
Príliš som nedúfal, že sa stanem náhodným svedkom zatknutia politika, ktorý už od roku 1998 ovláda srbskú „entitu“ nefunkčného povojnového štátu Bosna a Hercegovina, „Republiku Srpsku“, striedavo v úradoch premiéra a prezidenta alebo ako srbský člen trojčlenného predsedníctva Bosny.
Súd Bosny a Hercegoviny síce 26. februára 2025 vyniesol nad Dodikom prvostupňový rozsudok, ktorým ho odsúdil na jeden rok odňatia slobody a šesťročný zákaz výkonu politickej funkcie, lebo ako prezident Republiky srbskej podpísal zákon, ktorým odmietol uznať rozsudky Ústavného súdu Bosny a Hercegoviny na území republiky, a neuposlúchol Úrad vysokého predstaviteľa pre Bosnu a Hercegovinu.
Je však známe, že Dodika chráni 30 až 40 oddaných policajtov republiky a jeden pokus o zatknutie už stroskotal: celobosnianska Štátna agentúra pre vyšetrovanie a ochranu – bosnianska obdoba slovenskej NAKA – ozbrojený stret s Dodikovou políciou napokon neriskovala. Samotný Dodik v marci vyhlásil, že jeho policajné zložky sú pripravené ho brániť. Mieni pokračovať vo svojich provokáciách, ktoré Západ považuje za pohrávanie sa s ohňom separatizmu a veľkosrbského nacionalizmu.
Hoci Spojené štáty a iné západné krajiny od roku 2022 na Dodika a na firmy jeho podnikateľsky mimoriadne úspešných detí uvalili sankcie, proruský prezident Republiky srbskej nemálo cestuje: 9. mája sa zúčastnil na Putinovej paráde na Červenom námestí, často ho vídať s prezidentom Srbska Aleksandarom Vučićom, v Belehrade vlastní veľkú modernú vilu. Čulo spolupracuje s chorvátskymi nacionalistami, ktorí bojujú za vytvorenie tretej, chorvátskej entity v Bosne.
Dodik pochádza zo severobosnianskej obce Laktaši, ktorá sa nachádza iba 24 kilometrov od hranice Európskej únie. V nedeľu popoludní som sa tu ubytoval.
„Predsjednik“ Republiky srbskej zanechal v nedeľu v mediálnom priestore tri stopy svojej práce: 1. Podľa webovej stránky prezidentského úradu „zaslal prezidentovi Ruskej federácie Vladimirovi Putinovi telegram sústrasti“ pri príležitosti ukrajinských útokov: „S obrovským zármutkom a úprimnou ľútosťou som prijal správu o tragickej strate životov pri útokoch v Brianskej a Kurskej oblasti.“
2. Cez deň ohlásili regionálne médiá štart projektu turistických poukážok, ktorými sa občania Republiky srbskej môžu od 1. do 30. júna a od 1. septembra do 30. novembra ubytovať v 31 ubytovacích zariadeniach na území republiky. Hodnota poukážky je 100 konvertibilných mariek (51 eur).
3. Neskoro večer 66-ročný obor Dodik, v mladosti amatérsky basketbalista, gratuloval basketbalovému klubu Igokea k ďalšiemu titulu. Igokea vyhrala ďalšie celobosnianske majstrovstvá napriek „dlhej a náročnej sezóne“, napísal Dodik. Tu treba dodať, že Dodik je spoluzakladateľom klubu, ktorý sídli v jeho rodnej dedine.

Samotná obec Laktaši, hlavné „mesto“ rozšírenej obce s tuctami dedín severne od Banje Luky, bola iba nedávno a iba vďaka Dodikovi povýšená na mesto. Po druhej svetovej vojny bola poľnohospodárskou dedinou so sotva 150 domami, teraz je tam zopár nízkych panelákov, fontána pred mestským úradom, fontána na maličkom „Námestí padlých vojakov“, jeden centrálny kruháč a kúpele.
