Bývalý šéfredaktor Respektu a exminister Mlynář Fanatickí wokisti spravili zo mňa konzervatívca

Stretli sme sa podvečer v sobotu v Prahe na podujatí Insider podcastu, kde spolu s expremiérom Mirkom Topolánkom komentoval čerstvé výsledky českých volieb.

Vladimír Mlynář zakladal ešte na sklonku komunizmu samizdatové Lidové noviny, po Novembri patril medzi najvýraznejšie tváre českej žurnalistiky, bol šéfredaktorom týždenníka Respekt, za novinársku činnosť dostal Cenu Ferdinanda Peroutku.

V roku 1997 vstúpil do politiky, bol vrcholným predstaviteľom liberálnej Unie svobody, dvakrát bol ministrom. Od roku 2010 do roku 2023 pracoval v Kellnerovej investičnej skupine PPF, kde bol riaditeľom komunikácie.

Mlynář v rozhovore pre Postoj hovorí, čo ho potešilo na výsledku českých volieb a prečo Andrej Babiš nezmení zásadne kurz a nepôjde cestou Roberta Fica. Rozprávali sme sa o tom, ako sa stal konzervatívcom a prečo sa niečo podobné týka aj jeho generácie z dnešnej biznisovej elity.

Vo svojom poslednom období v PPF musel riešiť aj pomery v TV Markíza, podľa vlastných slov ho prekvapilo, aká je televízia tendenčná: „Novinár v demokracii nemôže prijať obraz, že politický život je bojom dobra a zla, taký prístup je hrobom médií.“

Prečo takzvaný antisystém tak pohorel? Podľa prieskumov mali mať nacionalistické a komunistické zoskupenia SPD a Stačilo! v súčte aj vyše dvadsať percent, ale napokon dosiahli len čosi viac než desať a komunisti neprešli do parlamentu.

Voľby znovu ukázali, že Česi sú mierumilovný národ, ktorý nemá rád extrém.

V deväťdesiatych rokoch ste však mali v parlamente relatívne silných sládkovcov a veľmi silných komunistov.

To sedí, ale ten antisystémový extrém bol vždy slabý. Aj o komunistoch sa dalo sotva povedať, že by boli bývali celkom antisystémoví. Najmä v posledných dvadsiatich rokoch sa s nimi dali robiť dobré politické obchody, nebol to žiaden hardcore, tým boli sládkovci.

Takže o zlom výsledku Okamuru a debakli Stačilo! rozhodla mierumilovná česká povaha?

Nielen to, Babiš ich jednoducho vysal, čo je pozitívna vec. A takisto zabrala aj príšerne prvoplánová kampaň Spolu, podľa ktorej boli vlastne „všetci agentmi Ruska“ a hrozilo nám „zavlečenie na Východ“. Tieto heslá mobilizovali spoločnosť proti komunistom.

Ale vzhľadom na to, ako voľby mohli dopadnúť, dopadli vlastne veľmi dobre.

V kampani sa hrozilo slovakizáciou Česka. V niečom to nepochybne platí, triumfoval Slovák.

Áno, bude nám vládnuť Slovák, v tomto smere vám blahoželám. (Úsmev.) Ale určite nás nečaká slovakizácia v tom zmysle ako u vás. Dominantnou politickou silou je ANO, čo nie je politická strana tradičného typu, ale niečo ako politická sekta, respektíve podnikateľský projekt, kde vládne disciplína. Očakávam skôr stabilitu, čo je tiež dobrá správa.

Všetko bude závisieť od toho, ako sa bude Babiš správať. Premiérom sa stáva druhýkrát a zrejme aj naposledy, čo so psychológiou človeka niečo spraví. Azda pozitívnym smerom.

Vy poznáte aj Roberta Fica, s ktorým ste ako člen predstavenstva PPF viackrát rokovali. Skúste porovnať Fica a Babiša: sú v ich návrate k moci paralely?

V prvom rade Andrej Babiš neverí žiadnej ideológii. Robert Fico, tak ako ho poznám, bol vždy veľkým pragmatikom, súčasne mal nejaký druh ideového zakotvenia. U Orbána je ideológia veľmi silná. Porovnávanie Babiša s Orbánom preto kríva absolútne, kým s Ficom kríva väčšinou.

A čo majú Babiš s Ficom spoločné?

Minimálne to, že ich druhý politický tábor tlačil do politického kúta, myslím až k súdu a tak ďalej, to s človekom zatrasie. Zdá sa mi, že na Ficovi sa to osobnostne veľmi podpísalo.

