúcu knihu The Final Act, však označil za jednu z hlavných motivácií na uzavretie dohody krízu legitimity vnútornej aj zahraničnej politiky, ktorou na prelome 60. a 70. rokov prechádzali tak komunistický Východ, ako aj demokratický Západ.

Na východe čelil Sovietsky zväz vážnym výzvam, ktoré pre jeho veľmocenské postavenie v rámci východného bloku predstavovala maoistická Čína. Vzájomné pnutie medzi oboma veľmocami prerástlo do malej ozbrojenej konfrontácie na rieke Ussuri v roku 1969 a viedlo k výraznému ochladeniu vzájomných vzťahov.

Ani v Európe nebola situácia oveľa pokojnejšia – snahu o reformy „socializmu s ľudskou tvárou“ v Československu v roku 1968 síce Sovieti vojensky potlačili, ale táto akcia otriasla ich prestížou v komunistických stranách v Európe a v západných ľavicových intelektuálnych kruhoch. Na samotnej invázii sa nezúčastnilo Rumunsko, ktoré v rámci Varšavskej zmluvy presadilo vlastnú politiku.

A v Poľsku počas celého obdobia vlády komunistického režimu prebiehali otvorené protesty – tie medzi robotníkmi v decembri 1970 vyústili do zrážok s bezpečnostnými zložkami a vyžiadali si desiatky mŕtvych. Politickým dôsledkom bola výmena prvého tajomníka zjednotenej robotníckej strany Gomulku, u nás známeho ostrou kritikou reforiem socializmu s ľudskou tvárou v roku 1968.

40 rokov od legendárneho VelehraduPúť, ktorá sa stala manifestáciou za náboženskú slobodu

Peter Jašek

Západom v roku 1968 otriasli vlny študentských nepokojov, ktoré zasiahli Ameriku, Paríž aj západné Nemecko. Nastupujúca generácia sa nimi razantne prihlásila o slovo a jej protesty boli otvoreným prejavom postupne sa meniacej kultúrnej paradigmy západnej civilizácie rýchlo smerujúcej k sexuálnej revolúcii, sekularizmu a masovej popkultúre. Nenadarmo nazval americký politológ Mark Kurlansky rok 1968 rokom, ktorý otriasol svetom...

Spojené štáty ako dominantnú veľmoc Západu potom osobitne zaťažovala vojna vo Vietname, proti ktorej vznikali masové protesty s podporou mladej generácie. Brutalita, s ktorou Američania vojnu viedli, vyvolávala koncom 60. rokov široký odpor verejnosti. Krajinou otriasali aj rasové nepokoje, najmä po vražde Martina Luthera Kinga v apríli 1968. Vo vietnamskej vojne ich nepodporil ani taký tradičný spojenec, akým bola najneskôr od konca druhej svetovej vojny Veľká Británia. Francúzsko dokonca v roku 1966 vystúpilo z vojenských štruktúr NATO.

Obe superveľmoci preto potrebovali upokojenie a stabilizovanie medzinárodnej i vnútropolitickej situácie. V tejto atmosfére sa v roku 1972 začali prípravné rokovania Konferencie o bezpečnosti a spolupráce v Európe, ktoré prebiehali v Helsinkách. Rokovania pokročili v júli 1973, keď ministri zahraničných vecí zúčastnených štátov schválili program konferencie a ustanovili pracovné skupiny a ich agendu.

Zdĺhavé rokovania s neistým výsledkom

Dosiahnuť vzájomnú dohodu však nebolo vonkoncom jednoduché. Veď za rokovacím stolom sedeli delegácie 33 európskych štátov, USA a Kanady. Netreba zabúdať, že okrem dvoch blokov tu sedeli aj zástupcovia početných neutrálnych štátov vrátane Svätej stolice. Každý z nich mal navyše právo veta.

V priestoroch Finnlandia Hall sa stretli vrcholoví politickí predstavitelia štátov v takom zastúpení, aké bolo naposledy videné hádam niekedy na Viedenskom kongrese v roku 1815.

