Od minulého roka je 11. júl oficiálne medzinárodným dňom pripomenutia si genocídy v Srebrenici. V júli 1995 v tomto malom mestečku vo východnej Bosne bolo počas dvoch týždňov zavraždených prinajmenšom 8 372 Bosniakov, takmer tisíc osôb zostáva aj po troch desaťročiach ďalej nezvestných.

Výročie genocídy si dnes do Srebrenice prišlo pripomenúť vyše stotisíc ľudí. Súčasťou spomienky bola modlitba aj pohreb ďalších siedmich obetí, ktorých pozostatky sa našli len nedávno.

Hoci prevažnú väčšinu obetí tvoria muži a chlapci, medzi ženy patrí najstaršia a najmladšia obeť. Najstaršou bola 94-ročná Šaha Izmirlić, najmladšou Fatima Muhić, zabitá len pár hodín po pôrode.

„V Pionirskej sme mali prípad bábätka, ktoré ani nemalo meno. Malo 48 hodín, keď ho aj s matkou podpálili. Je známe ako ‚bábo Kurspahić‘, bezmenné dieťa. Máme aj prípady zavraždených bábätiek, ktoré boli ešte v lone svojich matiek – v siedmom, ôsmom, deviatom mesiaci tehotenstva. Boli to živé bábätká – hoci v právnom zmysle nemali osobnosť, pretože sa nenarodili, ale boli nažive. Existuje značný počet takýchto trestných činov,“ hovorí Amor Mašović z Inštitútu pre nezvestné osoby BiH.

Východná Bosna

Keď srbské jednotky dobyli Srebrenicu, nenašli v nej len miestnych Bosniakov, ale dokonali etnickú čistku východnej Bosny, s ktorou začali v samý začiatok vojny. Srebrenica totiž bola posledným útočiskom pre tisícky utečencov z celého Podrinia.

Už prvý prípad masového násilia v Bosne a Hercegovine z 1. až 2. apríla 1992 v Bijeljine bol zameraný v prvom rade proti miestnemu bosniackemu obyvateľstvu a tento vzorec sa opakoval všade, kam Vojsko Republiky srbskej (VRS) prišlo – v Prijedore, vo Foči, Višegrade, Zvorniku či v Rogatici. Všetky tieto općine (v preklade obce, ale v realite odpovedajú skôr slovenským okresom) mali v roku 1991 väčšinovo bosniacke obyvateľstvo a všetky z nich sa dnes nachádzajú na území Republiky srbskej.

Prvý prípad etnických čistiek v Bosne, Arkanove tigre v Bijeljine 2. apríla 1992. Foto: X/Ron Haviv

V čase genocídy v asi päťtisícovom mestečku Srebrenica (celá općina mala pred vojnou takmer 37-tisíc obyvateľov, z toho 75 percent Bosniakov) žilo okolo štyridsaťtisíc ľudí, utečencov z okolitých dedín a zo susedných općín Višegrad, Bratunac či Rogatica.

Pred vojnou boli všetky z nich väčšinovo bosniacke, napríklad Višegrad (64 percent), Bratunac (64 percent) či Rogatica (60 percent). V poslednej menovanej boli srbské etnické čistky také dôkladné, že v regióne nezostalo ani len desať percent pôvodného bosniackeho obyvateľstva (1991 – 13 209, 2013 – 1 117). Podiel Bosniakov tam poklesol zo 60 na desať percent (1991 – 2013).

Podobné sú čísla aj vo Zvorniku (zo 48-tisíc Bosniakov zostalo 20-tisíc, podiel v općíne poklesol z 59 na 34 percent), Bratunci (z 22-tisíc zostalo osemtisíc, podiel poklesol zo 64 na 38 percent) Višegrade (pokles zo 64 na desať percent) či Vlasenici (pokles zo 61 na 33 percent).

Rozhodnutie pre genocídu

Už v priebehu prvých mesiacov vojny v roku 1992 dokázali srbské milície s aktívnou podporou Juhoslovanskej ľudovej armády obsadiť nielen väčšinovo srbské regióny ako východnú Hercegovinu, Romaniju (hornatý región východne od Sarajeva) a časti Bosnianskej krajiny (okolo Banje Luky), ale aj oblasti, kde Srbi boli len menšinou, napríklad v prevažne Chorvátmi obývanej Posavine a v prevažne bosniackom Podriní na východe krajiny.

