Nemecká vláda v troskách Pokrokársky experiment nevyšiel, semafor už nesvieti

Nemecká vládna koalícia sa rozpadla. Po tom, ako kancelár Olaf Scholz (SPD) odvolal ministra financií Christiana Lindnera, Lindnerova FDP opustila koalíciu so sociálnymi demokratmi a Zelenými.

Po odchode liberálov už vládna koalícia nemá väčšinu v parlamente. Krach prichádza v čase, keď sú všetky koaličné strany výrazne oslabené, FDP sa potáca pod hranicou zvoliteľnosti okolo štyroch percent, SPD a Zelení so 16, respektíve 10 percentami takisto stratili okolo tretiny svojich voličov spred troch rokov.

No ani v samotnej FDP nie sú všetci uzrozumení s odchodom z koalície. Minister dopravy Volker Wissing sa rozhodol zotrvať v ministerskom kresle a radšej opustil stranu, v novom menšinovom kabinete však má namiesto ministra dopravy zastávať funkciu ministra spravodlivosti.

Spokojnosť Nemcov so svojou vládou sa pritom nachádza na historických minimách, obzvlášť Scholz má imidž najnepopulárnejšieho kancelára v dejinách spolkovej republiky.

Len 36 percent Nemcov si myslí, že kancelár svoju funkciu vykonáva dobre, pričom ide len o mierny nárast oproti historickému minimu v júni (28 percent). Na porovnanie, čísla Angely Merkelovej sa aj v jej najhorších časoch pohybovali okolo 50 percent, v čase jej odchodu s ňou bolo spokojných až 80 percent Nemcov.

Prieskum spokojnosti s prácou Olafa Scholza ako nemeckého premiéra. Modrá farba vyjadruje spokojnosť, čierna nespokojnosť.

Predčasné voľby až v marci?

Scholz napriek strate väčšiny plánuje, aspoň zatiaľ, vládnuť ďalej – až v januári chce dať parlament hlasovať o dôvere, pričom voľby by boli v marci.

To si vyžiadalo ostrú kritiku zo strany opozície. Alexander Dobrindt (CSU) vyčítal Scholzovi „politische Insolvenzverschleppung“, teda oneskorovanie politickej platobnej neschopnosti, a líder opozície a šéf CDU Friedrich Merz požaduje okamžité hlasovanie o dôvere.

Scholzov prístup je možný vďaka nemeckej ústave, ktorá neumožňuje parlamentu vysloviť kancelárovi nedôveru bez toho, aby zvolil nového kancelára. Len ak kancelár sám požiada o vyslovenie dôvery, parlament mu ju môže zamietnuť bez jeho náhrady.

Toto reštriktívne opatrenie je poučením z čias Weimarskej republiky, keď extrémna pravica a extrémna ľavica síce nedokázali vytvoriť stabilné vlády, ale spoločnými silami mohli zvrhnúť akúkoľvek vládu demokratických strán.

A až doposiaľ to nikdy nebránilo tomu, aby pri rozpade koalície vznikla nová stabilná väčšina. Až doteraz.

Keďže sa v nemeckom Bundestagu posledných sedem rokov nachádza najväčší počet strán od roku 1957 (až 6, respektíve 7, ak počítame ľavicových odštiepencov okolo Sahry Wagenknechtovej) a CDU mala v roku 2021 historicky slabý výsledok, odchod FDP z koalície samotný nevystačí na vznik novej parlamentnej väčšiny.

Tak to bolo napríklad v roku 1982/83. Po rozpade sociálnoliberálnej koalície (SPD-FDP) v septembri 1982 nemecký parlament s hlasmi CDU/CSU a FDP zvolil za nového kancelára Helmuta Kohla.

Na to, aby teraz parlament mohol Scholzovi vysloviť nedôveru a zvoliť nového kancelára, by sa CDU a FDP museli spolčiť s AfD. To je však nielen v Nemecku nemysliteľné, je to aj prakticky nemožné, keďže takáto väčšina by visela na vlásku – vo viac než sedemstočlennom parlamente by mala navrch len o štyri hlasy.