Rozdielne boli napokon aj motivácie hlavných aktérov. Keby sme to mali zjednodušiť, štátom východného bloku na čele so Sovietmi išlo najmä o otázky bezpečnosti – osobitne o uznanie hraníc, ktoré v strednej a východnej Európe sformovala druhá svetová vojna. V praxi išlo o západné hranice Sovietskeho zväzu (najmä posunutie poľskej hranice na západ a oblasť Kaliningradu) a poľsko-nemeckú hranicu (línia Odra – Nisa).

Štáty Západu zasa zdôrazňovali oblasť spolupráce, najmä v oblasti hospodárstva a výmeny informácií, v ktorých chceli presadiť svoju prevahu. Ako dôležitý bod vnímali aj agendu ľudských práv, v ktorých dodržiavaní oprávnene videli slabé miesto komunistických štátov.

Aby sa zosúladili názory jednotlivých delegácií a mohol vzniknúť spoločný dokument, bolo treba nasadenie, nemalú kreativitu a pokoru stovky diplomatov, ktorí absolvovali tisíce stretnutí a nekonečné rozhovory, ktorých spísanie by zabralo nespočetne hodín a tony papiera. Výsledok tohto úsilia sa však napokon pretavil do historickej dohody.

Mier pre našu dobu?

V retrospektíve nás preto nemôže prekvapiť, že záverečný dokument bol výsledok veľkého kompromisu zúčastnených. Stretnutie delegácií, ktoré sa konalo 30. júla – 1. augusta 1975, bolo mimoriadne už svojím rozsahom.

V priestoroch Finnlandia Hall sa stretli vrcholoví politickí predstavitelia európskych štátov, Kanady a USA v takom vysokokarátovom zastúpení, aké bolo naposledy videné hádam niekedy na Viedenskom kongrese v roku 1815, na ktorom sa rokovalo o novom európskom poriadku po napoleonských vojnách.

Lídrov svetových veľmocí zastupovali americký prezident Gerald Ford, zo Sovietskeho zväzu pricestoval generálny tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Leonid Brežnev. Československú delegáciu viedol prezident a generálny tajomník ÚV KSČ Gustáv Husák, ale pod historický dokument priložili podpis aj takí štátnici ako fínsky prezident Urho Kekkonen, francúzsky prezident Valery Giscard d'Estaing či juhoslovanský prezident Josip Broz Tito. Za Svätú stolicu podpísal záverečný akt štátny sekretár kardinál Agostino Casaroli.

Medzi signatármi nechýbali ani „stálice“ politického neba komunistických štátov, akými boli bulharský, maďarský, rumunský a východonemecký líder Todor Živkov, János Kádár, Nicolae Ceausescu a Erich Honecker.

Samotný dokument obsahoval tri hlavné časti. Prvá bola deklarácia určujúca desať princípov, ktorými by sa mali riadiť vzťahy. Bolo medzi nimi rešpektovanie suverenity, zdržanie sa hrozby silou alebo použitia sily, nedotknuteľnosť hraníc, rešpektovanie územnej celistvosti štátov, mierové riešenie sporov, nezasahovanie do vnútorných záležitostí, dodržiavanie ľudských práv a základných slobôd, rovné práva a sebaurčenie národov, rozvoj medzinárodnej spolupráce a plnenie si záväzkov vyplývajúcich z medzinárodného práva.

Druhá časť dokumentu bola rozdelená do troch častí, nazývaných aj koše. V prvom boli dohodnuté otázky bezpečnosti, druhý sa venoval hospodárskym otázkam, vedecko-technickému rozvoju a obchodu. A napokon v tretej časti sa hovorilo najmä o slobodnej výmene informácií a dodržiavaní ľudských práv.

Iste nebola náhoda, že tak Husák, ako aj Brežnev vo svojich slávnostných príhovoroch nespomenuli ľudské práva – naopak, obaja zdôrazňovali význam mierovej spolupráce národov, princíp nemiešania sa do vnútorných záležitostí signatárskych štátov a potvrdenie hraníc.

V záverečnej tretej časti dokumentu sa signatári dohodli, že prijaté záväzky budú navzájom kontrolovať na následných kontrolných konferenciách – ktoré sa potom naozaj uskutočnili v Belehrade (1977 – 1978), Madride (1980 – 1983) a vo Viedni (1985 – 1989).

