Zo života učiteľa Pán minister, to čo ste nám urobili?

Toľkokrát som sa za posledný mesiac v prestojoch medzi úlohami díval na klávesnicu s úmyslom podeliť sa o niečo z učiteľského sveta. Zakaždým to dopadlo rovnako. Po krátkej plavbe morom aktuálnych tém som myšlienkovo stroskotal na vypuklom probléme zmeny financovania škôl.

Zaplavila ma nechuť vyjadrovať sa k téme, ktorú sa kolegom podarilo nevídaným spôsobom rozobrať na súčiastky. Písať o čomkoľvek inom mi zároveň pripadalo ako ignorovať vznikajúcu dieru v trupe a veselo dirigovať orchester na palube potápajúcej sa lode.

Pán minister, to čo ste nám urobili?

Chystá sa tu zásadná zmena spôsobom, ktorý sa napriek agresívnej krycej paľbe marketingového oddelenia neomylne javí ako rýchlokvasný, politicko-mocenský, nedomyslený a necitlivý. Mohla by ho zvrátiť celospoločenská diskusia a z nej plynúce desiatky výnimiek v zákone, nevyhnutne nás to však vráti ku konštatovaniu, že návrh nebol pripravený kvalitne.

Podobne zásadným zlomom bolo kedysi zavedenie systému normatívneho financovania, ktoré rozpútalo otvorenú vojnu o žiaka. Stratégie, ktorými sa vtedy školy rozhodli bojovať, boli rôzne. Niektoré remeselnou precíznosťou reťazovej píly upravovali kvalitu, aby sa dalo tlačiť na kvantitu, no po čase prišli (našťastie) aj také, ktoré si zvolili náročnú cestu postupného budovania identity a hľadania vlastného miesta pod slnkom.

Dôsledkom tohto politického rozhodnutia tak bolo veľmi konkrétne krehké dobro – rastúca sieť jedinečných škôl (hanlivo nazývané aj elitné), ktoré dokázali presvedčiť výsledkami a kvalitou práce. Dodali verejnosti to, čo od školstva očakávala. Nešlo pritom v každom z prípadov o to isté, no prirodzenými mechanizmami sa postupne povypĺňali medzery na trhu. Tieto školy sa stali miestom inšpirácie a príkladom dobrej praxe v čase, keď štát reformoval viac na papieri ako v realite.

Tento jav nemožno hodnotiť inak ako želané ovocie zdravej občianskej spoločnosti. Rodičom preto prislúcha právo rozhodnúť, kde umiestnia svoje dieťa, a zodpovednosťou štátu musí byť toto právo garantovať.

Čo sa reálne deje dnes, je, že v mene spravodlivosti ideme páchať nespravodlivosť, v mene rovnosti príležitostí vytvárať nerovnosť a v mene dostupnosti robiť školy menej dostupné.

Chystá sa tu zásadná zmena spôsobom, ktorý sa napriek agresívnej krycej paľbe marketingového oddelenia neomylne javí ako rýchlokvasný, politicko-mocenský, nedomyslený a necitlivý.

Bolo pre mňa mimoriadne frustrujúce počas letnej dovolenky vnímať, ako si mnohí protagonisti kvalitného vzdelávania namiesto zaslúženého oddychu prechádzali profesionálnou kalváriou. Za niekoľko týždňov prešli od zhrozenia, hnevu, mobilizačných kampaní na viacerých úrovniach až k zúfalstvu a apatii. Hovoríme z väčšej časti o ľuďoch, ktorí to so vzdelávaním mysleli vždy dobre, a ak to pod vplyvom normalizačného ťaženia vlády zabalia, bude to pre školstvo bolestivá strata. 

Skutočne sme na najlepšej ceste zlikvidovať výsledky pozitívnych trendov vo vzdelávaní a obhajujeme sa pri tom skreslenými štatistikami, lacnými heslami a pokrútenými predstavami o sociálnej spravodlivosti.

Zápalisto sa napríklad oháňame termínom verejný záujem, akoby cieľom zriaďovateľov neštátnych škôl bolo naplniť záujem predovšetkým súkromný a finančný. To, že tieto školy majú po rokoch špecifickú cieľovú skupinu, skutočne neznamená, že nesledujú verejný záujem. 

Počuli ste niekedy o tom, že by sa nejaká vplyvná finančná skupina zberala ryžovať na vzdelávaní? Ak nie, nebude to ničím iným ako tým, že rezort je dlhodobo taký podvyživený, že by išlo iba o obhrýzanie kostičiek.            

Školstvu neublížia základné kontrolné mechanizmy. Ale nastaviť pravidlá financovania tak, aby sme de facto zamedzili prirodzenému vzniku, rozvoju a profilácii škôl (štátnych či neštátnych), je buď zúfalým pokusom získať ešte väčšiu kontrolu nad systémom v rozpade, alebo závanom novodobého autoritárskeho režimu.