Traja spomínaní politici sú síce rôzni, ale niečo ako V3 – teda V4 mínus Poľsko – teraz vznikne, nie?

Možno. Budú viac kooperovať, to je isté. Ale že by Babiš zavádzal v Česku ficovský štýl vládnutia a orbánovské spôsoby – cítite ten rozdiel –, to skutočne nečakám. Nakoniec, jeho budúci koaliční partneri sú tiež niečo iné ako vaša SNS. 

Takže predstava, že Babiš pricestuje do Moskvy za Putinom, kde ho bude priateľsky potľapkávať a pýtať sa ho, ako sa má, je pre vás surreálna?

To si neviem predstaviť ani náhodou. Andrej Babiš je veľmi, naozaj veľmi konformný človek. Bol konformný za komunizmu a dnes je konformný v rámci nejakého koridoru s mainstreamom Európy. Samozrejme, je súčasťou skupiny Patriot, odmieta Green Deal, to všetko platí, ale nebude chodiť do Moskvy.

Na druhej strane asi spojí istý typ protiukrajinskej rétoriky s tým, že bude už len pasívnejšou súčasťou takzvanej koalície ochotných.

Prestaneme byť proukrajinskí, to áno, ale v porovnaní s Orbánom alebo aj Ficom to nebude zásadný obrat. Čakám politické symboly, asi poznáte českú muničnú iniciatívu, tú Babiš zrejme nejako slávnostne ukončí a možno o rok zistíme, že dodávky munície bežia ďalej.

Napokon, rovnako je to s vojenskou pomocou aj na Slovensku. Slávnostne sa ukončila zo štátnych zásob, ale komerčne beží v ešte masovejšom meradle než predtým. Skôr sa ponúka iné prirovnanie: Babiš nie je Fico, v skutočnosti je to Kaliňák.

Áno, to ste trafili úplne presne, určite to niekde použijem. (Úsmev.)

Česká pravica nepohorela tak ako antisystém, no koalícia Spolu na čele s ODS prehrala. Zároveň sa do parlamentu dostali Motoristi, ktorí sa hlásia k odkazu Klausa a v niečom pripomínajú starú ODS. Čo to spraví s ODS?

To je jedna z najzaujímavejších otázok budúceho roka. Ako pravicovo a konzervatívne zmýšľajúci človek dúfam, že sa niečo stane, ale bude to zložitý proces a dnes sa ťažko odhaduje, či povstane nejaká posilnená ODS alebo zíde cestou do priepasti.

Projekt Spolu, ktorý rozriedil identitu ODS a ešte ju aj teraz výrazne poškodil v krúžkovacej súťaži, podľa vás skončí?

Zrejme áno. Súčasne si dokážem predstaviť, že bude tendencia vytvoriť jednu entitu. Alebo sa TOP 09 rozdelí, časť pôjde k ODS, iná časť k ľudovcom, skrátka, budú to tekuté piesky. No Spolu ako trojkoalícia podľa mňa skončí.

Premiér a líder ODS Petr Fiala ešte ako akademik napísal viacero pozoruhodných kníh, spájala sa v nich odborná kvalita s jeho konzervatívnymi spoločenskými názormi, s ktorými bol v rámci akademickej obce v úplnej menšine. Za jeho éry sa však ODS posunula do akéhosi amorfného stredu, pôvodný étos vyšumel. Čo sa vlastne stalo?

To je presne otázka, ktorú sme si ako voliči kládli niekoľko rokov. Z rozhovorov s niektorými predstaviteľmi ODS viem, že dospeli k presvedčeniu, že ODS so svojím pravicovým programom klausovského strihu už nemôže osloviť viac než desať-pätnásť percent obyvateľstva.

Z toho dôvodu vytvorili projekt Spolu a rozkročili sa do stredu, pretože chceli vládnuť. Mimochodom, to je legitímne, cenou za to však bolo, že to viedlo k veľkému rozriedeniu ideovej základne a fundamentu ODS. Bol to dôsledok chuti vládnuť.

Keď však prestanete veriť v program, už je to šmykľavka, cesta z kopca. ODS čaká zložitý rok či dva, zmätky, neporiadok, chaos, potom uvidíme, aký smer to naberie.

Vy ste boli donedávna súčasťou českej biznisovej elity, tá by si najviac želala, aby vládol Babiš práve s ODS.