História„Vy máte v rukách moc, ale my pravdu!“ Komunistický režim zanechal tisíce obetí

Peter Jašek Silvia Kopčáni

Dôsledky, ktoré pohli dejinami

Helsinki ukázali, že diplomacia sa vie pohybovať aj v iných rámcoch, ako boli predtým bežne zabehnuté koľaje.

Kým pred Helsinkami sa medzinárodné dohody skoro vždy týkali hlavne zmien hraníc a prípadných reparácií, teraz ich v oblasti hospodárstva nahradila spolupráca a dohody sprevádzali aj ďalšie faktory – ľudské práva či voľné šírenie informácií. Nóvum bolo aj dohodnutie následných kontrolných konferencií, teda zmluvy predpokladali a garantovali širšie rámcovanú medzinárodnú spoluprácu signatárskych štátov.

V našich krajinách sa dôsledky prijatia záverečného aktu často redukujú na rozvoj disidentského hnutia zameraného na dodržiavanie ľudských práv, ako bola v Československu najmä Charta 77.

Bezpochyby to bol jeden z kľúčových dôsledkov, ale zároveň sa zo zreteľa trochu stráca, že vo svojej dobe sa Helsinki považovali za veľký úspech sovietskej diplomacie. Brežnevovi sa splnili ambície, pre ktoré vložil do tohto procesu toľko energie – ukazoval sa pred svetom ako mierotvorca a pred domácou verejnosťou ako štátnik, ktorý definitívne Sovietom zabezpečil územné zisky z druhej svetovej vojny. Veril v stabilitu medzinárodného systému, ktorý Helsinki zdanlivo ukotvili.

Do Helsínk hrali ľudské práva v medzinárodných vzťahoch skôr deklaratívnu úlohu – po nich sa stali fundamentálnym predpokladom bezpečnostnej štruktúry v Európe.

Štáty Západu zasa očakávali, že ustanovenia o hospodárskej spolupráci a výmene tovarov im umožnia prístup na nové trhy a cez modernejšie technológie, ktoré mali, aj získajú celkovú prevahu. Zároveň pre všetky štáty platilo, že Helsinki im umožnili redukovať náklady na zbrojenie, čo boli podstatné položky štátnych rozpočtov.

Nemožno však poprieť ani význam ukotvenia ľudských práv do týchto medzinárodných zmlúv. Mohli sa o to oprieť aj disidenti, keď sa ocitli pred súdom komunistických štátov, a reálne im to pomohlo. Už len to, že tejto závažnej problematike bol po prvýkrát v dejinách priradený rovnaký význam ako otázke bezpečnosti, bolo prelomové.

Do Helsínk hrali ľudské práva v medzinárodných vzťahoch skôr deklaratívnu úlohu – po nich sa stali dôležitým faktorom zahraničnej a vnútornej politiky jednotlivých štátov a fundamentálnym predpokladom bezpečnostnej štruktúry v Európe.

Diplomati a politici zo Západu vnímali Helsinki skôr ako začiatok určitého procesu, ktorého výsledky sa dostavia v strednodobom a dlhodobom horizonte – a povedané šachovou terminológiou, videli o niekoľko ťahov ďalej ako protivník. Dejiny ukázali, že podpísanie záverečného aktu v strednodobom horizonte prispelo k pádu komunistických režimov v roku 1989.

Pre Slovensko potom malo podpísanie záverečného aktu aj ďalšie závažné dôsledky. V rámci disentu ovplyvnilo najmä ten občiansky, a čo je takmer neznáma kapitola slovenských dejín, aj aktivity slovenského politického exilu.

Najmä predstavitelia Svetového kongresu Slovákov ako jeho strešnej organizácie prijali ľudskoprávnu agendu ako kľúčovú, pravidelne sa zúčastňovali na kontrolných konferenciách a početnými memorandami upozorňovali svetovú verejnosť na porušovanie ľudských práv a náboženských slobôd na Slovensku.

Skrytú cirkev ako kľúčovú časť disentu na Slovensku potom oveľa viac zmobilizovalo heslo „Nebojte sa!“ poľského pápeža Jána Pavla II., zvoleného v roku 1978. Medzinárodnoprávne potvrdenie hraníc signatárskych štátov však vydláždilo cestu k ustanoveniu samostatnej slovenskej cirkevnej provincie v decembri 1977.