Predstavte si, že ste dostali ponuku stať sa riaditeľom školy, ktorá je v polčase rozpadu. Podľa študijných výsledkov patrí medzi najspodnejšie tri percentá v krajine. Cynickí, demotivovaní študenti, oplzlosť a nadávky na dennom poriadku, vyčerpaní, rezignovaní učitelia, posledná možná voľba pre rodičov.

Beriete?

A na čom postavíte svoju misiu?

Znie to ako námet k filmu, no príbeh Kings Langley v Hertfordshire v Anglicku je skutočným príbehom s dobrým koncom. Riaditeľom, ktorý prijal túto výzvu, je Gary Lewis.

Za približne dvanásť rokov tvrdej práce (2002 – 2014) dokázal zdvojnásobiť akademické výsledky školy a dostať ju do spoločnosti top 25 percent škôl v krajine. Podarilo sa mu transformovať celú kultúru organizácie, drasticky znížiť fluktuáciu učiteľov, prípady pre disciplinárne opatrenia, následkom čoho sa rapídne zvýšil záujem o školu. Tá napokon získala viaceré ocenenia a stala sa miestom dobrej praxe a tréningových programov pre iné školy.

Lewis je dnes považovaný za špičkového výskumníka svetoznámeho Jubilee Centra pre charakterové vzdelávanie na univerzite v Birminghame a je dlhodobým predsedom prestížnej asociácie škôl ACE Schools of Character.

Tento mesiac zavítal na Slovensko a do Česka prednášať o certifikovanom a ním supervízovanom rozvoji škôl.

Ak by ho niekto poprosil o rýchlokurz pozitívnej zmeny, odpovedal by takto – zamerajte sa v školách na výchovu charakteru. Vynikajúce výsledky totiž nepostavíte na zvyšovaní tlaku na výkon, ale na formovaní ľudí so silným morálnym kompasom, odolnosťou a zmyslom pre zodpovednosť. Všetko ostatné – vrátane výsledkov – príde neskôr. To, na čom záleží najviac, je cielená formácia charakterných, prosperujúcich a úspešných ľudí.

Charakterové vzdelávanie, ako ho chápe Lewis (a pred ním mnohí iní, napríklad Aristoteles), stojí na rozvoji cností. Cnosti ako pozitívne vlastnosti pritom nie sú vrodené (ako napríklad temperament), ale postupne osvojované a rozvíjané. V škole s charakterom sa cnosti pozorujú, trénujú a žijú vo všetkom, čo sa v škole deje – od pozdravov na chodbe, vzťahov v triede cez nazerania na obsah učiva až po extrakurikulárne aktivity. (Ak ste rodičom, hľadajte takéto školy a pýtajte sa riaditeľa, ako v škole dbá práve na toto.)

Ako skvelý manažér kládol Lewis nároky na všetkých angažovaných aktérov – učiteľov, rodičov i žiakov. Učitelia prechádzali náročným, no motivujúcim tréningom, rodičia boli opakovane vťahovaní do filozofie vzdelávania. Od žiakov vyžadoval zdokonaľovanie najmä troch konkrétnych cností.

Prvou, tou, ktorá je cielene rozvíjaná aj na Slovensku, je empatia. Schopnosť vidieť svet očami druhého navždy ostane esenciou pozitívnych medziľudských vzťahov. Ak sa niekomu zdá empatia ošúchanou témou, pozrite sa na hĺbku rozdelenia, ktoré panuje v našej spoločnosti, a zamyslite sa ešte raz. Ak máme s niekým vychádzať, musíme mu najprv rozumieť. Tomu sa dá učiť.

Na naše pomery je trochu prekvapujúcou druhá vlastnosť – je ňou sebaovládanie. Túto cnosť vytesňuje z diskurzu najmä koncept modernej (a pokrivenej) slobody a autentickosti.

Od niekdajšieho extrému, v ktorom vychovávaný často nebral ohľad na vnútorný svet dieťaťa, sme prešli do druhého, kde je mladý človek vedený k tomu, aby bez zábran, hraníc a racionálneho usmernenia „slobodne“ cítil, túžil a prejavoval sa, po novom takto dokonca definoval realitu. V skutočnosti je človek povolaný nad emóciami, túžbami a pohnútkami s rešpektom a múdrosťou vládnuť. Aj tomu sa dá učiť.

Treťou ranou do čierneho je vytrvalosť (v orig. stickability). Túto vlastnosť sme začali nepochopiteľne torpédovať tiež, napríklad v mene odolnosti či well-beingu. Pod vytrvalosťou Lewis rozumie schopnosť nevzdať sa, aj keď je niečo ťažké, nad moje sily alebo za hranicou možností. Namiesto obáv o možnú duševnú ujmu Lewis odporúča 6-stupňový systém podpory dieťaťa zameraný na využitie všetkých vnútorných a vonkajších zdrojov. Odolnosť, šťastie ani spomínaný well-being naozaj nevypestujeme tým, keď budeme dieťa chrániť pred výzvami, ale keď mu adekvátne pomôžeme prekonať prekážky.

Lewis by to celé zarámoval slovami – charakter musí miestami bolieť.

To, že k nám zavítal odborník takýchto rozmerov, je zaiste spôsobené aj tým, že na Slovensku máme tímy a osobnosti, s ktorými dokáže výskumne spolupracovať.

Okrem Pedagogickej katedry Trnavskej univerzity, ktorá je súčasťou Európskej asociácie pre výchovu charakteru (ECVA), spolupracuje Miroslava Duranková z Kolégia Antona Neuwirtha ako jeho absolventka dlhodobo priamo s centrom Jubilee. Vďaka tomu sa téma výchovy charakteru čoraz viac zakoreňuje aj v našich reáliách a môže mať v krátkodobom horizonte výraznejšie dosahy na prax – okrem rozvoja existujúcich aj na vznik nových škôl.

Zdá sa nám to alebo na pozadí aktuálne proklamovanej najveľkolepejšej školskej reformy za posledných 20 rokov sa začína zase raz rozpadať tá predchádzajúca?

Už samotná kurikulárna reforma dokázala zarámcovať svoje jadro unikátnym komponentom metakognícia a výchova charakteru, ktorý pomáha riaditeľom zorientovať sa pri získavaní jasnejšieho obrazu o vzdelávaní. V týchto dňoch dokonca dostáva aj praktický manuál pre jeho postupnú implementáciu.

S istou mierou zjednodušenia môžeme konštatovať, že riaditelia, ktorí chcú na svojich školách prežiť Lewisov zázrak, majú na čom stavať a môžu sa okamžite sieťovať s inými cez centrá podpory (na Slovensku tu, v spolupráci s Českom tu).

Žiaľ, tento týždeň sa začalo verejne šepkať, že tie najprirodzenejšie centrá podpory učiteľov, tzv. RCPÚ-čka, motory prebiehajúcej reformy, by mali na Slovensku postupne zanikať.

Zdá sa nám to alebo na pozadí aktuálne proklamovanej najveľkolepejšej školskej reformy za posledných 20 rokov sa začína zase raz rozpadať tá predchádzajúca? Pritom s istotou možno povedať, že kurikulárna reforma prinášala okrem výchovy charakteru množstvo iných pozitívnych podnetov.

Ak budeme mať na Slovensku ministrov, ktorí túžia zanechať po sebe v rezorte vlastnú stopu, môže to napokon vyzerať tak, že si na školstvo každý jednoducho len párkrát dupne.

A potom to bude už iba o tom, či na Slovensku nájdeme dosť vlastných Lewisov.