Áno, len je to vylúčené. Babiš získal veľmi silný mandát, no zaiste nie na to, aby teraz začal vládnuť s Fialom. Navyše kampaň bola veľmi vyostrená, žijeme v diktatúre sociálnych sietí, vôbec si neviem predstaviť, ako by ODS mohla ustáť takúto koalíciu. 

Sám si pamätám, aké to bolo, keď sme ako Unie svobody vstúpili do koalície so sociálnymi demokratmi. To bolo ešte pred érou sociálnych sietí, ale urobiť akýkoľvek kompromis bolo už vtedy mimoriadne bolestivé a komplikované.

Uniu svobody to vlastne zničilo. Keby to ODS dnes skúsila, neprežila by to, hlas virtuálnej ulice by ju zlikvidoval.

Ale áno, platí, čo ste povedali, poprední ľudia z českého biznisu v súkromí hovoria, že najlepšou alternatívou by bola vláda ANO a ODS pod vedením premiéra Karla Havlíčka (najkompetentnejší muž Babišovej strany, o ktorom sa pred voľbami špekulovalo, či mu Babiš pre stret záujmov neprenechá premiérsky úrad – pozn. red.). 

Teraz je veľkou otázkou, ako si Babiš upraví vzťah so svojím Agrofertom, aby mohol byť premiérom. Lebo ak sa nezriekne Agrofertu, ten by sa musel zriecť verejných zákaziek a dotácií, z ktorých žije.

Agrofert určite nepredá. Mohol by ho previesť na svoje dospievajúce deti, ale všeobecne sa predpokladá, že ani to neurobí. Má však pohodlnú väčšinu na zmenu súčasného zákona, ktorého znenie je v tomto zmysle prísnejšie, než ako to nariaďuje Európska únia. Preto by som tipoval, že Babiš pôjde do zmeny zákona.

Zaujalo nás, keď ste sám seba pred chvíľou až s takou ľahkou samozrejmosťou označili za konzervatívca. V deväťdesiatych rokoch sme vás vnímali ako výrazného šéfredaktora liberálneho Respektu, neskôr ako politika a ministra liberálnej Unie svobody, ktorá sa ako proeurópska alternatíva vymedzovala proti euroskeptickej ODS, preto to znie pre nás dosť prekvapivo. Na konzervatívca ste sa transformovali v biznise pod vplyvom Petra Kellnera?

Nie, to sa udialo už predtým. Asi pred šiestimi rokmi som na Občianskej letnej škole…

… podujatí Občianskeho inštitútu v Prahe, ktorému šéfuje Roman Joch…

… tam som prednášal, ako sa z liberála stane konzervatívec. Prinútilo ma to popremýšľať nad sebou. Po prvé, zostarol som. Dnes mám šesťdesiat rokov, naplnil som tým to churchillovské kto nie je za mlada vľavo, nemá srdce, kto nie je neskôr napravo, nemá rozum.

Po druhé, v mnohých veciach som síce názor nezmenil, ale zmenil sa svet naokolo tak, že aj keď som z osemdesiatich až osemdesiatich piatich percent zotrval pri svojich pôvodných názoroch, tak som sa naraz ocitol medzi konzervatívcami, pretože v čase, keď som bol liberál, prosím, žiadnych päťdesiat pohlaví neexistovalo.

Wokizmus z vás spravil konzervatívca?

Áno. Pritom mám v sebe stále dosť liberálnych prvkov, ale proti wokizmu sa bojovne bránim. Som medzi tými, ktorí konzervujú status quo. Ako hovorí Saša Vondra, v roku 1990 nebolo čo konzervovať, teraz je už čo konzervovať a chrániť. A tak sa z nás bývalých liberálov stali konzervatívci.

Zdá sa nám, že podobne ako vy to cítia mnohí ľudia v českom aj slovenskom biznise. Petr Kellner štyri roky pred svojou tragickou smrťou vyvolal veľký rozruch, keď vo výročnej správe PPF za rok 2018 kritizoval relativizovanie tradičných hodnôt a ideológie, ktorými trpí západná spoločnosť a ktoré obmedzujú slobodu a kritické myslenie...

… áno, vychádzalo to z našich spoločných debát a presne to vystihuje i moje postoje.

Ide o generačnú skúsenosť ľudí, ktorí majú dnes okolo šesťdesiat rokov, do dospelosti vstupovali niekedy koncom osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych rokov, v podstate je to dnešná elita českého biznisu. 

