Michal Kováč (1930 – 2016) prežil väčšinu svojho profesionálneho života v komunizme, časť z neho ako člen komunistickej strany. Keď sa v roku 1968 odmietol stotožniť s jeho brutálnejšou podobou, pocítil to na svojej kariére. Bankársky talent bol z vyššej pozície preradený do administratívnej funkcie. Isto to zabolelo, no treba mať na pamäti, že v tom čase boli za naozaj hlasné prejavy odvahy tisícky ľudí väznené (mnohí boli v 50. rokoch týraní i pripravení o život).
Zlomový moment Michala Kováča prišiel až potom, keď sa po rozdelení Česko-Slovenska stal vďaka Vladimírovi Mečiarovi slovenským prezidentom (1993 – 98). Stal sa ním práve pre svoje nenápadné a šedé úradnícke správanie. Podľa Mečiara to bol niekto, kto nemal na to, aby sa vzoprel.
Michal Kováč však prelomil túto šeď a vzoprel sa. Nie pre malicherné politické dôvody. Kováč pochopil, že Mečiar krajinu devastuje. Materiálne i morálne.

Prezident SR Michal Kováč skladá prezidentskú prísahu na Ústavu SR počas slávnostnej inaugurácie 2. marca 1993. Foto: TASR
Najprv to vyzeralo, že Michal Kováč svojím postojom až tak veľa neriskuje – bol predsa prezidentom, a teda nedosiahnuteľným cieľom. Čoskoro zistil, že jeho nedotknuteľnosť nie je vôbec zaručená – keď mu uniesli syna. Samotný únos bola len jedna podoba rany, ktorú vtedy od Mečiara inkasoval. Druhou bola propaganda s tým spojená, najmä spájanie jeho rodiny s mafiou. V dobe bez internetu, kde najmocnejšími médiami boli štátom kontrolované rozhlas a televízia, nebolo jednoduché to ustáť. Denne bol konfrontovaný s agresívnou nenávisťou veľkej časti verejnosti, ktorá ho ani nepoznala.
Odmietol ponúkané dohody, nepodľahol rozličným tlakom a rozhodol sa byť hlasom odporujúcim najväčšej sile, ktorá vtedy valcovala štát.Zdieľať
V tom čase si Michal Kováč zvolil cestu konzistentnosti. Odmietol ponúkané dohody, nepodľahol rozličným tlakom a rozhodol sa byť hlasom odporujúcim najväčšej sile, ktorá vtedy valcovala štát. Nemohol síce priamo toho veľa zmeniť, ale bol neprehliadnuteľným odporcom Vladimíra Mečiara, čo výrazne vplývalo na atmosféru v krajine a nepochybne prispelo k pádu Mečiarovho režimu v 1998.
Michal Kováč sa nenarodil ako hrdina a väčšinu života ani nežil ako hrdina. Vyrástol až vo svojej funkcii a jeho kľúčové momenty prišli až v dôchodkovom veku.
Zanechal nám dve kľúčové lekcie. Prvá, že verejná funkcia je viac, než len možnosť benefitovať. Že akokoľvek to znie pateticky, je to zodpovednosť za krajinu, je to poslanie.
A druhá lekcia, že o tom, čo chceme byť a čo urobíme, sa rozhodujeme každý deň znova, bez ohľadu na svoju osobnú históriu, hoci aj šesťdesiatročnú.
Oboje nám aj dnes vo verejnom živote veľmi chýba.
Česť pamiatke Michala Kováča.
Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.
Pridajte sa k našim podporovateľom.