Väčšina mediálnych reakcií na výsledky českých parlamentných volieb pripomína scénu z televízneho seriálu Černobyľ, v ktorej súdruh Ďatlov reaguje na správu od kolegov o nameranej hodnote žiarenia krátko po katastrofe v jadrovej elektrárni slovami: „Nie je to skvelé, ale ani hrozné.“

Iste, Andrej Babiš je niekedy označovaný za populistu. No v medzinárodnom porovnaní ten český populizmus predsa len pôsobí akosi vypočítateľne, ba umiernene.

Lepší hospodár

Andreja Babiša v minulosti porovnávali s Robertom Ficom. Spája ich prednovembrová komunistická minulosť, už spomenutý bezzásadový populizmus, ale aj vôľa politicky spolupracovať opäť na medzivládnej úrovni.

Stredopravá koalícia Spolu sa v kampani snažila podsúvať verejnosti, že vláda pod vedením Babišovho hnutia ANO otočí Českú republiku geopoliticky na východ. Na sociálnych sieťach sa objavovali dokonca obavy, že z nášho západného suseda sa stane „druhé Slovensko“.

Zmeny v politike oproti vláde Petra Fialu určite nastanú. A budú závisieť aj od zloženia budúcej koalície a vládneho kabinetu. No prinajmenšom v ekonomike sa zdá, že také zlé ako na Ficovom Slovensku, s našimi nekonečnými a hlavne neefektívnymi konsolidáciami, to za budúcej českej vlády predsa len nebude. Lebo hoci Fica a Babiša často porovnávajú, hnutie ANO nenarobilo v Česku také škody ako Smer na Slovensku.

Iste, čitateľ môže namietnuť, že v Česku na to bolo menej času. Hnutie ANO vzniklo len v roku 2012, Smer už v roku 1999.

Andrej Babiš bol ministrom financií v rokoch 2014 až 2017 a následne premiérom v rokoch 2017 až 2021. To sa ani nedá porovnávať s Robertom Ficom a jeho dvanástimi rokmi v úrade premiéra (pri štrnástich rokoch Smeru pri moci).

No v prípade Andreja Babiša predsa len vidieť pragmatickejší prístup k ekonomike, ktorý zrejme vyplýva z jeho zázemia v biznise. Kým SR nikdy vo svojej takmer 33-ročnej histórii nemala vyrovnaný alebo prebytkový štátny rozpočet a naše vlády prakticky sústavne hospodária deficitne, ČR sa to podarilo v dvoch obdobiach. Okrem prvých troch rokov jej existencie to bolo práve v ére Andreja Babiša – v rokoch 2016 až 2019.

Záver minulej dekády sa vyznačoval medzinárodne silným hospodárskym cyklom a viaceré krajiny využili tento čas, aby dali svoje verejné financie do poriadku. V rokoch 2016 až 2019 sa bilancia českých rozpočtov točila okolo nuly, respektíve bola dokonca v prebytku, kým Slovensko malo stále deficit aspoň okolo jedného percenta HDP.

Zaujímavé sú nielen rozpočtové deficity, ale aj vývoj štátneho dlhu. V roku 2014, keď sa Andrej Babiš stal ministrom financií vo vláde sociálneho demokrata (!) Bohuslava Sobotku, predstavoval verejný dlh ČR asi 42 percent HDP. V roku 2019 bol už Babiš premiérom, no ministerstvo financií stále riadilo jeho hnutie ANO a dlh Česka klesol na 30 percent HDP.

Na porovnanie, dlh SR v roku 2014 predstavoval vyše 53 percent HDP a v roku 2019 sa znížil na 48 percent HDP. Počas tohto obdobia vládol u nás Smer, ktorého nominant Peter Kažimír riadil aj ministerstvo financií.