V rámci svojho vojenského postupu boli Srbi mimoriadne úspešní – hoci v roku 1991 tvorili len 31 percent obyvateľstva Bosny a Hercegoviny, v rokoch 1993 až 1994 kontrolovali dve tretiny krajiny. Vďačili zato nielen aktívnej pomoci Belehradu, ktorý vopred rozmiestnil vojakov z radov bosnianskych Srbov na území Bosny a Hercegoviny, ale aj srbským dobrovoľníkom, často z radov organizovaného zločinu.

Dosiahli takmer všetky strategické ciele: prepojili Srbmi obývané územia na severozápade a juhovýchode krajiny a väčšinu sporného územia zbavili neželaného obyvateľstva. Vo východnej Bosne zostávali len tri bosniacke exklávy, každá z nich v pevnom obkľúčení VRS: Goražde, Žepa a Srebrenica. Tieto územia, ktoré OSN formálne vyhlásila za „bezpečné územia“, slúžili ako posledné útočište pre desaťtisíce ľudí.

V marci 1995 padlo na strane bosnianskych Srbov rozhodnutie dielo dokonať a zavŕšiť etnickú čistku východnej Bosny. Radovan Karadžić v Direktíve 7 VRS nariadil „vytvoriť neznesiteľnú situáciu úplnej neistoty bez akejkoľvek nádeje na prežitie a život pre obyvateľstvo v Srebrenici a Žepe“.

Cieľ bol jasný: zaistiť, aby Srebrenica pri mierových rokovaniach zmizla zo stola a s ňou aj veľká časť miestneho obyvateľstva.

Národnostné zloženie Bosny a Hercegoviny pred vojnou (1991). Zdroj: Wikimedia

Národnostné zloženie Bosny a Hercegoviny dnes (podľa dát z roku 2013). Zdroj: Wikimedia

Pád Srebrenice

Dvadsiateho ôsmeho júna sa Radovan Karadžić, prezident a vrchný veliteľ VRS, Momčilo Krajišnik, predseda Národného zhromaždenia Republiky srbskej, a Radislav Krstić, náčelník štábu zboru VRS Drina, stretli na veliteľstve zboru, aby dohodli plán útoku na Srebrenicu.

Začiatkom júla sa VRS dala do pohybu a už po krátkom ostreľovaní dokázala dobyť mesto, ktoré bolo od rozmiestnenia jednotiek UNPROFOR v roku 1993 do veľkej miery odzbrojené.

Drinský korpus VRS násobne prevyšoval počet modrých prilieb. Slabo vyzbrojení a vystrašení holandskí vojaci zostali srbským postupom úplne zaskočení a ani sa nepokúšali Srbov zastaviť.

Keď prvé stovky srbských vojakov dorazili do Srebrenice, v meste našli len pár stovák ľudí, prevažne starých a chorých. Asi 25-tisíc ľudí utieklo do vedľajšej obce Potočari, kde sa nachádzala základňa UNPROFOR, a 15-tisíc sa pokúsilo utiecť cez okolité lesy.

Ani jedna z týchto skupín neuspela. Utekajúce kolóny v lesoch Srbi ostreľovali samopalmi aj mínometmi a hádzali po nich granáty.

„Tanky zablokovali všetky cesty, takže sme mali dve možnosti: zostať v lese alebo sa vzdať a byť zabití. Tí, ktorí sa vzdali, boli povzbudzovaní, aby zavolali svojim príbuzným, aby urobili to isté. Muži kričali mená svojich otcov, synov, bratov; uisťovali ich, že sa netreba ničoho báť a že Srbi im neublížia. Tento deň bol pre Kolónu najkrvavejším zo všetkých. Neskôr sme sa dozvedeli, že 13. júla boli zajaté, mučené a následne zabité tisíce mužov,“ spomína si Hasan Hasanović.

O nič lepšie nedopadli ani tí, ktorí hľadali záchranu pri základni jednotiek UNPROFOR.

„Noc predtým, keď sa vyčerpaní ľudia snažili oddýchnuť, Srbi, opití triumfom, prechádzali medzi nimi. Odťahovali mužov od ich vzlykajúcich manželiek na ‚výsluch‘ a o chvíľu neskôr výstrely ženám oznámili, že už svojich manželov neuvidia.

Ako sa opíjali viac, Srbi pre svoje potešenie odťahovali mladé dievčatá a chlapcov, desať-, jedenásť-, dvanásťročných. Nakoniec sa už neobťažovali odnášať svoje obete, ale jednoducho sa na ne vrhli a robili, čo sa im zachcelo, uprostred stoviek vydesených ľudí natlačených v opustenej továrni. ‚Dvaja ju chytili za nohy a zdvihli ich do vzduchu, zatiaľ čo tretí ju začal znásilňovať. Štyria sa na nej striedali. Ľudia boli ticho, nikto sa nepohol. Kričala, vrieskala a prosila ich, aby prestali. Vložili jej do úst handru a potom sme počuli len tiché vzlyky...‘“ cituje americký novinár Mark Danner jednu z preživších.