Perfektný nový suvenírový obchod bol „z dôvodu plánovanej rekonštrukcie dočasne zatvorený“ a vonkajšie kúpalisko bolo počas prvých 30-stupňových dní taktiež zavreté. Dodikova štátostrana Zväz nezávislých sociálnych demokratov SNSD, ktorá má v mestskom zastupiteľstve 21 z 28 poslancov, disponuje nápadným červeným sídlom, v prízemí s prerasteným balkánskym grilom, no a okrem herní sa to len tak hemžilo malými pobočkami u nás neznámych bánk, ktoré ponúkali „mikroúvery“, „bezúročné pôžičky“, resp. „peniaze pre všetkých“ „ihneď“, „iba s občianskym“, so „schválením do 15 minút“.
Večerný život v centre „mesta“ bol príjemný: ako to u Srbov býva, bary a kaviarne boli plné žien, tuho sa fajčilo.
Pred spánkom som si ešte pustil Alternatívnu TV, teda stanicu, ktorá nepriamo patrí k rodinnému impériu Dodikovcov. Čím viac sú tieto spoločnosti postihnuté medzinárodnými sankciami, tým lepšie sa im darí na domácom trhu – v roku 2023 vygenerovali zisk 144 miliónov mariek.
Kritici Alternatívnej televízii vyčítajú, že je vraj „alternatívna, pravicová, pravicovejšia“, ja som si v nedeľu večer všimol skôr prenikavo pozitívny duch programu. Dokonca keď usmiata blonďavá moderátorka uvádzala príspevok o koncerte, nezabudla dodať, aká zdravá je hudba pre ľudský organizmus.
V pondelok ráno som išiel hľadať rodný dom a súkromnú rezidenciu Milorada Dodika. Reakcie boli zvláštne: počas môjho pobytu v dedovizni vladára sa Dodika síce nikto neodvážil priamo kritizovať, ľudia však najmä v samotnej obci Laktaši reagovali s odstupom: „V Laktaši nikdy nebýval. To musíte ísť pätnásť kilometrov hore.“
Vysvitlo, že Dodik síce začal svoju 40-ročnú nepretržitú politickú kariéru na vtedy ešte socialistickom výbore obce Laktaši, no doma bol a je v dedinkách okolo Aleksandrovca vzdialeného sedem kilometrov od „mesta“.
Dodik niekde tam vyrastal ako syn kedysi chudobných roľníkov pestujúcich prevažne zemiaky. Chodil na poľnohospodársku školu a učil sa za mäsiara, potom však presedlal na podobné odvetvie – v Belehrade študoval vtedy ešte socialistickú politológiu. „Mladý lev“, ktorému sa Západ pre „umiernené“, „proeurópske“ a „nenacionalistické“ postoje v prvých rokoch dvoril, začal svoju úspešnú dráhu.
Išiel som teda do Aleksandrovca, do dediniek Mrčevci a Bakinci.
Na prvý pohľad bolo vidieť, že Aleksandrovac nie je obyčajná bosnianska dedina. Aleksandrovský basketbalový klub národného významu Igokea mal veľkú nepôvabnú športovú halu, okolo ktorej pobehovali veľké skupiny neplnoletých športovcov. Mnohí z nich boli v bielych tričkách, niektorí so srbskými vlajkami zavesenými okolo krku.
Hospodársky život bol priam ohromujúci. Po troch dedinách boli roztrúsené nové veľké vily, väčšinou obohnané vysokým plotom, ale predná brána bola vždy otvorená – veď inak by nikto nevidel nové bazény majiteľov.
Nápadné bolo množstvo chatiek a (poschodových) domčekov pre kaderníčky a kozmetičky. Dal som sa ostrihať od jednej z nich, od manželky školského údržbára, pred pozadím polosedliackeho dvora s malou primitívnou autodielňou.
Unavená kaderníčka nepopierala, že prezident urobil pre rodnú dedinu veľa, život svojej rodiny však zhrnula takto: Tak se borimo, „takto bojujeme“. Ja na to: „Nuž, všetci bojujeme.“ Ona na to: „Hej, len záleží, na akej úrovni začnete bojovať.“
Aleksandrovac má čiastočne nemeckú (Rudolfstal) a trošku aj chorvátsku históriu, viditeľne o tom svedčí kostol z 19. storočia uprostred rozľahlého poľa, Kostol Jána Krstiteľa s malým kláštorom.
Stretol som tam rehoľnú sestru, bosniansku Chorvátku. S ďalšou rehoľníčkou a troma laičkami vedie Centar Marjanovac, odvykacie centrum pre závislých všetkých druhov, „nielen drogovo závislých, aj závislých od hazardných hier“.
