Týždenný výber šéfredaktora Prečo by malo KDH povedať Ficovi jasné nie
Kresťanskí demokrati sú po úspechu novely ústavy, ktorú prepísali takmer na svoj obraz, v zvláštnej situácii – s novými rizikami. Ak sa KDH nechce chytiť do pasce vlastného úspechu, malo by už teraz povedať Smeru jasné nie.
Vypočuť článok
Týždenný výber šéfredaktora / Prečo by malo KDH povedať Ficovi jasné nie
Najčítanejšie
Deň
Týždeň
Pokiaľ sa v KDH dosiaľ obávali, že v opozícii splynú s liberálnym táborom, teraz im hrozí skôr to, že aj pod mediálnou paľbou budú stále čeliť podozrievaniu, že v skutočnosti by im bolo bližšie vládnuť s Robertom Ficom, len to nemôžu povedať nahlas.
To všetko súvisí s nečakaným úspechom, keď KDH cez svoj autorský vklad do vládnej novely ústavy presadilo svoju staršiu agendu.
Kresťanskí demokrati sa rozhodli správne, keď odolali kriku politickej aj mediálnej opozície, ktorá od nich de facto žiadala, aby sa v mene jednotného frontu proti Ficovej vláde zriekli svojho konzervatívneho piliera.
Presadenie novely má však pre KDH aj politické náklady.
Je jasné, že politickým zámerom premiéra predkladateľa bolo vraziť klin do opozície, čo sa mu vďaka horúcim hlavám podarilo azda viac, než dúfal.
Liberálne médiá ešte v čase, keď sa zdalo, že ústava neprejde, KDH tolerovali, že si ide svojou cestou.
Lenže od prekvapivého schválenia ústavy manipulatívne hlásajú, že KDH má rovnaké hodnoty ako Fico – čo je podobne bizarná konštrukcia, ako keby konzervatívci liberálom vyčítali, že majú rovnaké hodnoty s Ficom, lebo ich spája názor na potraty.
Keby sa v tomto ovzduší dnes alebo zajtra predstaviteľ KDH objavil v Bratislave na opozičnom mítingu, jeho prejav by prehlušil piskot z davu.
Čo je problém KDH
Ale to je pre kresťanských demokratov ten menší problém. Ten väčší sa týka ich vlastných radov.
V KDH vedia, že zhruba dve tretiny ich voličov, nazvime ich tábor A, sú vyhranene proti Smeru a želajú si, aby kresťanskí demokrati – rovnako ako v minulosti – si držali svoje hodnoty, ale zároveň spolupracovali s liberálmi, lebo len tak sa posunie Slovensko vpred.
Istá časť tohto tábora A nesie ťažko dianie okolo novely a ostrý konflikt s liberálmi, viac než vedenie hnutia ju reprezentuje vzbúrenec František Mikloško.
Potom je tu však tretina voličov KDH, nazvime ju tábor B, ktorá vidí veci trochu inak: rovnaký, ak nie väčší problém než samotný Smer sú pre Slovensko progresívci, ktorí ovládajú kultúrno-mediálny priestor, a ak ovládnu štát, hrozí ďalší hodnotový úpadok krajiny. Mnohí z tohto tábora by boli radšej, keby KDH nešlo do vlády so Smerom ani PS, a časť tohto tábora by dokonca uprednostnila Smer.
Pre tábor B je teda schválenie novely ústavy triumfom, ktorý potvrdil, že KDH je stále jeho hnutím, hoci v opozícii až pričasto spolupracuje s PS.
Tábor A bol v postoji k novele rozdelený, ale zjednocuje ho želanie, aby sa spor okolo novely postupne zažehnal a opozícia spolupracovala na porážke Roberta Fica.
Niečo podobné už zažil Peter Weiss
KDH je vlastne v porovnateľnej situácii, akej v druhej polovici 90. rokov čelila SDĽ.
Ľavičiari na čele s Petrom Weissom, ktorým sa podarilo v priebehu pár rokov pretransformovať z reformných komunistov na sociálnych demokratov, veľmi trpeli tým, že sa najmä pre štýl politiky Vladimíra Mečiara ocitli na rovnakej strane barikády spolu s KDH a občianskou pravicou.
Dalo by sa povedať, že za éry Mečiara boli karty oproti dnešku v obrátenom garde: lídrom opozície bolo konzervatívne KDH (v rokoch 1996/1997 malo v prieskumoch okolo 14-15 percent), jeho najbližším spojencom bola DS (4-5 percent) a postupne aj exmečiarovci z DÚ (okolo 10 percent).
SDĽ nechcela mať v opozícii s týmto svetom veľa spoločného.
Pre jej voličov boli Ján Čarnogurský a jeho hnutie červeným súknom – stelesňovali pre nich ľudáctvo a spolu s občianskou pravicou aj nepopulárnu a ťaživú klausovskú transformáciu z rokov 1991-1992 s liberalizáciou cien a privatizáciou.
