Vražda Charlieho Kirka – okrem toho, že potvrdila vyhrotenú polarizáciu americkej verejnej debaty – názorne ukázala v Európe zanedbávanú skutočnosť: zábery na stovky mladých ľudí, ktorí sa zúčastnili na stretnutí s konzervatívnym influencerom na Utah Valley University, pripomínajú, že Amerika sa nachádza v revolučnom momente búrlivej debaty o sebe samej, svojej identite a budúcnosti.

A tiež, že hnutie MAGA, u nás pohŕdavo redukované na „vidlákov z Alabamy“, je prostredím, ktoré poskytuje ucelené a pre mnohých Američanov intelektuálne príťažlivé odpovede na tieto otázky.

Trumpológia sa už dočkala pomerne rozsiahlej odbornej literatúry. Je to vetva poznania výsostne interdisciplinárna. Prevažujú interpretácie z odboru psychológie a psychiatrie. Narazíme v nej aj na zaujímavé exkurzie do oblasti zoológie, napríklad porovnanie správania Donalda Trumpa a alfa samcov šimpanzov z národného parku Gombe v Tanzánii.

Tieto interpretácie, hoci často čiastočne výstižné a vtipné, väčšinou odrážajú bezradnosť a frustráciu liberálnych elít, ktoré sa snažia nájsť iné vysvetlenie Trumpovho úspechu ako vlastné zlyhanie a stratu kontaktu s realitou.

Je však možné vydestilovať nejakú politickú filozofiu MAGA hnutia? Na prvý pohľad nepôsobí príliš intelektuálnym dojmom. V pozadí však nájdeme mnoho kruhov, v ktorých – ako napísal pre UnHerd James Billot – „je viac mozgov a menej botoxu“. Prostredie intelektuálov novej neliberálnej pravice, ktoré pripravilo pôdu pre súčasné zmeny, je početné a rôznorodé.

V roku 2022 o ňom James Pogue napísal ako o „roztrieštenej rodine disidentov“ a „zóne intelektuálneho experimentovania“, ktoré už nenájdeme v „liberálnom mainstreame dneška“. Rodina je to veru rôznorodá a plná podivínov – od vplyvného milovníka sveta Conana Barbara známeho pod prezývkou Bronze Age Pervert (teda Pervert z bronzovej doby) cez „nerdov“ zo Silicon Valley ako Curtis Yarvin až po usporiadaných katolíckych intelektuálov ako Patrick Deneen, profesor Univerzity Notre Dame.

Na pokraji katastrofy

V strednej Európe z pochopiteľných dôvodov sledujeme predovšetkým Trumpovu zahraničnú politiku. Tá je však v jej diskurze celkom podriadená domácim cieľom: záchrane Spojených štátov, ktoré stoja na hrane civilizačnej katastrofy.

To, čo ich spája, je totiž diagnóza – diagnóza úpadku. Rozpad, Odcudzená Amerika, Rozlomená republika, Posledné dni, Ďalšia občianska vojna – to sú tituly kníh, ktoré spája presvedčenie, že najväčšia mocnosť sveta sa nachádza v zlomovom okamihu.

Ide o tvrdenie podložené sociologickými dátami týkajúcimi sa rapídneho roztvárania nožníc medzi najbohatšími a zvyškom spoločnosti, zániku strednej triedy, zastavenia a dokonca poklesu reálnych miezd, nárastu počtu takzvaných úmrtí zo zúfalstva, rozpadu rodinných väzieb a napokon skutočnosti, že od deväťdesiatych rokov začal v „dolnej polovici“ americkej spoločnosti zásadne klesať vek dožitia.

Literárny obraz úpadku americkej nižšej strednej triedy predstavil vo svojej Americkej elégii vtedy ešte nikomu neznámy J. D. Vance, dnes politický patrón celého toho intelektuálneho hemženia...

