Škola, ktorá mala kedysi tisíc žiakov, má dnes piatich. Jej chodby sú vyzametané, steny čerstvo natreté, všetko je na svojom mieste. Chýbajú len deti, ktoré by priestory oživili. Zdá sa, akoby sa zrazu ľudia len tak vyparili.

Pred desiatimi rokmi mala škola ešte 60 žiakov, no postupne ich počet klesal až na dnešných piatich. Rodičia bojovali o jej zachovanie aj napriek malému počtu záujemcov, budova bola totiž centrom spoločenského diania.

Samotné deti sa však sťažujú, že v takej škole sa nemajú s kým hrať.

Škola sa nachádza v Južnej Kórei a jej osud opísal v rozsiahlom článku americký prestížny magazín New Yorker. Vystihuje totiž realitu tejto krajiny, kde sa počet narodených detí v posledných desaťročiach rapídne prepadol a deti sú čoraz vzácnejšie.

Miera plodnosti sa v krajine zo šiestich narodených detí na ženu v 60. rokoch za dve dekády prepadla na 2,1 dieťaťa na ženu. Dostala sa tak na úroveň, keď sa obyvateľstvo zachováva, ale nerastie.

Tento vývoj bol oslavovaný, malo ísť o úspech hodný nasledovania. Problém bol, že prepad sa na tejto úrovni nezastavil a počet narodených detí ďalej strmo klesal. V roku 2022 dosiahol necelých 0,8 dieťaťa na ženu. Už desaťročia sa juhokórejskí vládni predstavitelia pritom snažia ľudí motivovať, aby mali deti.

Nič však nefunguje.

Médiá v krajine často špekulujú o tom, kedy sa narodí posledný Juhokórejčan, a odhadujú, kedy národ vyhynie.

Ide o extrémny prípad, no s malým počtom narodených detí nemajú problémy len v Južnej Kórei. S výnimkou subsaharskej Afriky sa tento trend rozširuje po celom svete. Prepad počtu narodených detí sa v posledných rokoch dokonca ešte zrýchlil.

Detí je čoraz menej aj u nás

Tento problém sa týka aj Slovenska. Štatistický úrad v uplynulom týždni prišiel so zaujímavým zistením. Vlani sa hrubá miera pôrodnosti dostala na bezprecedentne najnižšiu hodnotu. Nebavíme sa pritom iba o období od vzniku samostatnej republiky, ale o posledných sto rokoch.

Celkovo sa na Slovensku v roku 2024 narodilo len o niečo viac ako 46-tisíc detí. Ešte v roku 2021 ich bolo o desaťtisíc viac. V roku 1993 ich bolo takmer o 30-tisíc viac a koncom 70. rokov sa rodilo aj stotisíc detí ročne.

Čo sa stalo? Prečo počty narodených detí tak prudko klesajú?

V prípade Slovenska sa dá výraznejší prepad v posledných rokoch vysvetliť pohľadom na vekovú pyramídu.

„Do veku najvyššej plodnosti prichádzajú výrazne menšie kohorty,“ vysvetlil už dávnejšie pre Postoj demograf Branislav Šprocha.

V roku 2023 bolo vo veku 25 až 28 rokov, čo je aktuálne veková skupina, ktorej sa rodí najviac detí, o niečo viac ako 157-tisíc žien. Ešte v roku 2017 ich bolo viac ako 200-tisíc.

Ak sa znižuje počet žien v plodnom veku, je prirodzené, že sa znižuje aj počet narodených detí.

Pohľad na mladšie ročníky zároveň ukazuje, že situácia sa v nasledujúcich rokoch nebude zlepšovať, naopak, počet žien v plodnom veku bude klesať ešte výraznejšie.

Základný problém teda prorodinná politika nevyrieši, nech by bola akokoľvek štedrá. Ľudí, ktorí by mohli mať deti, je jednoducho menej a s tým už nič neurobíme.

Dve deti? Nedosiahnuteľný cieľ

Celosvetový trend však ukazuje, že klesá aj hrubá miera plodnosti, ktorá hovorí o tom, koľko narodených detí pripadá na jednu ženu.

Nejde teda iba o to, že žien je menej. Aj tie, čo sú, majú menej detí ako ich mamy.

Platí to aj na Slovensku.

V roku 2023 dosiahla hrubá miera plodnosti 1,49 dieťaťa na ženu, čo je hlboko pod záchovnou hodnotou. Za históriu Slovenska bol tento ukazovateľ už aj výrazne nižší – najnižšie padol v roku 2002, keď na jednu ženu pripadlo iba 1,19 dieťaťa.