Pre týchto ľudí je obrana slobody a kapitalizmu vysokou hodnotou. V deväťdesiatych rokoch vnímali sami seba ako liberálov, národovectvo a konzervatívno-kresťanský dôraz nám neboli blízke. Ale tak ako sme zostarli a ako prišiel wokizmus, dostali sme sa i k národoveckým a kresťanským hodnotám.

Ale u vás to zrejme nemá podobu ako u Alexandra Vondru, u ktorého mala hodnotová transformácia aj náboženský rozmer.

U mňa to bolo dokonca naopak. Keď som mal osemnásť rokov, bol som pokrstený ako evanjelik…

… teda niekedy v polovici osemdesiatych rokov, keď ste boli ako mladík súčasťou disidentského hnutia.

Práve v disente som sa dostal do evanjelickej komunity, kde som získal dar viery. Dal som sa pokrstiť a dokonca som chcel ísť na Evanjelickú bohosloveckú fakultu. Nie že by som sa bol chcel stať farárom, ale chcel som tam študovať. Potom som sa stretol s Václavom Havlom, pri ktorom som našiel odpovede na otázky, ktoré som hľadal.

Od kresťanstva vás teda odviedol havlovský humanizmus.

A to ma katapultovalo do liberálneho havlovského sveta. Takže ten vývoj ku konzervativizmu u mňa už teraz nemal náboženský rozmer.

V tomto období hľadania odpovedí na základné otázky žil váš otec Zdeněk Mlynář, reformný komunista, člen vedenia strany z roku 1968 a neskôr chartista, v rakúskej emigrácii. Viedli ste o týchto témach debaty?

Môj otec emigroval hneď po podpise Charty 77, na hlbšie debaty prišiel čas až po roku 1989, keď sa vrátil do Československa a obrodzoval tu ľavicu, ale aj komunistickú stranu. Možno si spomeniete, zakladal Ľavý blok, našťastie neúspešne.

Ja som bol srdcom liberál, šéfredaktor Respektu, silný podporovateľ ekonomických reforiem deväťdesiatych rokov, ktoré môj otec tvrdo kritizoval. Takže si asi viete predstaviť, aké boli tie naše debaty zložité. 

Otec ostal komunistom, hoci na platforme demokracie?

Bol reformným socialistom, po Novembri napísal knihu s názvom Socialista na voľnej nohe, to je veľmi trefné. Na rozdiel od iných sa nestal z komunistu „pravičiarom“, zostal verný väčšine hodnôt, ktoré vyznával ako reformný komunista.

Mimochodom, váš otec napísal knižné svedectvo o roku 1968, dal mu skvelý názov Mráz prichádza z Kremľa, čo je dnes už okrídlený vetný obraz. Vymyslel to on sám alebo to od niekoho prebral?

To viem náhodou celkom presne. Otec sa krátko po emigrácii stretol s Tomášom Kostom, ktorý bol takisto emigrantom a v tom čase už veľmi úspešným riaditeľom veľkého nemeckého vydavateľstva.

Práve Tomáš Kosta mi neskôr túto historku vyrozprával. Po tom, čo sa mu môj otec zveril, že napíše nejakú politologickú knihu o roku 1968, Kosta mu povedal: „Na to sa vykašli, to nebude nikoho zaujímať, radšej napíš, ako to bolo v Moskve, keď vás donútili podpísať moskovské protokoly.“

A tak si otec k tomu sadol, knihu napísal a treba povedať, že písal naozaj dobre. Potom ju aj s dákym úplne šialeným politologickým názvom priniesol Kostovi. Kosta mu povedal: „Knižka dobrá, ale príšerný názov, musíme vymyslieť niečo, čo bude predajne chytľavé.“ A tak Kosta vymyslel Mráz prichádza z Kremľa. A samozrejme, kniha sa dobre predávala.

Aby sa kruh uzavrel, o niekoľko desaťročí neskôr ste s Tomášom Kostom urobili knižný rozhovor.

Áno, Kostu som spoznal po revolúcii, keď pomáhal Respektu prežiť zložité ekonomické obdobie, a veľmi sme sa skamarátili.

Vráťme sa k vášmu skonzervatívneniu. Slovenská tradícia konzervatívneho myslenia sa v dôrazoch značne líši od tej českej, silno sa opiera o kresťanstvo, respektíve katolicizmus. U nás sú preto silné pro-life témy alebo presvedčenie, že manželstvo má byť jedinečným zväzkom muža a ženy.

V tom sa zhodneme. Aj keď som ako poslanec pred vyše dvadsiatimi rokmi hlasoval za registrované partnerstvá, len to vtedy ešte neprešlo.