Foto: AP Photo/Lindsey Wasson

Varianty naratívu úpadku budú rôzne. Konzervatívci budú viac zdôrazňovať kolaps kultúrnej kohézie – rozpadnuté rodiny, nárast sociálnych patológií či drogových závislostí. Ľavica hovorí skôr o „pumpe bohatstva“ – ekonomickom systéme, ktorý „bohatým dáva ešte viac a chudobným berie aj to málo, čo majú“. Umiernení medzi nimi budú zase upozorňovať na sprievodný jav týchto zmien – rastúcu politickú polarizáciu, posilňovanie okrajov a „stenčovanie stredu“.

Ide o celkové zavrhnutie jadra liberálneho projektu, ktorým je idea pokroku uskutočňovaná skrz sériu „oslobodenia“. Oslobodzovať má jednotlivcov tak od sociálnych obmedzení, ktoré prináša rodina, cirkev, miestna komunita, ako aj od tých ekonomických, aby maximalizovala možnosť voľby. Vlády demokratov a republikánov sa po dekády líšili len tým, ktorú časť emancipačnej rovnice zdôrazňovali. Deneen ich bez váhania hádže do jedného vreca a nazýva jednoducho „ľavicovými a pravicovými liberálmi“.

Zatiaľ čo pri zrode liberálneho projektu boli jeho nepriateľom privilegované vrstvy, aristokracia a panovníci, teraz je ním demos, ktorého „predsudky a inštinktívny konzervativizmus“ blokuje neustály proces oslobodzovania jednotlivca a búranie všetkých hraníc, ekonomických a spoločenských.

Liekom na strach a dezorientáciu „obyčajného Američana“, ktorú nutne muselo vyvolávať búranie jednotlivých bariér starého sveta, mal byť nekonečný rast prosperity – náhrada za stratené istoty. Lenže v okamihu, keď sa stroj nekonečného rastu zasekol, ako to Vance vo svojej Elégii opisuje na príklade Middletownu v Ohiu, obyčajní Američania zostali ponechaní svojmu osudu – ako porazení nového sveta.

Liberalizmus nepozná iný liek na vlastné neduhy ako ešte viac liberalizmu – hovorí Deneen. Aby uskutočňoval nikdy sa nekončiaci boj za „úplnú suverenitu jednotlivca“, musí paradoxne posilňovať svoju kontrolu nad spoločnosťou a obmedzovať možnosť demokratickej voľby.

Zároveň búraním všetkých ekonomických bariér odovzdáva osudy jednotlivcov a komunít do rúk neosobných a nadnárodných síl globálneho kapitalizmu. Konzervatívny príbeh o rozklade rodinných a spoločenských štruktúr a ľavicový príbeh odtrhnutý z reťaze globalizácie, ničiaci americký priemysel a rozširujúci priepasť medzi bohatými a zvyškom, sa prepojili.

Ako vyhlásil Vance v jednom zo svojich prvých politických rozhovorov: kultúrna vojna sa stala aj vojnou triednou.

Čas prejsť do ofenzívy

Z tohto príbehu už možno vydestilovať základné predpoklady politickej filozofie, ktorú uznáva väčšina protrumpovských intelektuálov z národnokonzervatívneho tábora.

Po prvé, naliehavosť okamihu. „Sme ako pasažieri Letu č. 93,“ písal už v roku 2016 ďalší výrazný MAGA autor Michael Anton. Nadväzoval na príbeh štvrtého uneseného lietadla z 11. septembra 2001, v ktorom sa cestujúci rozhodli pokúsiť sa premôcť arabských teroristov.

„Keď zaútočíme, možno zomrieme, ale máme malú šancu vyhrať. Keď neurobíme nič, smrť je istá,“ vyjadril svoju dilemu v roku 2016 Anton. Platforma, ktorú založil o niekoľko rokov neskôr Charlie Kirk, mala názov Turning Point – Bod obratu.

