Kto je María Corina Machadová z Venezuely Nobelova cena za mier ide proti socializmu

Nobelova komisia tento mesiac po prvýkrát udelila v Nórsku známu cenu za mier venezuelskému občanovi, niekomu, koho poznáme a koho by sme všetci mali hlboko rešpektovať, bojovníčke za slobodu s hlbokou vierou v Krista, žene menom María Corina Machadová.

Táto žena bola jednou z prvých, ktorí varovali pred nebezpečenstvami socializmu, a z neznámej a často nespravodlivo zaznávanej aktivistky sa stala poslankyňou parlamentu a najpopulárnejšou a najznámejšou líderkou opozície voči socialistickému režimu v Caracase.

Machadová sa teraz skrýva a Nobelovu cenu si nemôže prevziať osobne, ale jej boj za oslobodenie Venezuely spod nadvlády Madurovho režimu je pre túto krajinu najväčšou nádejou na slobodnú a prosperujúcu budúcnosť. Jej Nobelova cena je uznaním postoja nikdy sa nevzdávať boja za slobodu.

Orol nechytá muchy, odkázal jej Chávez

María Corina začala svoju politickú kariéru začiatkom 21. storočia, keď prevzal vládu Hugo Chávez, zvolený socialista, ktorý sa zmenil na tyrana a začal Venezuelu ničiť. Založila organizáciu Sumate, ktorá sa zaoberá pozorovaním volieb a dohliadaním na dodržiavanie práva počas nich.

Z tejto pozície už na začiatku Chávezovho funkčného obdobia ako prezidenta poukazovala na rozsiahle volebné podvody, čo ju nakoniec priviedlo do Bieleho domu, kde sa stretla s vtedajším prezidentom USA Georgeom W. Bushom.

V roku 2010 bola zvolená do venezuelského parlamentu najväčším počtom hlasov v krajine. Hugo Chávez, čoraz viac autoritatívny, mal vo zvyku prednášať dlhé prejavy v televízii, pričom nútil všetky domácnosti sledovať svoje verejné aktivity a svoju rannú televíznu reláciu Hello, Mr. President.

María Corina to nakoniec v parlamente v roku 2012 počas jeho niekoľkohodinového prejavu o stave krajiny nevydržala, postavila sa mu na odpor a tam priamo do tváre ho nazvala zlodejom a podvodníkom za to, že vyvlastnil súkromný majetok Venezuelčanov a spôsobil obrovský nedostatok tovaru a infláciu v krajine.

Chávez reagoval svojím obvyklým šikovným, no urážlivým spôsobom, použil populárnu frázu „orol nechytá muchy“ a vyhlásil, že ak s ním chce diskutovať, mala by kandidovať za prezidentku.

A María Corina Machadová tak aj urobila. V roku 2012 kandidovala za prezidentku s programom „ľudového kapitalizmu“, odkazujúc na Margaret Thatcherovú, no v opozičných primárkach prehrala. Muž, ktorý ich vyhral, Henrique Capriles, sa o niekoľko rokov neskôr ukázal ako agent režimu Nicolása Madura a jeho súčasný podporovateľ a spolupracovník, pričom venezuelský ľud oklamal, že je Madurovým oponentom.

Nelíši sa to od situácie, keď Hugo Chávez podplatil v roku 2000 Francisca Ariasa Cardenasa, svojho volebného súpera. Cardenas vstúpil do Socialistickej strany a za odmenu sa stal guvernérom jedného z významných štátov vo Venezuele. Henrique Capriles však prehral dvoje zmanipulovaných volieb, prvýkrát proti Chávezovi v októbri 2012 a druhýkrát v apríli 2013 po Chávezovej smrti proti ním osobne vybranému Madurovi.

María Corina sa však nezastavila. V roku 2014, keď ju Madurov režim zbavil kresla v parlamente, sa stala kľúčovou postavou pri organizovaní masových protestov a parlamentnej kampane proti Madurovi v roku 2015.

Bola doslova zbitá, no nikdy sa nevzdala, aj keď ju ostatné opozičné strany a lídri naďalej ignorovali a ponižovali ako pravicovú radikálku presadzujúcu voľný trh. Tvrdili, že Venezuela potrebuje nejakú formu sociálnej demokracie a že venezuelský ľud nie je pripravený na kapitalizmus.

Venezuelská opozičná líderka María Corina Machadová v San Antoniu vo Venezuele 17. apríla 2024. Foto: TASR/AP

Nádej cez Juana Guaidóa sa nevyplnila

Rok po roku sa však ukazovalo, že všetky opozičné elity boli v skutočnosti bábkami socialistického režimu, ktoré zradili svojich stúpencov. Ekonomická katastrofa spôsobená socializmom sa však stávala čoraz zreteľnejšou, čo menilo názory neustále rastúceho počtu Venezuelčanov.