Po tom, čo SDĽ aj spolu s KDH, Maďarmi a odídencami od Mečiara hlasovala za odvolanie Mečiara v marci 1994 a vytvorila dočasnú vládu, zaplatila za to veľkú cenu. SDĽ na kandidátke Spoločnej voľby sa neskôr takmer nedostala do parlamentu.
Po predčasných voľbách odmietla vládnuť s HZDS a prijala novú stratégiu, ktorú ľavičiari okolo Weissa nazvali SĽOP – samostatná ľavicová opozičná politika.
SDĽ bola vtedy od pravicovej opozície odtrhnutá viac než dnes KDH od progresívno-liberálnej opozície – nechodila na spoločné protesty, odsudzovala síce Mečiarovo vládnutie, ale držala si dištanc od opozičných partnerov.
V pravicových kruhoch sa vtedy ujalo obvinenie, že SDĽ lavíruje a nedá sa jej veriť, lebo si stále necháva pootvorené dvere k HZDS.
Pravdou je, že tento predsudok občas sama potvrdzovala.
V polovici roka 1996 sa HZDS z dôvodu ovládnutia Slovenskej poisťovne rozhádalo s SNS a ZRS až tak, že Slotovi a Ľuptákovi poslanci začali hlasovať za opozičné návrhy v parlamente. SDĽ vtedy vyhlásila, že v prípade potreby podporí Mečiarovu menšinovú vládu. Slota a Ľupták sa potom poslušne vrátili k Mečiarovi.
SDĽ si od kľučkovania medzi oboma tábormi sľubovala, že získa sklamaných voličov HZDS.
Lenže tým, ako sa Mečiar správal, si ľavičiarov od seba čoraz viac vzďaľoval. Strana už bola súčasťou európskych socialistov, ktorí Mečiara vnímali ako prekážku vstupu Slovenska do EÚ.
Vnútri SDĽ sa v priebehu roka 1998 diskutovalo, či má strana explicitne vylúčiť HZDS z povolebnej spolupráce. V užšom vedení hnutia prevažoval názor, že Mečiara treba jasne vylúčiť (proti bol však predseda Jozef Migaš). SDĽ to napokon nepovedala explicitne, vyplývalo to skôr implicitne zo stanovísk, ktorými ostro kritizovala Mečiarov štýl vládnutia a zahraničnopolitickú izoláciu.
V samotnej kampani to už ani nebola téma, pretože spoločenská atmosféra sa úplne vyhrotila proti Mečiarovi. Keď desať dní pred voľbami opozícia demonštrovala proti obsadeniu TV Markíza, vedľa lídra SDK Mikuláša Dzurindu vystúpil s plamenným prejavom aj podpredseda SDĽ Robert Fico.
SDĽ dosiahla prekvapivo dobrý výsledok 14,7 percenta. Zničilo ju až následné spoluvládnutie v prvej Dzurindovej vláde: kombinácia nepopulárnych reforiem, vlastných škandálov aj odchodu Fica, ktorý si založil vlastnú stranu.
Čo z toho vyplýva pre KDH
Pre kresťanských demokratov je vývoj SDĽ z druhej polovice 90. rokov zaujímavým študijným materiálom.
SDĽ mala svoju samostatnú ľavicovú opozičnú politiku, a aj KDH musí ísť vlastnou cestou, aby nesplývala s progresívno-liberálnou časťou opozície.
Preto potrebuje vlastné témy, niekedy aj zásadné odlíšenie (novela ústavy), na rozdiel od SDĽ si môže slobodnejšie vyberať, kedy sa demonštratívne spojiť a kedy nie.
Aj uplynulý týždeň bol v tomto dobrou ukážkou, ako to môže fungovať: KDH išlo na tlačovku spolu s SaS a PS, kde spolu oznámili, že vyzbierali podpisy na mimoriadnu schôdzu o šéfovi SIS Pavlovi Gašparovi. Zároveň bolo politickým lídrom protestov proti Druckerovej školskej novele, ktorá pre PS a SaS nie je témou.
V KDH však robia chybu, ak si myslia, že nie je potrebné explicitne vylúčiť povolebnú spoluprácu so Smerom, prípadne to nechať na finále kampane.
Podpredseda hnutia Viliam Karas v rozhovore pre Postoj na opakovanú otázku odmietal povedať jasné nie Smeru, opakoval, že vláda musí byť „kompletne vymenená“, no nebude ukazovať „s tým áno a s týmto nie“.
Ján Horecký naposledy v rozhovore pre Postoj pripomenul staršie uznesenie Rady KDH (zrejme myslel z volebného roku 2023), ktoré hnutie zaviazalo, že „v žiadnom prípade do koalície so Smerom nevstúpime“. Dodal tiež, že si nevie predstaviť spoluprácu „s dnešným Smerom“.