Marek Benda z ODS mi v parlamente vravel: „Nehlasuj za to, ako ďalší krok budú chcieť manželstvá.“ Ja som reagoval: „Ale nie, Marek, musíme im dať tieto práva, žiadne manželstvá predsa chcieť nebudú.“

Ako vieme, po dvadsiatich rokoch došlo na Markove slová. A ja som dnes pre woke fanatikov principiálnym odporcom homosexuálnych manželstiev. Našťastie, aj vďaka Bendovi sme to zvládli, posilnili sme práva v rámci registrovaných partnerstiev, ale manželstvá pre všetkých neprešli a určite neprejdú ani v novom parlamente.

A pokiaľ ide o pro-life?

Nie som odporcom legalizácie potratov, ale som rád, že v spoločnosti existujú skupiny ľudí a hnutia, ktoré sú proti potratom, pretože si myslím, že je dôležité, aby v spoločnosti zaznievali rôzne názory. A to aj popri názoroch šialencov, ktorí hovoria, že ženy by mali mať právo ísť na potrat ešte v ôsmom mesiaci alebo že muži môžu rodiť a podobné nezmysly.

Povedané inak, myslím si, že súčasná česká potratová legislatíva je v poriadku, a takisto som rád, že tu máme ľudí z Aliancie za rodinu.

Z toho, čo hovoríte, vyplýva, že za ideových odporcov popri komunistoch považujete aj politikov Pirátov a sčasti hnutie STAN, ktoré značne sprogresívnelo.

Áno. Ku komunistom by som povedal jedno: Stačilo! O Pirátoch škoda hovoriť, ale rovnako nemám rád ani Okamurovo SPD, pretože jednoducho neverím, že sú to demokrati. Vo voľbách som mal len veľmi zúžený výber.

Môžete prezradiť, koho ste volili?

Poviem to takto. Keď boli naposledy prezidentské voľby, do prvého kola som si vyrobil volebný lístok, na ktorý som napísal: Za prezidenta volím Sašu Vondru.

Aj teraz ste mali špeciálny volebný lístok?

Dajte tam: dlhé mlčanie. (Smiech.)

Česko je priemyselná exportná krajina, posledné roky s nízkym rastom, Nemecko už dlhé roky stagnuje a nevie sa z toho vymotať. V biznisovom prostredí je zhoda, že na úrovni preregulovanej Európskej únie musí nastať radikálna zmena, ste v tomto optimista?

Bohužiaľ, nie som. Revízia európskeho smerovania je veľmi pomalá. A bojím sa, že skutočnú zmenu spôsobí až víťazstvo politických síl, ktoré nepovedie k revízii, ale k ohrozeniu celého európskeho projektu. Tým myslím Alianciu pre Nemecko (AFD) alebo Národný front vo Francúzsku. 

Sledujeme proces, keď sa neustále zväčšujú politické extrémy a zmenšuje sa politický mainstream. Pritom každý, kto sa aspoň trochu zaujíma o politiku, vie, že široký politický mainstream je základom demokracie. 

My sme to teraz vo volebnej kampani doviedli ad absurdum, keď vládna koalícia označovala všetkých svojich oponentov za Putinových agentov, dezolátov a rozbíjačov Európy. Keď som premiérovi Fialovi na nejakej debate povedal, že päťdesiat percent spoločnosti predsa nemôžu byť extrémisti a že je to zjavný nezmysel, trval na tom, že aj tak má pravdu.

Takže nie som príliš optimistom. Reakciou na vládu Baracka Obamu nebol nejaký slušný republikán typu Johna McCaina, ale Trump. Myslím, že vo Veľkej Británii uvidíme víťazstvo Nigela Faragea a v Nemecku víťazstvo AfD. Na vzostupe sú tí, ktorí búrajú celý existujúci politický establišment.

To je reakcia pravice, ktorá nie je mojou pravicou, ja som skôr ten „mccainovský“ typ.

Predpokladáte teda rozklad EÚ?

Radšej to nedomýšľam. Ale keď pred dvadsiatimi rokmi Václav Klaus hovoril, že EÚ smeruje k rozpadu a môže to byť krvavé, tak sme sa tomu smiali. Dúfam, že sa to nestane a európsky establišment začne reagovať inteligentnejšie ako doteraz, ale netrúfam si to úplne vylúčiť.

Taká blbá nálada je aj v českom biznise?