V roku 2018 vyhral Maduro podvodom ďalšie voľby. Tentoraz opozícii úplne zakázal zúčastniť sa na volebnej súťaži, pričom účasť povolil len niekoľkým falošným opozičným kandidátom, ktorých sám vybral. Parlament, ktorý kontrolovala opozícia, ale nemal žiadnu moc, vyhlásil prezidentský úrad na ďalšie volebné obdobie za uprázdnený a neznámy muž menom Juan Guaidó sa stal predsedom parlamentu a tým aj „ústavným“ prezidentom.

Guaidó mal jedinečnú príležitosť, ktorú však premárnil. V tom čase bol už v Bielom dome prezidentom Donald Trump, ktorý zaviedol dovtedy najtvrdšie sankcie proti Madurovmu režimu. A susedné krajiny Brazíliu a Kolumbiu viedli konzervatívni prezidenti Jair Bolsonaro a Iván Duque spriaznení s Trumpom.

Keď Guaidó slávnostne zložil prezidentskú prísahu, dostal šancu zorganizovať medzinárodnú koalíciu s cieľom oslobodiť Venezuelu silou, ale on a jeho spolupracovníci a spojenci akýkoľvek takýto zásah odmietli. Dokonca ani po tom, keď americký generálny prokurátor William Barr obvinil Madura a jeho narkokartel vo Venezuele, Guaidó a jeho skupina v boji proti súčasnému režimu cestou presadzovania zákonov nepokračovali.

Potom sa v januári 2021 stal americkým prezidentom Biden a Kolumbia aj Brazília si zvolili socialistických spojencov Madura: Gustava Petra a Lulu da Silvu. Čas na slobodu pominul.

Čo sa mení v európskej migráciiMenej nových uchádzačov o azyl, Nemecko už nie je číslo jeden a Sýrčanov nahrádzajú Venezuelčania

Christian Heitmann

Tisícky politických väzňov

V dôsledku zmien vo vládach rôznych krajín a medzinárodnej hospodárskej situácie, ktorá sa následkom pandémie covidu-19 a zhoršenej infraštruktúry dostala na najnižšiu úroveň v histórii, Venezuelčania po roku 2019 stratili všetku nádej. Viac ako dve desaťročia štátneho vlastníctva sektora elektrickej energie a vody s bezplatnými službami viedli k čoraz častejším výpadkom elektrickej energie a nedostatku vody vrátane celonárodného výpadku elektrickej energie trvajúceho niekoľko dní.

Globálne sankcie proti Madurovmu režimu však priniesli neočakávaný výsledok: elita režimu sa nezákonne obohatila, ale nadobudnuté bohatstvo nemala ako míňať, a tak zrušila cenové a menové kontroly, čím ukončila nedostatok a umožnila dolarizáciu na zmiernenie inflácie. Venezuelský ľud bol chudobnejší ako kedykoľvek predtým, pričom priemerný človek žil s necelými sto dolármi na mesiac, ale elita režimu mohla teraz vo Venezuele žiť veľkolepý život. Ekonomika sa stabilizovala.

Napriek beznádejnej situácii priemerného človeka sa María Corina Machadová nikdy nevzdala. Organizovala aktivity, aby bez všetkých pochýb dokázala, že voľby v roku 2024 boli opäť zmanipulované. Ľudia sami odvážne zorganizovali primárky opozície, ktoré María Corina Machadová opäť vyhrala, a to s viac ako 90 percentami hlasov, čím sa stala protikandidátkou Madura, ktorý sa obával, že je príliš populárna a na rozdiel od svojich predchodcov nie je naklonená korupcii, a tak jej zakázal kandidovať.

Machadová potom podporila toho, kto bol schopný stať sa jej náhradníkom. Bol to neznámy diplomat menom Edmundo González. Venezuelský ľud ho odvážne podporil, a to aj napriek trestom a represiám vlády za hlasovanie proti tyranovi.

V deň volieb zorganizoval Machadovej tím viac ako milión volebných pozorovateľov a dobrovoľníkov v krajine s približne 20 miliónmi obyvateľov, pričom vďaka technológiám dokázali zozbierať výsledky volieb z viac ako 80 percent volebných zoznamov v každom volebnom okrsku a volebnej miestnosti, čím dokázali, že kandidát podporovaný Machadovou vyhral s viac ako dvoma tretinami hlasov proti Madurovým 30 percentám.

Madurove výsledky zahŕňali hlasy vládnych zamestnancov aj poberateľov sociálnych dávok, ktorých armáda a ich nadriadení prinútili hlasovať zaňho, čo museli dokázať, aby si udržali pracovné miesta a svoje výhody. Režim zároveň vylúčil z registrácie na voľby deväť miliónov Venezuelčanov, ktorí ušli do zahraničia. Skutočnú podporu Maríe Coriny a jej hnutia tvorila jednoznačná väčšina ľudí v krajine.

Dôkazy o zmanipulovaní volieb a masové protesty na podporu víťazstva Gonzáleza Madura znepokojili a začal najbrutálnejšiu represívnu kampaň v histórii Latinskej Ameriky. Uniesol viac ako 2 000 volebných dobrovoľníkov a pozorovateľov, ktorých posadil do väzníc prerobených na „prevýchovné“ centrá, kde ich nútil predvádzať socialistické pozdravy a mučil ich, až kým sa nepodrobili alebo nezomreli.