Charlie KirkMedzi Valhalou a Týnskym chrámom v Prahe

Maciej Ruczaj

Po druhé, republikáni sa zo strany „profesionálov a manažérov“ majú stať stranou, ktorá v strede záujmu má „pracujúcich Američanov, zabudnutých mužov a ženy z oceliarní, fariem a ropných plošín“, hovorí Kevin Roberts. Po desaťročia boli „stranou kapitálu“, ktorá na prvom mieste mala ekonomiku a hospodársky rast. Vance sa krátko pred vstupom do politiky rétoricky pýtal: „Naozaj je naša najvyššia hodnota slobodný obchod? Naozaj chceme obetovať spoločné dobro pre trhovú logiku?“

Po tretie, bojovým poľom je široko poňatá kultúra. Konzervatívci si musia vziať príklad z ľavice a uskutočniť vlastný „dlhý pochod inštitúciami“.

V jadre MAGA hnutia je – na rozdiel od predchádzajúcich generácií konzervatívcov – presvedčenie o primárnej dôležitosti „znovudobytia“ kultúrneho poľa. „Vedieme informačnú vojnu proti ľavici. Je to guerillová vojna vedená zdola“, v ktorej „potrebujeme blogerov, autorov mémov, twitterových trollov, pouličných umelcov, teológov, dramatikov, esejistov, spisovateľov, intelektuálov“, písal zasa Michael Anton.

Po štvrté, konzervativizmus sa nerovná fatalizmu. Len málo sentimentov spoločne uznávajú MAGA autori tak silno ako pohŕdanie „starými konzervatívcami“, ktorí boli buď falošní, alebo bezmocní – sústredili sa len na obranu a krok za krokom ustupovali liberálnej vlne.

Ako napísal Josh Hammer hneď po Trumpovom nástupe: „Obama nám v roku 2008 vyhlásil studenú občiansku vojnu, keď povedal, že cieľom jeho vlády je radikálna transformácia tejto krajiny. To bolo vyhlásenie vojny. A my sme tú vojnu nakoniec vyhrali.“

Už citovaný šéf Heritage Foundation Kevin Roberts v nedávnom príhovore o nadchádzajúcom „zlatom veku“ Ameriky zhrnul aktuálnu situáciu takto: „Čas hrania v defenzíve sa skončil. Teraz je čas prejsť do ofenzívy – v školstve, médiách, zákonodarstve a politike.“ Amerika potrebuje „zmenu režimu“. Posledná kniha, ktorú publikoval vlani Charlie Kirk, má podtitul: Ako poraziť woke a zachrániť Západ.

Ohnúť systém podľa vôle ľudu

Odvekým problémom všetkých revolucionárov je však: ako na to? Tu prichádzame k ďalšej kľúčovej diagnóze stavu liberálnej demokracie. Ide o kritiku bezmocnosti exekutívy opletenej pavučinou administratívneho štátu, výsad spolitizovanej súdnej moci či medzinárodných záväzkov. Reálna zmena nie je možná, aj keď vyhráte voľby, „systém“ vás nenechá.

A tu prichádza priestor pre Trumpa. Keď sa pozeráme na lénne holdy, ktoré prezidentovi skladajú jeho podriadení, ľahko môžeme prehliadnuť, že vzťah medzi MAGA autormi a Trumpom je do veľkej miery pragmatické spojenectvo. Trump je ten, kto ním umožňuje meniť realitu. Nedávno to vyjadril Kevin Roberts, ktorý Trumpa nazval „baranidlom, ktorým dobývame pevnosť vládnucej triedy“.

Medzi prvým a druhým Trumpovým obdobím vzniká konsenzus, že primárna je otázka vyčistenia štátnej správy a posilnenia postavenia prezidenta v rámci systému. Najdôležitejšia kapitola programového dokumentu Project 2025 z dielne Heritage Foundation, od ktorého sa Trump v kampani dištancoval a potom časť jeho autorov umiestnil na kľúčové miesta administratívy, sa týka exekutívnych právomocí prezidenta.

Pripomína starú „doktrínu unitárnej exekutívy“, ktorá berie doslova druhý článok ústavy, ktorý všetku exekutívnu moc vkladá do rúk prezidenta. Realita dneška je však taká, že nastupujúci prezident naráža na „federálnu byrokraciu, ktorá príliš často uskutočňuje nie jeho, ale svoje vlastné plány a preferencie“. Úlohou Trumpa je celú tú exekutívnu štruktúru „ohnúť pred vôľu ľudu“. Autor tejto kapitoly Russell Vought je teraz šéfom Office for Managment and Budget.