A hoci sa poslanci FDP a CDU zhodujú, že Scholz by mal skončiť čím skôr, ani jedna z frakcií by neprežila alianciu s nacionalistami.

Progresívna koalícia

Ale prečo sa koalícia vôbec rozpadla?

Jedným z dôvodov nepochybne je, že trojkoalícia je v novších nemeckých dejinách nóvum, a aj keď koaličné spory sú bežnou súčasťou demokracie, ich počet exponenciálne narastá s počtom účastníkov v koalícii.

Dôvody však siahajú ešte hlbšie.

Už od samotného počiatku koalícia dvoch ľavicových strán (SPD a Zelených) a jednej pravicovej strany (FDP) nebola tým, o čom zúčastnení snívali, ale výsledkom toho, že v dôsledku vzostupu extrémnej pravice a ľavice v posledných dvoch desaťročiach už nejestvovali väčšiny pre klasické táborové koalície (pravicové, respektíve ľavicové).

Najsilnejšie európske hospodárstvo ide do recesieAko nemecká ekonomika vo volebnom roku zamieša kartami

Christian Heitmann

Pre všetkých zúčastnených tak bolo otázkou, ako sa zhodnúť na spoločnom menovateľovi. Riešením mala byť takzvaná „pokroková koalícia“, ktorá vážne nezhody v ekonomických otázkach chcela prekryť spoločnou progresívnou spoločenskou politikou.

Koaliční partneri tak zrušili zákaz reklamy na umelé potraty (paragraf 219 a), starý „zákon o transsexuáloch“ nahradili „zákonom o sebaurčení“ a výrazne zliberalizovali zákon o občianstve, vďaka čomu cudzinci budú môcť už po piatich (a vo výnimočných prípadoch dokonca už troch) rokoch získať nemecké občianstvo. Navyše si budú môcť aj občania štátov mimo Európskej únie nechať občianstvo druhého štátu.

Tieto kroky neboli bez kontroverzií, ale v spojení so spočiatku dobrými medziľudskými vzťahmi Scholza a Lindnera sa zdalo, že by mohli koalíciu udržať pohromade.

Koaličný dynamit

S postupom času sa však ukazovalo, že kompromisy, ktoré FDP s ľavicovými stranami uzavrela, majú čoraz väčší dosah na životy Nemcov. A tento dosah bol, ako boli mnohí ich voliči presvedčení, dramaticky negatívny.

Či už v energetike, ekológii, alebo vo verejných financiách, ľavicová politika „semaforovej“ koalície bola často protikladom toho, čo by si pravicoví voliči FDP želali. V spojitosti s hospodárskou recesiou, v ktorej sa Nemecko nachádza, tak má čoraz viac voličov pocit, že sa krajina vyvíja zlým smerom.

SPD a Zelení snívali o zrušení dlhovej brzdy a veľkom deficite, pre liberálov však takéto čosi neprichádzalo do úvahy. A tak si koaliční partneri vymysleli trik. Nevyčerpané miliardové pôžičky z čias pandémie, keď dlhová brzda nebola v platnosti, mali byť využité na všetky tie kroky, ktoré si koalícia želala, ale nevedela na ne nájsť zdroje v bežnom rozpočte.

O tom, či takýto účtovnícky trik je v súlade s ústavou, od samého počiatku jestvovali pochybnosti. Vzhľadom na neochotu nájsť tvrdé kompromisy ich však SPD a jej koaliční partneri nebrali príliš vážne.

Škrt cez rozpočet im (doslova) urobil Ústavný súd, ktorý vyhlásil, že takéto finančné machinácie na obchádzanie dlhovej brzdy nie sú prípustné.

Odvtedy ministrovi Lindnerovi pripadla nevďačná úloha nájsť spôsob, ako v už naplánovanom rozpočte ušetriť 18 miliárd eur, zatiaľ čo SPD a Zelení hľadali spôsoby a argumenty, prečo napriek rozhodnutiu súdu nešetriť, ale radšej rovno zrušiť celú dlhovú brzdu.