Medzi týmito politickými väzňami je aj moja priateľka María Oropezová, ktorá sa vo svojom domovskom štáte Portuguesa stala líderkou strany Vente Venezuela – politickej strany podporujúcej voľný trh, ktorú založila a vedie Machadová. Oropezovú, v súčasnosti 31-ročnú mladú ženu, uniesli raz v noci z jej domu maskovaní agenti. Odviezli ju do najväčšej mučiarne v Latinskej Amerike, El Helicoide. Madurovi násilníci mučia stovky ľudí a tisíce ďalších nútia utiecť cez venezuelsko-kolumbijskú hranicu do exilu.

Nová karibská krízaTrump vyhlásil, že Amerika je v ozbrojenom konflikte s kartelmi, v štyroch incidentoch hlásia 21 zabitých

Christian Heitmann

Venezuelčania dúfajú v zmenu režimu

María Corina Machadová sa dnes ukrýva vo Venezuele, ale aj Maduro má veľké problémy, pretože prezident Trump je späť v Bielom dome a nemieni len tak chodiť okolo horúcej kaše. Trump obnovil sankcie, ktoré Biden zrušil, a v súčasnosti priamo útočí na plavidlá prevážajúce drogy z Venezuely do Karibiku a Spojených štátov.

Spojené štáty majú z tohto dvojaký úžitok: znižuje sa tok drog a tým aj smrť a zúfalstvo a kartelu Madurovho režimu, nazývanému Kartel sĺnk, sa zvyšujú náklady na podnikanie. Menej Venezuelčanov bude teraz ochotných pašovať drogy a riskovať pri tom svoje životy, a tak, ako diktujú zákony ponuky a dopytu, ponuka klesne, rovnako ako Madurove zisky.

Trump sa pritom nezastavil. Minister obrany Pete Hegseth nariadil Južnému veliteľstvu Spojených štátov (SOUTHCOM), aby zhromaždilo rekordný počet amerických vojakov v blízkosti Venezuely. V súčasnosti sa v Portoriku a v Karibiku nachádza 10-tisíc vojakov. Prezident, minister obrany a minister zahraničných vecí Marco Rubio jasne naznačili, že ďalším prípadným krokom budú pozemné útoky proti Kartelu sĺnk.

Prezident Trump nedávno schválil „smrtiace“ operácie CIA vo Venezuele namierené proti Madurovi a jeho kumpánom. Ministerka spravodlivosti Pam Bondiová zároveň zvýšila odmenu za dolapenie Madura na historicky najvyššiu sumu 50 miliónov dolárov a zvýšila aj odmenu za pochytanie ďalších členov režimu vrátane Diosdada Cabella.

Riaditeľ FBI Kash Patel nedávno začal stíhať dvoch členov Madurovho režimu zapojených do prania peňazí v USA, pričom jeho prioritou je rozbiť tieto nelegálne finančné siete v USA aj vo Venezuele.

Všetky tieto kroky a oznámenia americkej vlády smerujú k jednému cieľu: americká vláda sa pripravuje postaviť Madura pred súd a ukončiť jeho vládu narkosocialistického teroru vo Venezuele, čo by umožnilo Machadovej prevziať moc a obnoviť demokraciu a slobodu v krajine.

To je aj dôvod, pre ktorý sú jej získanie Nobelovej ceny za mier a jej reakcia na to také dôležité. Kedy naposledy získal Nobelovu cenu niekto, kto bojuje za slobodu a kto podporuje slobodné podnikanie a riskuje svoj život v boji proti socialistickému režimu?

A čo urobila Machadová, keď cenu získala? Bola vďačná za to, že bez podpory prezidenta Trumpa by nič z toho nebolo možné. Urobila správne, keď cenu venovala okrem venezuelského ľudu aj Trumpovi. Ale dôležitá nie je Nobelova cena. Dôležitá je sloboda Venezuely.

Ak Trumpova administratíva uskutoční svoju stratégiu s cieľom zvrhnúť Madura, čo sa môže stať len pomocou vonkajšej vojenskej sily, prezident bude vo Venezuele oslavovaný ako hrdina a krajina sa premení z „centra obchodovania s drogami na energetické centrum“, ako rada hovorí Machadová, keďže Venezuela má najväčšie zásoby ropy na svete.

Slobodná a prosperujúca Venezuela by nielen znížila globálne ceny energie, ale zastavila by aj najväčšiu utečeneckú krízu na svete a zabránila členom gangu Tren de Aragua dostať sa do Spojených štátov. Okrem toho by zabránila tomu, aby sa veľké množstvá kokaínu dostávali do USA a destabilizovali Latinskú Ameriku.

A nakoniec, ak sa Venezuela opäť stane slobodnou krajinou, Machadová bude môcť povedať, že „mucha“ konečne zastavila „orla“.

Pôvodný text: The Nobel Peace Prize Against Socialism. Uverejnené so súhlasom Acton Institute, preložila Daniela Richards.