Samozrejme, čitateľ znalý českých politických reálií teraz namietne, že v roku 2020 prišla pandémia a Babišova vláda, ktorá vládla do zimy 2021, zaťala dve vyše päťpercentné rozpočtové sekery a ďalšie by zrejme bola zaťala, keby ju nebola vystriedala koalícia pod vedením Petra Fialu. No porovnateľné deficity zaťala v roku 2020 a 2021 aj vláda Igora Matoviča na Slovensku.

V dôsledku pandémie a pridružených kríz v oboch krajinách opäť narástol verejný dlh. Ku koncu roka 2024 bol český dlh na úrovni 43 percent HDP a slovenský na úrovni vyše 59 percent HDP...

Štát ako firma

Kým politiku Roberta Fica charakterizuje pomerne jednoduchý sociálny populizmus, u Andreja Babiša je to skôr populizmus technokraticko-manažérsky. Nie smerácky „silný sociálny štát“, ale „štát riadený ako firma“, ktorá má v českom prípade „desať miliónov akcionárov“.

Iste, aj Babiš ponúkal zvyšovanie minimálnej mzdy, valorizácie dôchodkov či navýšenie rodičovských príspevkov. No v jeho rétorike cítiť dôraz nielen na spotrebu, ale aj na kapitálové investície.

Príznačné je, že potenciálni koaliční partneri, pravicoví Motoristi, tlačia teraz Babiša v rámci povolebných rokovaní k záväzku vyrovnaného rozpočtu do štyroch rokov. Líder ANO to odmieta, lebo vraj treba veľké verejné investície do jadrovej elektrárne Dukovany a dopravnej infraštruktúry. Pritom česká diaľničná sieť by mala byť dobudovaná okolo roku 2030 či začiatkom budúcej dekády.

Z Česka prichádzajú aj správy, že ANO a Motoristi sa sporia o ministerstvo zdravotníctva. Záujem o rezort majú obe strany. „Zdravotníctvo nedáme nikomu, to je pre nás absolútna priorita,“ odkazuje Andrej Babiš.

Zo Slovenska, kde zdravotníctvo „nie je premiérska téma“, to znie ako správa z inej planéty. U nás Smer hodil zdravotníctvo, školstvo i sociálne veci na koaličný Hlas. Veď ak sa niečo zadarí, pôjde o „spoločný úspech“ celej koalície, a ak nie, zodpovednosť ponesie strana Matúša Šutaja Eštoka.

Ak sa Babišovi a Motoristom podarí odvrátiť zelené dane v rámci emisných povoleniek ETS2, dokáže viac, než v čo na Slovensku môžeme dúfať s opozičným Progresívnym Slovenskom, pre ktoré je európska zelená agenda zjavenou pravdou...

Za kompetentnejší populizmus

Aby nedošlo k omylu, v programe ANO sa nachádzajú aj ekonomicky kontroverzné opatrenia (zastropovanie dôchodkového veku či vykúpenie minoritných akcionárov ČEZ-u). Tento článok ani nechce tvrdiť, že Andrej Babiš je nejaký ideálny alebo bezproblémový politik. Pri jeho hodnotení nemožno obísť ani témy ako jeho minulosť, kauzy či eventuálny konflikt záujmov.

Cieľom je len ukázať, že hoci sa hovorí o celosvetovom vzostupe populizmu, tento je v každej krajine iný. Niekde vplýva na životnú úroveň občanov či ekonomickú výkonnosť krajiny menej zhubne než inde. Ak aj sú obavy, čo Babišova vláda prinesie politicky, z ekonomického hľadiska sa zdá, že vysoká životná úroveň našich západných susedov nie je ohrozená.

Kvôli Babišovi sa určite nebudú vracať na rodnú hrudu Slováci, ktorí do Českej republiky odišli za lepším. Populizmus Andreja Babiša je totiž pre životnú úroveň zrejme menej škodlivý než populizmus Ficovho Smeru.

Platí teda, že aká krajina, taký populista? S trochou irónie to azda možno zakončiť návrhom, aby tí slovenskí voliči, ktorí majú tendenciu podliehať populistickým sľubom politikov, trvali na kompetentnejších populistoch.