Časť biznisu naskočila na európske dotačné modely a naučila sa z toho ťažiť. Manažmenty sú v tomto veľmi prispôsobivé, raz sú schopné tvrdiť, že Green Deal je obrovská príležitosť, aby o štyri roky hovorili, že ho treba zastaviť. Ale biznismeni mojej generácie, čo sú teda najmä majitelia, kapitalisti, tí si myslia niečo podobné ako ja.

Keď sme už pri biznise, vy ste pracovali pre skupinu PPF, ktorá vlastní na Slovensku televíziu Markíza, ešte v čase, keď si ju PPF brala pod svoje krídla. Markíza najmä minulý rok čelila vzbure redaktorov, ktorí tvrdili, že nové vedenie im zasahuje do novinárskej slobody. V známom českom podcaste Kecy a politika vtedy zaznel názor, že PPF by malo poslať na Slovensko niekoho ako Vladimír Mlynář, aby situáciu upokojil. Bolo to v hre?

Z PPF som odišiel v roku 2023, teda v čase najväčšej búrky som tam už nepôsobil. So skupinou mám dnes len nejakú zmluvu o externej spolupráci. Slovensko som riešil v čase, keď som tam naplno pracoval, dnes to už našťastie nemusím robiť. Na vec som mal nejaký názor, dnes som už mimo a nebolo by odo mňa fér, keby som to komentoval.

Opýtame sa preto všeobecne. Často sa hovorí, že ak takíto veľkí hráči vlastnia médiá, môžu sa ich snažiť ovplyvňovať v záujme iných projektov, ktoré majú s vládou a politikmi. Je to legitímna obava?

Myslím si, že deväťdesiat percent takzvaných mediálnych oligarchov to v skutočnosti nerobí, pretože by to bolo veľmi krátkozraké. Ak by ste televíziu nasmerovali jedným smerom a potom by vyhral iný smer, tak by ste sa dostali do neriešiteľnej situácie. Keď som pracoval v PPF, naším záujmom bolo, aby dané médium dodržiavalo novinárske štandardy a viac-menej „pískalo rovinu“.

Ako ste vnímali Markízu?

Musel som ju začať sledovať a rozhodne platí, že vtedy, teda v rokoch 2022 a 2023, príliš „rovinu“ nepískala. Spôsob, akým informovala o vtedajšej opozícii, teda o Ficovi, Smere a ďalších, bol veľmi neprofesionálny a tendenčný, k objektivite to malo jednoducho ďaleko.

Bolo evidentné, že mentálne je redakcia na strane Progresívneho Slovenska, a to spôsobom, ktorý aj ako bývalý novinár vnímam ako profesionálne neobhájiteľný. Bolo jasné, že sa s tým musí niečo urobiť. Novinár v demokracii nemôže prijať obraz, že politický život je bojom dobra a zla, a postaviť sa na jednu stranu. Taký prístup je hrobom médií.

Môžete sa postaviť na jednu stranu, keď máte názorový týždenník, ale nie plnoformátovú najsledovanejšiu televíziu. Ako hovoril Michael Jordan, aj republikáni kupujú tenisky. To je jeho známa veta, keď v kampani odmietol podporiť kandidáta demokratov. Televíziu typu Markízy musia pozerať podporovatelia aj odporcovia vlády.

Lenže tu možno namietnuť, že spravodajstvo Markízy sa tešilo vysokej sledovanosti. To bol aj argument vzbúrených redaktorov: robíme to dobre, sme tvrdí na politikov, všetci nás sledujú.

To nie je pravda. Po prvé, sledovanosť je veličina, ktorá môže rýchlo stúpať a rýchlo klesať. Po druhé, stále musí niekto držať zodpovednosť za úroveň spravodajstva, aby nebolo jednostranné.

U nás však mala Markíza špecifickú tradíciu. Už od čias Mečiara, ku ktorého pádu výrazne prispela, bola veľmi politická, váha a radenie správ z politiky boli iné ako napríklad u vás v Nove. To, že sa v Markíze po príchode Michala Kratochvíla z Novy začal klásť dôraz na lifestyle a ľahšie témy, sa vnímalo ako odklon televízie od spoločensky dôležitých tém.

Vidím to ako snahu posunúť televíziu z jednej časti názorového spektra viac do stredu. Ale to už nechcem viac komentovať, v PPF som už v tom čase nebol. Samozrejme, rozumiem tomu, že na Slovensku nie je taká kvalitná verejnoprávna televízia ako v Česku a Markíza bola v špecifickej situácii.