Nezáujem o elektroautá a čínska konkurenciaAko sa Volkswagen dostal do hlbokej krízy

Kristína Votrubová

Policajný štát?

Problémy mala FDP aj s ministerkou vnútra Nancy Faeserovou (SPD).

Tá čelila kritike nielen pre nezvládnutú migráciu, ale aj čoraz bezočivejšie (a zrejme protiústavné) nápady.

Ešte v polovici júla zakázala pravicovoextrémistické vydavateľstvo Compact a časopis, ktorý vydávalo. Ten pritom vôbec nespadal do kompetencie spolkovej ministerky, ale jednotlivých spolkových krajín. Faeserová sa preto uchýlila k právnemu triku: Compact vyhlásila za „združenie“ – a to ako ministerka už rozpustiť mohla.

Jej krok však už rýchlo nato preverili súdy, ktoré pozastavili platnosť zákazu. Na finálny verdikt sa ešte stále čaká, ale Compact už dnes oslavuje ministerkinu porážku.

Faeserová sa preto aj v očiach veľkej väčšiny Nemcov (a voličov FDP), ktorá Compact považuje za nechutný neonacistický plátok, stala symbolom nekompetentnosti a štátneho aktivizmu, ktorý na právo a ústavu neberie veľký ohľad a svojou ťarbavosťou tak len pomáha extrémistom.

„Vo fungujúcej demokracii by teraz neexistovala žiadna alternatíva k rezignácii [ministerky],“ písal vtedy profesor verejného práva univerzity v Oldenburgu Volker Boehme-Neßler pre magazín Cicero, ktorý Faeserovú obvinil, že „využíva združovacie právo na podkopávanie slobody tlače“.

Boehme-Neßler varoval: „Ak zvíťazí názor Nancy Faeserovej, bude to veľmi nebezpečné pre všetky mediálne spoločnosti a slobodu tlače ako celok. Podľa súčasného tlačového a mediálneho zákona nie je možné zavrieť vydavateľstvo a zakázať časopis. Základné právo na slobodu tlače to neumožňuje. Zakázať spolok a jeho publikácie je na druhej strane pomerne jednoduché.“

Za bežných podmienok by bol mal po takom vážnom pochybení Scholz ministerku odvolať. A je pomerne pravdepodobné, že SPD by na pozíciu bola dokázala nominovať niekoho kompetentnejšieho alebo prinajmenšom niekoho, kto by bol spôsoboval menej škandálov.

Ibaže vzhľadom na to, že vnútorná bezpečnosť je aj v radoch SPD ešte stále skôr „mužská“ téma, je pravdepodobné, že by ju bol nahradil nejaký minister. Po výmene Lambrechtovej, ktorá mala imidž najhoršej ministerky obrany v dejinách Bundeswehru, by to bola bývala už druhá ministerka, ktorá by bola musela ustúpiť nejakému mužovi, a Scholzov plán rodovej parity by bol býval načisto stratený.

Aj z tohto dôvodu kancelár mimoriadne neobľúbenú ministerku (v septembrovom prieskume popularity sa umiestnila až na 18. mieste spomedzi 20 najznámejších politikov) radšej nechal v úrade.

O tom, že sa zo svojho prešľapu poučila, možno vážne pochybovať. Krátko nato šokovala svojich kolegov z FDP plánom tajne prehľadávať byty podozrivých. „V štáte Grundgesetzu (nemeckej ústavy) takéto veci nerobíme,“ odbil ju minister spravodlivosti Marco Buschmann (FDP).

Po víťazstve antisystémuHoci Nemci čoraz viac odmietajú ľavicu, sú odsúdení na to, aby im ďalej vládla

Christian Heitmann

„Zrada“ v Berlíne

S rastúcimi problémami v koalícii postupne erodovali aj priateľské vzťahy medzi kancelárom a jeho ministrom financií.

Olaf Scholz po krachu koalície predstúpil pred nemeckých občanov a v rétoricky zdatnom vystúpení – niektorí hovoria dokonca o Scholzovom najsilnejšom prejave za posledné dva roky – predostrel svoje vysvetlenie. V skratke: Na vine je FDP, Nemecko je jednou z najmenej zadlžených krajín, pomoc Ukrajine nesmie ísť na úkor sociálneho štátu, všetko by sa dalo vyriešiť, keby FDP chcela.