Demokracia výnimočného stavuKeď sa hysterický boj medzi vládou a opozíciou tvári ako obrana ústavného poriadku

Maciej Ruczaj

Uskutočňovanie doktríny unitárnej exekutívy prebieha od prvého dňa druhého Trumpovho obdobia, ktoré sa začalo smršťou exekutívnych príkazov, z ktorých veľká časť bola smerovaná práve na získanie plnej kontroly nad politikou a personálnym zložením vládnych agentúr.

Jazda na hrane ústavnosti a časté odvolávanie sa na rôzne mimoriadne krízové právomoci, ako v prípade deportácií ilegálnych migrantov, nutne generujú ďalšie a ďalšie strety s justíciou, ktorá v úlohe „poslednej obrannej línie“ systému nahradila oslabených demokratov.

Dlho pred voľbami aj Vance v rozhovore pre Politico upozornil, že takýto tvrdý stret môže byť nutný. Ako vyhlásil, je to menšia ústavná kríza, než keď zvolený prezident nemôže uskutočňovať svoje právomoci, pretože nekontroluje byrokraciu. To druhé je totiž popretie demokracie.

„Ten, kto zachraňuje národ, neporušuje zákon,“ napísal pred pár mesiacmi na sieti X Donald Trump. „Sudcovia nemajú právo obmedzovať legitímne kompetencie exekutívy,“ pripojil sa Vance. Trump citoval Napoleona a u oboch zneli ozveny ďalšieho kľúčového autora – právneho teoretika Adriana Vermeuleho.

Práve on v posledných rokoch navrhol nový (hoci v skutočnosti veľmi starobylý) pohľad na zákony, ktorý nad spleť pozitívneho práva a rozhodnutia súdnej moci kladie ducha ústavy a koncepciu spoločného dobra, na ktorú sa každé rozhodnutie vlády musí vzťahovať.

Poukazuje, že je to exekutíva, ktorá je poverená starostlivosťou o spoločné dobro, a právny systém musí prezidentovi „ponechať dostatočný manévrovací priestor, aby mohol konať, a konať rýchlo“.

Cézar a Oktaviánus

Intelektuálni spojenci Trumpa na čele s viceprezidentom Vanceom sú nepochybne súčasťou širšieho trendu konfliktu medzi demokratickou ľudovou legitimitou a liberalizmom, ktorý sa spolieha na byrokratickú mašinériu, mechanizmy právneho štátu a globálny ekonomický a politický poriadok. Sú prejavom procesov, ktoré sa týkajú celého Západu, ale v tomto procese sú aj hlavným trendsetterom.

Niet pochýb, že MAGA je revolučné hnutie. Liberalizmus vyprázdnil demokraciu zvnútra, ponechal len fasádu, ktorú potrebuje pre svoju legitimizáciu. Je ako ten somár z rozprávky, ktorý si obliekol leviu kožu, píše Vermeule.

Pred troma rokmi v Politico J. D. Vance ako svoj politický vzor ukázal na Charla de Gaulla. Nie pre jeho záchranu cti Francúzska počas druhej svetovej vojny, ale pre demontáž štvrtej a vybudovanie piatej republiky – pre hĺbkovú zmenu ústavného systému v mene záchrany esencie štátu a národa.

Obľúbeným historickým prirovnaním pre súčasnú dejinnú situáciu pre mnohých MAGA intelektuálov je staroveká neskorá rímska republika, obdobie zmätku a vnútorného napätia, zrelé na zásadnú zmenu. „Potrebujeme Cézara,“ opakovali v ostatných rokoch.

Je Trump Júliusom Cézarom, ktorého razantný nástup vyvolal turbulentnú šokovú reakciu? Tá umožnila jeho nástupcovi Oktaviánovi, aby naozaj urobil Rím znova veľkým – a za fasádou obnovy dávnej veľkosti a poriadku skryl zásadnú transformáciu celého štátu.

Text vychádza paralelne aj v českom denníku Echo24.