Ale to nie je problém majiteľa. Ten má nejaké štandardy, ktoré sa snaží uplatňovať vo všetkých krajinách, kde pôsobí. Nech je to v Česku, na Slovensku, v Slovinsku alebo v Bulharsku. Skrátka, v PPF sa snažili dostať Markízu do týchto mantinelov. 

Vedeli by ste si ešte predstaviť nejakú formu návratu do novinárskeho sveta?

Nie. Každý má nejaké hriechy z mladosti a mojím je žurnalistika. (Smiech.) Už som viac ako tridsať rokov mimo. Zo žurnalistiky som odišiel, keď som mal tridsaťjeden, a dnes mám šesťdesiat. A navyše za našich čias bola novinárčina úplne iná.

Čo sa najviac zmenilo?

Sociálne siete zmenili všetko. Ľudia získavajú informácie najmä odtiaľ, všetko je strašne rýchle a ekonomický tlak je taký veľký, že znemožňuje serióznu žurnalistiku. Najmä v malom jazykovom priestore, aký tvoria Česko alebo Slovensko.

Hovoríte, že deväťdesiate roky boli pre žurnalistiku lepšími časmi, hoci ste sa vlastne vtedy iba učili byť novinármi a nemali ste žiadne vzory?

My sme boli prvou generáciou tých najskôr angažovaných novinárov. V roku 1990 bolo hlavné to, aby komunisti išli preč, Občianske fórum bolo to jediné správne.

To bol tiež aktivizmus.

To áno, inak to ani v takom zlomovom období nešlo. Ale súčasne sme začali cestovať do USA a Veľkej Británie, kde nám vštepovali skutočnú novinárčinu, teda overovanie informácií, prácu so zdrojmi, poskytnutie priestoru obidvom stranám. Nejako sme sa to naučili.

Udržať tento typ kvalitnej žurnalistiky bolo ekonomicky náročné už vtedy, ale dnes je to nemožné. Pretože dnes je ekonomický model postavený vyslovene na rýchlosti a klikanosti.

Podľa vás bola vtedy žurnalistika lepšia ako dnes, keď by novinári mali byť remeselne zručnejší?

Nechcem takto súdiť. Zariadil som sa tak, že dnes sledujem konzervatívnopravicové médiá ako Echo 24 a snažím sa čítať aj tie ľavicovejšie typu Voxpotu, aby mi nezdegenerovali mozgové bunky.

Liberálne médiá ako váš Deník N nesledujete?

Deník N ma nebaví a nestojí mi za to, aby som si ho platil. Na rozdiel od Voxpotu tam nenachádzam texty, s ktorými by som síce nesúhlasil, ale aspoň by boli inšpiratívne. To znamená, že by ma nútili sformulovať si argumenty, prečo nesúhlasím. Deník N pestuje typ žurnalistiky, ktorý nazývam poľovačkou na názorových oponentov.

A Respekt, ktorého ste boli šéfredaktorom?

Rovnako pre mňa nie je zaujímavý. Prečítate si titulok a viete, čo je v celom článku. To už radšej čítam tých mladých ľavičiarov.

Najviac však sledujem rôzne podcasty a skladám si obrázok z viacerých zdrojov. Počúvam Insider podcast, ale takisto Kaviárové tousty (podcast Lucie Súlovskej a Jiřího Justa – pozn. red.), čo je špecifický podcast iba o Rusku.

Začal som totiž pociťovať nedostatok kvalitných informácií o Rusku, lebo to, čo sa objavuje v českých mainstreamových médiách, sú viac želania ako kvalitné informácie. Nepriateľovi však musíte rozumieť, nie byť naivní. Takisto počúvam Bruselský diktát.

A na sieti X som si zároveň vybudoval svoj ekosystém, kde sledujem konzervatívcov, napríklad Romana Jocha, ako aj ľudí zľava ako Apolena Rychlíková. Snažím sa sledovať obidve tieto bubliny. A ak ma algoritmus začne vychyľovať jedným smerom, snažím sa to vybalansovať.

Vo svojom životopise máte jednu dramatickú aj poučnú životnú skúsenosť. V roku 2005 ste ako minister čelili obvineniu v takzvanej kauze Testcom, ktoré ukončilo vašu politickú kariéru. Išlo o absurdné obvinenie, keď sa vás zastali aj novinári, ktorí sa venovali tomuto prípadu. Najvyšší súd po rokoch rozhodol, že ste sa nedopustili ničoho protiprávneho a štát neutrpel žiadnu škodu. Napriek tomu vás prvostupňový súd odsúdil na päť a pol roka a vám trvalo niekoľko rokov, kým ste očistili svoje meno. Máte vysvetlenie, prečo sa sudkyňa na začiatku tak pomýlila v úsudku?