Vraždenie pokračovalo celé dni. Srbi 14. júla odviezli viac než tisícku Bosniakov do dediny Kravica, ktorá bola poškodená v bojoch počas predošlých rokov. Mužov držali v halách, do ktorých nahádzali granáty, ešte predtým stovky zastrelili guľometmi.

„V noci 11. júla som počula krik a plač ľudí, ktorých mučili a zabíjali. Všetci utečenci boli paralyzovaní strachom. Nasledujúce ráno prišli nákladné autá, ktoré nás mali odviezť na slobodné územie. Neskôr som s hrôzou sledovala, čo sa stalo s našimi mužmi a chlapcami. Objavili sa videozáznamy bosnianskosrbských síl, na ktorých je zajatý môj manžel spolu s niekoľkými ďalšími ľuďmi. Nedokážem opísať tú neznesiteľnú bolesť, ktorú som pri tom prežívala. Rama a Nermina nakoniec našli v masových hroboch a ja som ich v roku 2008 pochovala,“ hovorí Saliha Osmanović, ktorej len krátko pred genocídou a zavraždením manžela a staršieho syna srbský granát zabil aj najmladšieho syna Edina.

Je pochopiteľné a do veľkej miery aj oprávnené, že Bosniaci majú dnes pocit, že ich vojaci OSN nechali v štichu. Pravdou však je aj to, že OSN nechala v štichu svojich peacekeeperov.

Od samého začiatku misie bolo jasné, že malá a zle vyzbrojená jednotka uprostred nepriateľského územia, odrezaná od akejkoľvek pomoci, bude vydaná Srbom na milosť a nemilosť. No OSN sa neodvážila siahnuť po leteckých úderoch, aby zastavila srbský postup. Panovala priveľká obava, že Srbi sa pomstia na vojakoch UNPROFOR, ktorí sa často vraždeniu len bezmocne prizerali.

Cintorín obetí genocídy v Potočari. Foto: TASR via AP/Armin Durgut

Unikátny zločin

Počas vojny v Bosne vojaci všetkých strán spáchali vojnové zločiny a obete sa našli na všetkých stranách. Žiadna strana však nepáchala vojnové zločiny tak systematicky, cieľavedome a v takom rozsahu ako Srbi a na žiadnej strane nezomrelo toľko civilistov ako na tej bosniackej.

Spomedzi asi stotisíc obetí vojny v Bosne a Hercegovine bolo civilistov približne 36-tisíc. Z nich 80 percent – viac než 31-tisíc – tvoria ľudia bosniackej národnosti.

Hoci všetci obyvatelia Bosny a Hercegoviny zažili strašné veci, stratili príbuzných či priateľov, nikde nebolo vraždenie také cielené a rozsiahle ako v Srebrenici.

Genocída šokovala svetovú verejnosť aj preto, lebo sa takmer okamžite rozkríklo, čo sa vo východnej Bosne udialo. Keď nemálo neskôr, 28. augusta 1995, Srbi vystrelili päť granátov z mínometu na sarajevské trhovisko (Markale) a zabili 43 ľudí, pohár pretiekol. OSN a letectvo NATO v operácii Deliberate Force zasiahli proti srbským pozíciám a Srbov prinútili ukončiť obliehanie Sarajeva.

75-ročná Aiša Omerović s fotografiami zavraždených príbuzných. Pri genocíde prišla o manžela a oboch synov, celkovo zahynulo 44 jej príbuzných. Foto: TASR via AP/Armin Durgut

Saliha Osmanović s fotografiami zabitých synov a manžela. V genocíde stratila 38 členov rodiny. Foto: TASR via AP/Armin Durgut

Krátko nato chorvátske a bosniacke jednotky spustili operáciu Mistral a Srbov zo západnej Bosny vytlačili. Pod tlakom postupujúcich Chorvátov a Bosniakov Srbi nakoniec pristúpili k rokovaniam a 21. novembra v Daytone podpísali prímerie.

Ale aj keď sa obe strany nakoniec dohodli na čiastočnej korekcii hraníc entít, Srebrenica zostala napevno v srbských rukách. Svet môže genocídu kritizovať, pripomínať si obete, ale pre páchateľov sa zločin oplatil. Ratko Mladić a Radovan Karadžić za svoje zločiny dnes sedia vo väzení, ale v Bosne dosiahli presne to, čo chceli.