Chválila sa, že za 25 rokov liečili 800 ľudí a že miera úspešnosti medzi tými, ktorí zostanú celé dva roky, je 70 percent. Vláda Republiky srbskej podľa nej nikdy nedala na toto centrum ani halier. Ako je to možné, keď Dodik vyrastal len niekoľko sto metrov od Kostola Jána Krstiteľa? Pokrčila ramenami: „Ešte nikdy tu nebol.“
Späť v dedine som sa dozvedel, kde sa nachádza Dodikov rodný dom a kde je jeho „rezidencia v ovocnom sade“. Jedna pumpárka ma varovala, že je to tam celé „plné polície“, „tam vás nepustia“, „neuvidíte nič“.
Dedinu Aleksandrovac a dedinky Mrčevci a Bakinci si musíte predstaviť ako kríž: centrálnu os tvorí Aleksandrovac, ktorý sa tiahne pozdĺž priamej hlavnej cesty smerom k chorvátskym hraniciam, no a priečku tvorí na východnom konci Dodikova rodná dedinka Mrčevci a na západnom konci Dodikovo bydlisko Bakinci.
Aby bol tvar kríža dokonalý, medzi Aleksandrovcom a obcou Mrčevci a medzi Aleksandrovcom a Bakinci sa tiahnu dlhé rady nových priemyselných hál. Čistiace prostriedky, ovocie a zelenina, logistika, určenie niektorých prázdnych hál sa ešte nedá rozpoznať. Ako už bolo povedané, Dodik robí pre svoju dedinu veľa.
Pravoslávny aleksandrovský kostol je stále vo výstavbe, a tak sa dá vysvetliť, že neoficiálne duchovné stredisko v strede Aleksandrovca je krčma Kralj. Bombastická jugošská hudba, senzačne prijateľné ceny a úslužný čašník, ktorý po každej cigarete vyprázdni popolník.
Bol som jedným z mnohých mužov, ktorí tam celé hodiny sedeli sami pri stole, ja s kávou, ostatní s pivom. Všetci sa pozerali na zadok okoloidúcej kozmetičky, čistenie audiny v umývačke oproti trvalo hodinu, čistý relax.
Pozrel som sa, samozrejme, na kľúčové adresy Dodikovcov.
Jeho „rodný dom“ v dedinke Mrčevci bol v skutočnosti areál niekoľkých budov a hál s rozsiahlym parkoviskom, nad ktorým viali tri slovanské (ruské) trikolóry. Za smrekom v záhrade rodinného domu bola ukrytá búdka. V nej sedel policajt.
Miestni hovoria, že tam sama žije Dodikova matka. Starká už musí mať okolo deväťdesiat, napriek tomu si nenechala ujsť príležitosť oplotiť pozemok oproti štvormetrovým state of the art plotom. Za plotom sa nachádza nový, veľký, modrý, zaujímavo zaoblený bazén.
Prečo to viem? No lebo starká nechala bránu podľa miestneho zvyku dokorán otvorenú.
Neviem, čím sa Milorad Dodik v pondelok zaoberal, v miestnych médiách som nenašiel relevantné správy, našiel som však jeho „dom“.
Ten sa nachádza pred dedinkou Bakinci, len niekoľko sto metrov od nájazdu na diaľnicu, ktorú si Dodik postavil uprostred ničoho, na krátkom úseku medzi jeho hlavným mestom Banja Luka a chorvátskou hranicou. Má zmysel pre praktickosť, takto sa dostane v rekordne krátkom čase do roboty.
Pumpárka neklamala, po ovocnom sade síce nebolo ani stopy, ale Dodikovu súkromnú rezidenciu naozaj nebolo vidieť.
Rozmery nie príliš krásneho parku pripomínali kráľovský palác, výhľadu bránil rad ihličnanov, rad listnatých stromov a ploty. Už stovky metrov pred hradným areálom bola postavená policajná unimobunka s prenosným WC, pri vchode stal policajný autobus, policajti boli na každom rohu obrovského areálu.
Nemyslím si, že bude čoskoro zatknutý.
Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.
Pridajte sa k našim podporovateľom.