Celkový počet narodených detí však nebol až taký nízky, pretože žien bolo jednoducho viac.

Od dna z roku 2002 postupne plodnosť stúpala, ale v posledných rokoch opäť začala klesať.

V porovnaní s inými európskymi krajinami sme na tom ešte celkom dobre. Najnižšia miera plodnosti bola v roku 2023 zaznamenaná na Malte, kde dosiahla 1,06 dieťaťa na ženu. V Španielsku to bolo iba 1,12 dieťaťa a v Nemecku 1,39 dieťaťa.

Aj v rámci Vyšehradskej štvorky je na tom lepšie iba Maďarsko, kde hrubá miera plodnosti dosiahla 1,55 dieťaťa na ženu. V Česku to bolo 1,46 dieťaťa a v Poľsku iba 1,2.

Pokles v posledných rokoch možno vysvetliť rastúcou neistotou v spoločnosti. Vojna na Ukrajine, vysoká inflácia, turbulentná politická situácia. To všetko ľudí odrádza od toho, aby na svet priviedli potomkov.

Na dieťa treba dvoch

Čoraz viac výskumníkov však naznačuje, že problémom nie je len to, že rodiny, prípadne páry, ktoré by mohli mať deti, ich nemajú. To bol vývoj posledných desaťročí, ktorý súvisel so zaradením ženy do pracovného života a celkovo s rozvojom spoločnosti.

Koncept rodičovstva sa zmenil a stal sa omnoho intenzívnejším ako v minulosti. Starostlivosť o dieťa vyžaduje výrazne viac peňazí, ale aj pozornosti a ľudia sa tak logicky rozhodujú mať menej detí.

Tento proces sa už odohral a novšie dáta ukazujú, že počet detí v rodinách už tak veľmi neklesá.

Problémom je niečo iné.

Ukazuje sa, že narastá počet ľudí, ktorí zostávajú sami. Nejde len o to, že by ľudia neuzatvárali manželstvá, ale celkovo o nárast ľudí, ktorí nemajú vzťahy.

Ako pre britský ekonomický denník The Financial Times hovorí vedkyňa venujúca sa demografii Alice Evans, deje sa to po celom svete, nielen v najrozvinutejších krajinách.

Údaje o Slovensku neexistujú, keďže štatistický úrad zisťuje dáta iba o slobodných a nie o single ľuďoch. No dá sa predpokladať, že kopírujeme celosvetový trend.

Jedným vysvetlením tohto trendu je to, že keďže je žena ekonomicky aktívna, jej prežitie nezávisí od toho, či sa vydá alebo nie. Nároky pri výbere partnera sú teda vyššie a zostať bez partnera už zároveň nie je také tabu ako kedysi.

Evans však hovorí, že nejde o jediné vysvetlenie.

Technológie verzus ľudskosť

Mladí ľudia trávia čoraz viac času osamote a majú tak omnoho menej príležitostí stretnúť potenciálneho partnera či partnerku. Samota už nie je taká hrozivá ako kedysi. Nemusí byť spojená s nudou, nezáživnosťou či jednotvárnosťou.

Všadeprítomná technológia nás dokáže na hodiny zabaviť, rozptýliť a vyplniť nám čas. Dokonalým príkladom sú sociálne siete. Už mnohé štúdie ukázali, že i keď sľubujú ľudí spájať, v skutočnosti vedú k izolácii a pocitu osamelosti.

Evans cestovala po celom svete a rozhovory s miestnymi jej ukazujú to isté. V mexických dedinkách aj na vidieku v Bangladéši či Indii počúvala od matiek mladých ľudí rovnaké obavy: trávia príliš veľa času osamote vo svojich izbách.

„Ak ľudia netrávia čas socializáciou, nevyhnutným dôsledkom je, že nerozvíjajú schopnosť nadväzovať kontakt, flirtovať či očarovať druhých. Ak sa nestretávate s ľuďmi, potom máte trochu úzkosť, keď idete von do davu neznámych ľudí,“ hovorí Evans.

Ak ľudia nemajú deti preto, že nevedia alebo nechcú vytvoriť páry, akékoľvek prorodinné opatrenia sú zbytočné. Nemá ich totiž kto využiť.

Niektorí preto idú o krok ďalej a hovoria, že štát by mal ľuďom uľahčovať, ako sa dať dokopy, a viac regulovať používanie technológií s cieľom navrátiť ľudí do reálneho života. To však neznie veľmi realisticky a až príliš to pripomína dystopické romány.

Ako však zabrániť tomu, aby nás technológie neobrali o jednu z najzákladnejších ľudských vlastností – nadväzovanie vzťahov?