Pátral som, čo za tým bolo, ale veľmi rýchlo som zistil, že za tým nebolo nič. A to ma naozaj vydesilo. (Smiech.)

Čiže žiadna konšpiračná teória?

Nie. Myslím, že som sa stal obeťou hlúposti v českej justícii. Konkrétne sudkyne Slepičkovej, ktorá má na svojom konte viacero takýchto kontroverzných rozsudkov, ktoré boli potom korigované.

Mimochodom, to vedie k otázke zodpovednosti súdov, ako vlastne môže takýto sudca ďalej súdiť. Nič konšpiračné však za tým nebolo, život ma naučil, že väčšina vecí je výsledkom hlúposti a náhod.

Niekto to však vo vašom prípade musel spustiť.

Áno, štátni zástupcovia. Polícia to v istej chvíli chcela celé odložiť, ale štátny zástupca jej nariadil pokračovať. Tohto štátneho zástupcu dnes stíha štátna zástupkyňa Lenka Bradáčová.

V Česku je prokuratúra, teda štátne zastupiteľstvo, podriadená ministerstvu spravodlivosti. U nás by sa automaticky natískala otázka, či za vaším stíhaním nebol politický účel.

Boli indície, že niektorí ľudia, ktorí sledovali istý záujem pri privatizácii Českého Telecomu, o ktorej som vtedy ako minister spolurozhodoval, mali nejakých kamarátov a tak ďalej.

No ja si naozaj nemyslím, že za tým bolo sprisahanie. Mnohí ľudia z právnickej brandže mi, naopak, hovorili, že môj prípad je dôkazom toho, že systém funguje. Systém ma síce nespravodlivo pohnal k súdu a na prvom stupni odsúdil, ale odvolací súd má oslobodil a Najvyšší súd mi dal dokonca zadosťučinenie. Česká republika sa mi ospravedlnila. Odškodného som sa vzdal. Takže žiadne sprisahanie, len zrážka s hlúposťou.

U nás sme to mali na celkom inej úrovni, voči politikom tu boli podozrenia z rôznych trestných činov. Zároveň tu bola snaha, aby bol Robert Fico porazený právnymi prostriedkami, čo sa napokon celkom obrátilo, Fica to naštartovalo a vrátilo k moci.

Ficovu kariéru som sledoval, viackrát som s ním prišiel osobne do styku, ešte keď bol premiérom a ja som pracoval v PPF. Potom som sledoval, ako bol jeden hlas od väzenia. Utvrdilo ma to v názore, že kriminalizácia je jedna z vecí, ktoré ničia politiku. Stav, keď si verejnosť doslova vynúti vstup justičných orgánov do politiky, často vedie k jej deštrukcii.

Videli sme to v Taliansku, kde takto vyprodukovali Berlusconiho, a mohli sme to vidieť aj na Slovensku. Akurát vy ste ho „nedorazili“ a on sa vrátil ešte silnejší. Hoci osobne som si myslel, že ho to zničí a po ňom príde niekto iný. Fico je unikátny v tom, že to prežil.

A potom prežil aj atentát.

To bol taký existenciálny typ skúsenosti, až som si hovoril: buď sa z neho stane svätý muž, alebo, naopak, krok do temnoty bude ešte silnejší. Nechcem to z diaľky komentovať, ale vyzerá to skôr na to druhé.

Čiže mráz dnes prichádza z Kremľa a z Bratislavy?

Poviem to takto. Som rád, že nežijem na Slovensku a nemusím si tam vyberať politickú stranu. Ani v Česku to nie je žiadna sláva, ale u vás je to teraz naozaj ťažké.

Čo robíte po odchode z PPF?

Som konzultantom na voľnej nohe. Mám ešte nejakú zmluvu s PPF a dobiehajúcu konkurenčnú doložku.

Vo voľnom čase spolu s Občianskym inštitútom organizujem Občiansku letnú školu a robím na rôznych projektoch s Insiderom. Úprimne povedané, teraz sa mám najlepšie počas celého života.

Po trinástich rokoch v predstavenstve PPF som ekonomicky zabezpečený, mám veľké deti, šťastné manželstvo, zatiaľ som zdravý a žijem v slobodnej krajine, kde si môžem hovoriť a robiť to, čo chcem. Som šťastný človek.