Pohľad spoza hranice Vy sa smejete slovenskému „maj­da­nu“, ale viete, že z Fica je medzinárodná hviezda?

Necelé dva týždne po tom, čo umelá inteligencia dekapitovala celé vedenie jedného konzervatívneho slovenského denníka, je tu ďalší priekopnícky prípad – umelá inteligencia vám tu už pri­pravuje aj slovenský majdan.

Pravdaže, počítač to urobil na zadanie jednej 45-roč­­nej pani z Bans­kej Bystrice, ale faktom ostáva, že ste už aj krvavé štátne pre­­vraty delegovali na Chat­GPT.

Prečo práve vy musíte vždy kráčať na čele po­kro­ku?

K zisteniam SIS sa neviem vyjadriť, lebo nimi nedisponujem, no najpravdepodobnejšia mi pripadá časť, v ktorej sa rozpráva o „sku­pine expertov“ zo zahraničia, „ktorá sa aktívne podieľala na udalostiach v Gruzínsku a ktorá sa aktívne podieľala priamo na majdane na Ukrajine“. 

Niežeby som na svojich častých gruzínskych ces­tách pobadal účinkovanie týchto expertov, videl som tam skôr prvky štátneho pre­vra­tu zo strany protizápadnej vlády.

Ale keď mám pred očami súčasnú slovenskú opozíciu, neviem si slovenský majdan bez aktívneho vedenia zo zahraničia pred­sta­viť.

Nie som si istý, či to je najlepší per­­sonál na krvavý puč.

Kto by sa ujal úlohy predvoja povstaleckého vojska vedeného oxfordským zväzákom Michalom Šimečkom? 

Péeskárske bratislavské čudá, ktoré radi in­ha­­lujú výpary z ovseného mlieka, ak sa práve pre rôznorodé záchvaty úz­kosti ne­zamk­nú v izbe?

Nejakú tú fantáziu mám, ale nie som si istý, či to je najlepší per­­sonál na krvavý puč.

Myslím si, že dnes je správna chvíľa, aby som upozornil na fe­no­mén, ktorý s veľkým údivom pozorujem v posledných mesiacoch naprieč Európou.

Ide o nahlasovateľa závratného od­ha­le­nia z tohto týždňa, o štvor­­­násobného slovens­­­­­kého premiéra Roberta Fi­ca.

Ten sa totiž stal medzinárodnou hviezdou.

Doma sa mu síce po prvýkrát rozsypala vládna väčšina, aj v za­­hraničí sa mu dostáva viac kritiky ako potlesku, ale v zahraničnej politike sa cíti byť ako na koni.

Trump je prezidentom, vedľa Erdogana je teraz Fico ten Sultán, Or­­bán mu v Bratislave potvrdil, že „odvčera sme my nový main­stream“, vznikla čiastočne proruská bulharská vláda, rysuje sa vznik rusofilnejšej rakúskej vlády a na jeseň zas českej vlády.

A je mu úplne ukradnuté, čo mu kážu bruselské tetušky.

Už na jeseň som si všimol, že ľudia, ktorí by donedávna ani ne­našli Slovensko na mape, v rozhovore iniciatívne a bezchybne vyslovujú meno Fico.

Už aj nie úplne nepríčetní Nemci majú Fi­ca za hrdinu.

Stretneš na černohorskej pláži protiputinovského ruského emigranta – a ten povie Fico.

Stretneš na juhočínskej pláži proputinovského ruského dovolenkára – aj ten povie Fico.

Začalo sa to aj u nás. Mám dojem, že v nemeckojazyčnej tlači sa za posledných mesiacov napísalo o Slo­vens­ku viac ako predtým za desať rokov dokopy.

V stredu ma prekvapil nemecký redaktor s prosbou, či by som ne­­mohol napísať analýzu „o vnútorných turbulenciách na Slo­vens­ku“.

Je to redaktor ľavicového týždenníka, ktorý je na môj vkus trošku moc protiukrajinský a trošku moc proGaza, ale vážim si ich už len preto, lebo ma nechajú ako posledné ne­mec­ké médium pre nich písať.

Píšem pre nich výlučne cestopisy, ale raz za polroka, keď sa v jednej z krajín, pre ktoré sa mi pripisuje erudícia, stane nie­čo svetoborné – napríklad jeden-dva štátne prevraty v Ru­muns­ku –, ma poprosia o analýzu s hodnotením aktuálneho diania.

Narážajúc na konflikt medzi Ficom a Zelenským pre tran­zit ruského plynu mi redaktor napísal: „Mám dojem, že Slovensko nechce byť vy­uží­vané ako komparz pre politiku voči Ukrajine, ktorú chce vedenie EÚ.“

Bum, povedal som si – už aj nie úplne nepríčetní Nemci majú Fi­ca za hrdinu.

Nemci sa v poslednom čase dokonca naučili, ako sa Fico správne vy­­­slovuje. Ak ho vôbec riešili, vyslovili ho totiž tradične ako „Fiko“, v ne­mec­kom pravopise „Ficko“.

„Ficko“, to evokuje v nemeckých ušiach nelichotivú asociáciu s vykonávateľom bezočivého pohlavného styku.

Strašne som sa s nemeckou analýzou vnútorných turbulencií na Slo­­vens­ku trápil včera aj dnes.

Nechcel som svojho starého verného redaktora, s ktorým dvadsať ro­­kov spolupracujem, príliš sklamať.

No veľa dobrého o Ficovi mi toho nenapadlo.
Tak dlho som sa trápil, že tento môj slovenský komentár je ne­zvyčajne krát­­ky – a nemá poriadne posolstvo. 

Skúsim to teda takto: dúfajme, že Fico so svojím novozískaným zahraničnopolitic­kým ka­pi­tálom naloží zodpovedne.

A teraz sa môžete smiať.