
Námorníctvo Spojených štátov v Karibskom mori v uplynulých týždňoch potopilo štyri člny aj s posádkami, ktoré podozrievalo z pašovania drog.
Dohromady tak bolo zabitých 21 údajných pašerákov. Ich zabitie vyvolalo spory, pretože ide o občanov iného štátu, ktorí boli navyše usmrtení bez rozhodnutia súdu.
Donald Trump na zdôvodnenie svojich krokov Kongresu oznámil, že sa Spojené štáty nachádzajú v „neštátnom ozbrojenom konflikte“ s „neprávoplatnými bojovníkmi“.
Americký minister obrany (po novom minister vojny) Pete Hegseth po najnovšom incidente vyhlásil, že „k útoku došlo v medzinárodných vodách neďaleko pobrežia Venezuely, zatiaľ čo loď prepravovala značné množstvo narkotík smerujúcich do Ameriky, aby otrávila našich ľudí“ a že americké „spravodajské služby bezpochyby potvrdili, že toto plavidlo obchodovalo s drogami, ľudia na palube boli narkoteroristi a operovali na známej tranzitnej trase pre obchodovanie s drogami“.
Argumentáciu o neštátnom ozbrojenom konflikte spochybnilo viacero odborníkov na medzinárodné právo, keďže je sporné označiť kartely za účastníkov vojny proti Spojeným štátom, a predaj nebezpečného výrobku, ako sú drogy, podľa nich nie je považovaný za použitie sily, ako tvrdí súčasná vláda.
Napriek žiadostiam aj zo strany Kongresu Trumpova vláda verejne nepredložila dôkazy, že člny pašovali drogy.
„V oznámení pre Kongres nebol konkrétne uvedený žiadny z drogových kartelov, s ktorými sú podľa Trumpa Spojené štáty zapojené do ozbrojeného konfliktu. Taktiež neboli v ňom uvedené žiadne štandardy, ktoré administratíva používa na určenie, či majú konkrétni podozriví dostatočné väzby na takéto skupiny, aby ich armáda mohla zabiť,“ píšu New York Times.
Venezuelský minister vnútra obvinenia v predošlých prípadoch poprel: „Vykonali sme vyšetrovanie v našej krajine a rodiny zmiznutých ľudí chcú nájsť svojich príbuzných. Keď sme sa pýtali v mestách, nikto nebol z Tren de Aragua (zločinecká organizácia so sídlom vo Venezuele, v USA je klasifikovaná ako teroristická, pozn. redakcie), nikto nebol obchodník s drogami.“
Kritici Trumpovu argumentáciu spochybňujú aj preto, lebo väčšinu drogových úmrtí v USA spôsobuje fentanyl. Ten však pochádza najmä z Mexika, zatiaľ čo Venezuela slúži len ako jeden z tranzitných bodov pre pašovanie kokaínu z Kolumbie a Peru.
Minulý mesiac Trump povedal, že generál Dan Caine, predseda Zboru náčelníkov štábov Ozbrojených síl USA, mu po jednom z útokov ukázal dôkazy o „veľkých vreciach s kokaínom a fentanylom všade naokolo“.
V stredu o tejto veci neverejne rokoval Výbor Senátu pre Ozbrojené sily USA, po ktorom boli podľa Wall Street Journal demokratickí aj republikánski senátori k zákrokom Trumpovej vlády kritickí.
Vládu, naopak, podporil republikánsky senátor Tom Cotton z Arkansasu a člen výboru, podľa ktorého „má prezident podľa článku II ústavy plné právo viesť vojnu proti tým, ktorí vedú vojnu proti Spojeným štátom. (...) Takéto kroky prezidenti oboch strán urobili už mnohokrát“.
„Uvidíme, čo sa stane,“ odpovedal americký prezident na otázku, či americké jednotky nasadí aj na venezuelskej pevnine. Jeho hovorkyňa Levittová pri inej príležitosti pripomenula, že Madurov režim, ktorý sfalšoval posledné voľby, „nie je legitímnym, je narkoteroristickým režimom“.
V niektorých médiách sa preto otvorene špekuluje o možnosti americkej intervencie vo Venezuele a Madurov režim vyhlásil mobilizáciu milícii, ktorá má odraziť prípadnú inváziu.
No hoci podobné hlasy počujeme už niekoľko mesiacov, sily amerického námorníctva v oblasti ani zďaleka nevystačujú na takéto podujatie.
Spojené štáty v Karibiku zhromaždili osem lodí a jednu ponorku. Táto flotila zahŕňa tri torpédoborce, pobrežnú vojnovú loď a 4500 vojakov a námorníkov. V regióne sa v súčasnosti nenachádza lietadlová loď, ale desať stíhačiek F-35 je rozmiestnených na ostrove Puerto Rico asi osemsto kilometrov od venezuelského pobrežia.