Scholz tak kopíruje rétoriku SPD po krachu poslednej sociálnoliberálnej koalície v 80. rokoch – FDP sú zradcovia, to oni potopili funkčnú vládu. „Už tomu nechcem občanov ďalej vystavovať,“ vyhlásil Scholz, podľa ktorého Lindner „príliš často staval stranícke záujmy nad vecné argumenty“.

Implicitne však Scholz dáva za pravdu verzii Christiana Lindnera, podľa ktorej Scholz od FDP požadoval vyhlásenie finančného núdzového stavu, ktorý by bol vláde umožnil zadlžiť sa aj nad rámec dlhovej brzdy v nemeckej ústave (0,35 % HDP). Také čosi však nemohol prijať, pretože by bol „porušil svoju úradnú prísahu“, vraví Lindner.

A vskutku, rozpad koalície sa začal črtať už pred niekoľkými týždňami. Najneskôr keď Scholz na jeseň pripravil ekonomické stretnutie bez toho, aby o ňom vopred informoval svojich koaličných partnerov, ministra hospodárstva Habecka (Zelení) a ministra financií Lindnera, bolo jasné, že posledný rok pred voľbami táto vláda už nemá plán, ako spoločne vládnuť, ale platí ľahko sarkastické nemecké motto „ak myslí každý na seba, tak je o každého postarané“.

Vlastné návrhy, čo s ekonomikou, následne predložili Habeck aj Lindner. Vo všetkých prípadoch však platí, že skôr než o skutočné riešenie vážnych hospodárskych problémov išlo už len o štart do predvolebnej kampane.

Na včerajšom rokovaní koalície Lindner Scholzovi predostrel, ako tvrdí, návrh na riešenie nemeckej hospodárskej krízy a v prípade, že by ho Scholz odmietol, ponúkol spoločnú dohodu o predčasných voľbách a podporu spoločného rozpočtu. Nato Scholz Lindnerovi položil podmienku zahlasovať za opätovné vysadenie dlhovej brzdy a po jej odmietnutí ho – pre Lindnera zrejme prekvapivo – vyhodil z koalície.

Dve koalície

Ak parlamentné voľby dopadnú tak, ako už posledné mesiace naznačujú prieskumy, sú možné nanajvýš dve vlády – takzvaná „veľká koalícia“ CDU/CSU s SPD alebo nóvum koalície CDU/CSU so Zelenými.

Ako pravdepodobnejší sa pritom javí prvý variant – koalícia so sociálnymi demokratmi. Zelení sú totiž mimo svojej bubliny mimoriadne nepopulárni a väčšina pravicových voličov považuje práve ich za najväčší problém vo vláde. Aj ministerský predseda Bavorska Markus Söder ich preto rád využíva ako hlavný terč svojej kritiky berlínskych pomerov a od šéfa CDU Merza už požadoval, aby koalíciu s nimi kategoricky vylúčil.

Problémom však je, že po fiasku a predčasných voľbách môžu na čele SPD sedieť ešte úplne iné postavy ako teraz. Ak moc namiesto „realistov“ preberie ľavicové krídlo okolo Kevina Kühnerta, bude nielen hľadanie kompromisov oveľa ťažšie. Je aj možné, že málo pragmatický Kühnert bude tlačiť na to, aby jeho strana do koalície s Friedrichom Merzom vôbec nevstupovala.

Aj z tohto dôvodu preto Merz nechce koalíciu so Zelenými kategoricky vylúčiť. Okrem toho dobre vie, že ak by to urobil, SPD by ho mohla v rokovaniach ľahko vydierať.

Kráčal by tak v šľapajach pre CDU deštruktívnej politiky Angely Merkelovej, ktorá vo svojich posledných dvoch volebných obdobiach vládla s SPD, a hoci sedela v kancelárskom kresle, reálna politika vyzerala skôr ako zoznam želaní sociálnych demokratov.