Výročie oslobodenia Bratislavy „Nie vojne,“ počúval Ficove slová Bratčikov. Uctiť si pamiatku padlých prišli stovky

Krátko pred začiatkom pietnej udalosti sa na Slavíne už nachádza niekoľko stoviek ľudí. Podaktorí s červenými ružami, iní so slovenskými vlajkami, ktoré sa rozdávali pri vstupe do areálu. Mnohí však nedržia žiadne predmety, iba čakajú na program.

Patria medzi nich aj Vladimír a Jaroslava, ktorých na toto podujatie priviedla vlastná rodinná história.

„Prišiel som si uctiť tých osemnásťročných junákov, čo tu padli za našu slobodu,“ hovorí Vladimír. „Chodím sem každý rok. Môj tatko bol vtedy tiež osemnásťročný a musel ísť vtedy na východný front. Potom sa snažil dostať do SNP, keď to prepuklo, ale nepodarilo sa mu to a po zvyšok vojny bol v nemeckom zajatí na Schwarzwalde. Pár mesiacov pred koncom vojny ušiel do Švajčiarska. Preto sú mi tí ľudkovia, čo tu došli o život, blízki.“

„Doviedla ma sem rodinná tradícia. Môj starý otec odišiel do Slovenského národného povstania už 25. augusta v Hronci. Nikdy sa z vojny nevrátil,“ hovorí Jaroslava.

„Moja stará mama bola vtedy tehotná a moja mama nikdy nestretla svojho otca. Stará mama si zobrala dve vojnové siroty, vychovala tri deti sama. Starý otec padol preto, aby sme sa mali lepšie a nerobili sme také bláznovstvá vo svete, ako sú vojny. Aby si každý uvedomil, že sa v nich stávajú vdovy a siroty, ktoré nikdy neuvidia svojich otcov ako moja mama.“

„Bolo vtedy stanné právo a nemecký vojak doviedol k mojej starej mame pôrodnú babu. Zachránil tým život mojej starej mame aj mame,“ uzatvára dojatým hlasom.

Jaroslava a Vladimír. Foto: Postoj/Jakub Lipták

V uličke medzi hrobmi sa zbierajú skupinky, ktoré sa v rámci pietneho aktu poklonia pamätníku. Kto mal vlajku na žrdi, musel ju odovzdať, preto niektoré skupinky držia svoje vlajky iba pomocou rúk.

Dvojica pánov má takto rozprestretú Vlajku víťazstva. „Takáto vlajka bola vyvesená po vojne v Berlíne na Reichstagu,“ hovorí Arpád z Vlasteneckého bloku. Prezrádza, že na túto udalosť na Slavín chodí každý rok.

Arpád (vpravo) s Vlajkou víťazstva. Foto: Postoj/Jakub Lipták

O kúsok vedľa stojí menšia skupinka, ktorá drží tri vlajky. Ruskú so štátnym znakom a nápisom Россия, čiernu s nápisom Brat za brata a sovietsku.

„Fotky si môžete spraviť,“ hovorí jeden z nich, ale vyjadrenie dať nechce. „Aj tak si potom napíšete, čo chcete,“ hovorí.

„Prečo sme sem prišli? Ja ti zatykám, to by si mal vedieť, prečo sme sem prišli,“ hovorí pán s bundou Motorkári Slovenska, pod ktorou má tričko so znakom Ruskej federácie a nápisom Brat za brata.

„Uctiť si pamiatku padlých,“ hovorí druhý. „To je základná myšlienka tejto akcie. Vy ako novinár by ste to mali vedieť. Neprišli sme sem protestovať.“

Skupinka na novinára reaguje čoraz mrzutejšie a ďalšia diskusia nie je veľmi možná.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Na múriku pri jednom z hrobov posedávajú traja uniformovaní páni zo Zväzu vyslúžilých vojakov generála Milana Rastislava Štefánika. S novinárom z Postoja sú ochotní sa rozprávať, v momente však prichádza tajomník zväzu a preberá iniciatívu.