Lenže dnes aj zajtra bude Smer Smerom Roberta Fica, Tibora Gašpara a obchodníka Roberta Kaliňáka.
Hovoriť nie „dnešnému Smeru“ alebo hovoriť o „kompletnej výmene“ je príliš bugárovské vyjadrenie na to, aby si s tým KDH vystačilo.
Ak sa počas tohto roka kresťanskí demokrati medzi sebou uisťovali, že v prípade schválenia novely ústavy pritvrdia voči Smeru, celkom sa tak nestalo. Októbrová Rada KDH skôr zopakovala, čo bolo už predtým samozrejmé.
Táto stratégia je však pre KDH dlhodobo riskantná a prehlbuje voči nemu podozrievavosť, ktorá sa po novele ústavy prelieva aj do časti vlastného voličského tábora. Keby z klubu odišiel František Mikloško, čo nie je vylúčené, tento problém sa ešte umocní.
Tých dôvodov, prečo by KDH malo povedať Smeru už teraz jasné nie, je viacero.
Po prvé, tak ako po voľbách v septembri 2023 aj teraz je jasné, že po budúcich voľbách nezačne KDH so Smerom ani len rokovania o vstupe do vlády. Niečo také by bolo kamikadze: hnutie by prišlo hneď o časť poslancov a veľkú časť voličov, roztrhlo by sa ako kedysi Sieť Radoslava Procházku. Alebo by sa roztrhlo rovnako, ako by sa roztrhol Hlas, keby Pellegrini po posledných voľbách zamieril do vlády s PS, a nie so Smerom.
Preto je lepšie ušetriť si čas a energiu na rôzne komunikačné piruety a povedať to čo najskôr.
Po druhé, žijeme v dobe emocionálnych skratiek a sociálnych sietí, kde sa ľahko ujímajú hoaxy či paranoidné konštrukcie – ako teraz tá, že KDH dalo novelou ústavy najavo, že je mu hodnotovo bližší Smer, a preto sa mu nedá veriť.
PS, SaS, Hnutie Slovensko a Demokrati vylučujú už dnes zo spolupráce nielen Smer, ale aj Hlas, a to sa ešte Matovič snaží progresívcov uhnať na tom, že nevylúčili Hlas dostatočne jednoznačne.
Pokiaľ v tejto atmosfére KDH explicitne nevylúči Smer, táto téma si začne žiť vlastným životom a nahlodávať nemalú časť jeho antificovských voličov.
Podľa prieskumov uvádzajú voliči KDH ako svoju druhú volebnú alternatívu tieto štyri strany: PS, Demokrati, SaS a Hnutie Slovensko. Len veľmi malá, takmer zanedbateľná časť voličov KDH z tábora B pripúšťa, že by volila niekoho z dnešného vládneho tábora alebo Republiku.
Preto ak časť potenciálnych voličov KDH uverí, že hnutie kvôli špecifickej kultúrno-etickej agende poškuľuje tajne po Smere, jednoducho preskočí k alternatívnej voľbe vnútri opozičného tábora.
O to väčšmi, keď napríklad SaS s Alojzom Hlinom a exposlankyňou KDH Holečkovou čoraz viac zdôrazňuje, že sa otvára pre umiernených konzervatívcov. Hlina a Holečková stelesňujú síce vnútri SaS štýlom aj obsahom viac OĽaNO než KDH, ale imidž je často dôležitejší než podstata.
Samozrejme, v KDH sa obávajú, či si úplným vyhrotením proti Smeru nerozkývajú časť voličov z tábora B. Isté riziko tu je. No ak bude KDH súčasne trvať na svojom konzervatívnom pilieri ako teraz pri novele a nebude sa báť nálepiek od progresívnych médií, hrozia z tohto smeru menšie škody, než keď sa nevymedzí proti Smeru viac než doteraz.
Je pravdou, že z takzvaného národnokonzervatívneho tábora zaznie opakované obvinenie, že KDH dištancom od Smeru vlastne prijíma vedúcu úlohu Progresívneho Slovenska.
Ale ten argument nesedí. Keď Vladimír Palko a František Mikloško v roku 2006 odmietli, aby KDH začalo so Smerom rokovať o vstupe do vlády, nikomu nenapadlo im vyčítať, že tým prijali vedúcu úlohu SDKÚ.
Vláda so Smerom by KDH ublížila vtedy, a dnes ešte oveľa viac. A dnes by ešte oveľa viac ublížila Slovensku.
Alternatíva nevyzerá vábne a má najmä svoje povolebné riziká. Ale na výber nie je, rovnako ako ani vtedy v 90. rokoch.
Zobraziť diskusiu
Súvisiace témy
Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na [email protected]
Odporúčame