To sú nepochybne impozantné sily na boj proti nejakému kartelu, ale len zlomok toho, čo by Američania nasadili pri skutočnej invázii krajiny. Pre porovnanie, na invázii do Iraku, ktorý mal vtedy menší počet obyvateľov než dnes Venezuela, sa v roku 2003 zúčastnilo v prvej fáze viac než 160-tisíc vojakov.

Ako pripomenula austrálska televízia ABC, stíhanie venezuelského diktátora za drogové previnenia nie je bez historického precedensu. Už v roku 1989 Američania v operácii Just Cause (Spravodlivá vec) zvrhli panamského generála a narkotrafikanta Manuela Noriegu.
Noriega, ktorý Paname vládol v 80. rokoch, pôvodne zdedil vedúcu rolu vojenskej junty po svojom predchodcovi a s ňou aj dobré vzťahy s Američanmi, ktorým vyhovovala odhodlaná antikomunistická línia v Paname.
Postupne však rástol tlak na Američanov, aby sa od svojho spojenca dištancovali. V roku 1985 Noriega nechal tajnou službou brutálne zavraždiť lídra opozície Huga Spadaforu, ktorému po niekoľkohodinovom mučení pomaly odrezali hlavu. Postupne sa dostávali na verejnosť informácie o Noriegovom prepojení na kolumbijského narkobaróna Pabla Escobara a jeho medellínsky kartel.
V rovnakom roku Noriega zosadil aj prezidenta Nicolása Arditu, ktorý začal spolu s opozíciou lobovať za zosadenie vládnucej junty. Nadobro sa Washington so svojím bývalým spojencom rozkmotril v roku 1989, keď panamský diktátor anuloval voľby.
Spojené štáty prerušili diplomatické styky a generál vyhlásil, že sa so Spojenými štátmi nachádza v „stave vojny“. Len o pár dní neskôr americká armáda opustila svoje kasárne v zóne Panamského prieplavu a jeho vládu v rýchlej vojenskej intervencii zvrhla. Noriega sa ako neželaný hosť stiahol do nunciatúry Vatikánu, kde sa pred Američanmi skrýval 11 dní, než sa nakoniec nechal zatknúť.
Na rozdiel od iných, menej úspešných vojenských operácií na Blízkom východe bola operácia Just Cause úspešná: Noriegu rýchlo dolapili, straty na životoch boli obmedzené (23 amerických a 314 panamských vojakov, ako aj podobný počet civilistov) a Panama zostala stabilnou demokraciou.
Aj keď Spojené štáty doposiaľ nepodnikajú žiadne kroky proti venezuelskej armáde alebo vládnucej strane, verbálne stavajú Madura do pozície „narkoteroristu“ – teda na jednu úroveň s tými organizáciami, ktorých člny práve potápajú v Karibskom mori.
Argumentujú tým, že Madura za predpokladané zapojenie do obchodu s drogami stíhajú americké úrady už od roku 2020, teda bolo podané za prvej Trumpovej vlády a plynule pokračovalo aj počas vlády Joea Bidena. Na Madurovo dolapenie je vystavená odmena vo výške 50 miliónov dolárov.
Maduro však ďalej konsoliduje svoju moc – vládnym dekrétom si nechal vystaviť „plné právomoci nasadiť ozbrojené sily po celej krajine a vojensky obsadiť všetku infraštruktúru“ a nechal zmobilizovať tisíce milicionárov. Podľa režimu v Caracase má takto k dispozícii až 4,5 milióna ľudí.
Madurov pokus využiť nacionalistickú kartu, aby odpútal pozornosť od svojej žalostne nízkej popularity, nie je ničím novým. Len pred rokom a pol venezuelský diktátor vyvolal krízu vo vzťahu so susednou Guyanou, keď našla významné ložiská ropy, a rozdúchal územný spor o hranice z 19. storočia.
Donald Trump doposiaľ inváziu s cieľom odstrániť Madura nepodporil. „Nehovoríme o tom,“ odvetil na otázku, či chystá zmenu režimu v Caracase.
Väčšina Američanov inváziu Venezuely jasne odmieta. Hoci len 6 percent Američanov Madura vidí pozitívne (negatívne ho vníma 44 percent), iba 33 percent si myslí, že by Spojeným štátom prospelo jeho zvrhnutie, a len 16 percent by podporovalo jeho zvrhnutie cestou vojenskej intervencie (proti by bolo 62 percent).
No aj keď vojenský konflikt s Venezuelou nemusí byť cieľom washingtonskej politiky, môže byť jej výsledkom.
Po potopení jedného z venezuelských člnov nad americkou flotilou krúžili venezuelské stíhačky, a ak americké útoky budú pokračovať, Maduro môže byť pod tlakom ukázať silu a demonštrovať, že svojich občanov dokáže ochrániť.
Donald Trump, naopak, Venezuelčanov varoval, že ak Ameriku ich stíhačky „dostanú do nebezpečnej situácie, budú zostrelené“.
Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.
Pridajte sa k našim podporovateľom.