„Prečo by sme sa vám mali vyjadrovať? Čo ste vy za noviny?“ pýta sa. Odpoveď „Konzervatívny denník Postoj“ ho neuspokojuje. „A to je čo? Nebudem sa vyjadrovať niekomu, o kom vôbec nič neviem,“ uzatvára debatu.

Členovia Zväzu vyslúžilých vojakov generála Milana Rastislava Štefánika. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Začne sa oficiálny program s príhovormi predsedu parlamentu Richarda Rašiho, študentky Moskovského štátneho inštitútu medzinárodných vzťahov (MGIMO) a následne veľvyslanca Ruska na Slovensku Igora Bratčikova. Zaznie veľký potlesk. Zhromaždenie však netrpezlivo čaká na zlatý klinec, teda príhovor Roberta Fica.

Premiér začína slovami, že jeho dnešný prejav je iný ako ten, ktorý si pôvodne pripravil. Prinútila ho k tomu údajne skutočnosť, že veľvyslanci krajín EÚ odmietli prísť, lebo na podujatí vystúpil aj ruský veľvyslanec. 

„Uvedomujeme si naše záväzky, ktoré máme k našim partnerom, ale vidíme aj rozpad existujúcich štruktúr bezpečnosti, ako je Severoatlantická aliancia. Vidíme posuny, o ktorých by sme pred niekoľkými rokmi neverili, že môžu nastať, a preto je namieste otázka: nemali by sme sa spýtať občanov SR v referende: ‚Vážení občania SR, ste za to, aby zbrojenie bolo na úkor vašej životnej úrovne?‘

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Vláda SR mala urobiť všetko pre to, aby zbrojenie nespôsobovalo ďalšie znižovanie životnej úrovne. Potom poprosím francúzskeho prezidenta, nemeckého spolkového kancelára, britského premiéra, nech idú do dedín na východnom Slovensku, a povedzte tým ľuďom: Nebudete mať kanalizáciu ani vodovod, ale budeme mať o dve rakety viacej, ktoré použijeme neviem na čo,“ reční Fico.

„Prosím, povedzme veľmi jasne nie vojne. Nie vojne, lebo sa zdá, že sa niekto zase na vojnu pripravuje,“ hovorí predseda vlády slová, ktoré počúva neďaleko stojaci veľvyslanec Ruskej federácie. „Mier, mier a mier, nič iné nemôžeme povedať odtadiaľto, z tohto posvätného miesta,“ pokračuje do potlesku davu.

„Odmietam pozerať v roku 2025 dokumentárne filmy, ktoré hovoria: ‚Bože, ako tí Nemci trpeli pred tou Moskvou a aká tam bola strašná zima.‘ A čo tam robili? A kto si spomína na utrpenie ruských, ukrajinských a bieloruských vojakov a ďalších vojakov zo všetkých národov Sovietskeho zväzu?“ pýta sa Fico.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Premiérov prejav sa zúčastneným páči, odmenia ho veľkým potleskom. Pochvaľuje si ho aj Marián, ktorý si na podujatie doniesol ruskú vlajku.

„Osobne si myslím, že neštandardne povedal pravdu,“ hodnotí premiérov prejav. „Týmto dvadsaťročným vojakom sme vďační, že žijeme.“

„Rusi sú následníci Sovietskeho zväzu,“ zdôvodňuje Marián svoju vlajku, ktorú drží v ruke. „Počul som štatistiku, že z obetí Sovietskeho zväzu bolo sedemdesiat percent ruskej národnosti. Každý by si to mal uvedomiť. Chce to mier. To, čo je na Ukrajine, je zbytočná tragédia.“

Marián si na podujatie priniesol ruskú vlajku. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Rozhodnutie veľvyslancov krajín EÚ na podujatí sa nezúčastniť považuje za hanbu. „Americkí, francúzski a ďalší veľvyslanci nás neoslobodili, tí môžu ísť do prdele, to vám poviem otvorene. Ale že tu nie je ukrajinský veľvyslanec a ďalšie národnosti – je to hanba. My sme sa chceli aj tým ostatným poďakovať, že sem prišli, bojovali tu a oslobodili nás. Ale keď sem ani neprídu... čudné,“ uzatvára.