Keď Donald Trump vlani vyhral prezidentské voľby a v januári nastúpil do úradu, maďarský premiér Viktor Orbán sa považoval za víťaza dejín. Alebo sa videl prinajmenšom ako výherca svojej geopolitickej stávky: v Európe bol dovtedy takmer v izolácii a isté ciele vedel dosahovať len cez hrozbu alebo uplatnenie práva veta.

Ešte počas kampane navštívil Trumpa u neho doma na Floride, demonštroval, ako aj on opovrhuje európskymi politikmi a Bidenovou administratívou, Trumpovo víťazstvo zapil Orbán podľa vlastných slov vodkou (bol vtedy na návšteve Kirgizska). A potom po nástupe Trumpa hovoril, aký zlatý vek nastáva pre Maďarsko, keďže v USA nastupuje „brat v boji“ a kandidát mieru proti establišmentu vojny.

V januári, deň po Trumpovej inaugurácii, navštívil Orbán Roberta Fica v Bratislave a nie div, že sa cítili ako najväčší spojenci najmocnejšieho muža Ameriky a sveta a ako držitelia nového zajtrajška.

„Vrátili sme sa na hlavnú ulicu dejín,“ povedal Orbán v Bratislave, stojac vedľa spokojného Fica. Už nie sú v izolácii, ale nový mainstream, dodal tiež. Alebo: „Kyjev už nesedí v sedle tak pevne, aby si mohol dovoliť nepriateľské a agresívne vyjadrenia. Nakoniec nás ešte nahnevajú a urobíme protikroky.“ Fico sa zas vedľa Orbána vysmieval opozícii, ktorá nepochopila, ako sa svet zmenil. Už mal za sebou jedno priateľské stretnutie s ruským prezidentom Putinom a pred sebou ešte dve ďalšie.

V tom čase to vyzeralo, že línia Maďarska a Slovenska – nedodávať Ukrajine vojenskú pomoc a rokovať s Putinom o mieri najmä podľa ruských predstáv – má sympatie aj vo Washingtone a začne sa napĺňať. Orbán v tejto súvislosti vyhlasoval, že rok 2025 bude veľkým rokom pre Maďarsko a vďaka Trumpovi sa rýchlo skončí vojna.

Maďarského a slovenského premiéra zjavne potešil aj katastrofálny výsledok prvej Zelenského návštevy v Bielom dome, kde sa ukrajinský prezident pred kamerami pohádal s Trumpom, pričom krátko nato prerušili USA na pár dní vojenskú spoluprácu.

Orbán s Ficom to komentovali s neskrývaným zadosťučinením a ešte ďalšie týždne mali dôvod veriť, že EÚ sa ocitne s Trumpom vo veľkom konflikte a Budapešť s Bratislavou už na summitoch nebudú hovoriť len za seba, ale aj s americkým vetrom v plachtách.

Začiatkom roka sa v diplomatických kruhoch povrávalo, že Trump čoskoro zavíta do Európy, ako prvú zastávku si vyberie Budapešť, a z jeho okolia prišiel signál, že by sa mohol zastaviť aj v Bratislave.

Lenže nič z toho nenasledovalo.

Sen, ktorý sa nesplnil

Naopak, stretnutie s Viktorom Orbánom, ktorého Trump niekoľkokrát ocenil ako veľkého a fantastického lídra, sa americkému prezidentovi od januára nezmestilo do kalendára.

Pred Trumpom opakovane defilovali viacerí európski lídri, americký prezident sa najradšej potľapkáva s generálnym tajomníkom NATO Ruttem, ktorý sa jeho narcistickej povahe líška tak, až je to nepríjemné ďalším spolusediacim v miestnosti. Trump je často s Macronom, Merzom, so Starmerom, s Meloniovou. Dokonca do prvej európskej ligy vyzdvihol protiruského fínskeho prezidenta Alexandra Stubba, ktorého si obľúbil najmä z dôvodu, že je takisto fanúšikom golfu.

Možno najväčším Orbánovým zahraničnopolitickým zlyhaním je, že sa nenaučil hrať golf – Maďarsko je príliš malým hráčom, aby si ho Trump na geopolitickej šachovnici všímal, vo vzácnom voľnom čase si radšej zahrá s Fínom, ktorý mu vie navyše lichotiť nemenej ako Maďar.

A tak sme sa dopracovali do dnešných dní.

Portál Politico včera citoval z nového návrhu Európskej komisie, ktorá plánuje do roku 2026, teda o rok skôr než pôvodne, ukončiť všetky nákupy skvapalneného plynu z Ruska. Von der Leyenová prichádza podľa Politica s novým balíkom aj pod tlakom Trumpa, ktorý na Európu nalieha, aby prestala nakupovať ruské energie.

Politico ďalej píše, že sa očakáva ostrý odpor z Maďarska a zo Slovenska. Otázne je, čo všetko má byť v doplnenom návrhu, keďže urýchlený stop skvapalneného plynu oveľa viac než Slovensko a Maďarsko zaujíma Nemcov, Francúzov či Španielov. Viac detailov však správa Politica neobsahuje.

Vystupňovaný americký tlak v tejto oblasti až tak neprekvapuje, je napokon v súlade s trumpovskou obchodnou politikou, ktorou sa Európe vnucuje, aby v oveľa väčšom rozsahu než doteraz nakupovala americké energonosiče.

Trump včera túto tému otvoril aj vo svojom takmer hodinovom prejave na Valnom zhromaždení OSN: vraj ho veľmi prekvapilo, keď nedávno zistil, že členovia NATO nakupujú z Ruska plyn a ropu. „Kupujú ropu a plyn z Ruska, zatiaľ čo bojujú proti Rusku. Je to pre nich trápne a bolo to pre nich veľmi trápne, keď som sa to dozvedel.“

Prudká otočka amerického prezidenta

Trump však včera úplne otočil v rétorike v súvislosti s ruskou vojnou na Ukrajine.

Na pôde OSN nepovedal k téme Ruska a Ukrajiny nič špeciálne, len sa so sebe vlastným narcizmom chválil, ako už zastavil sedem vojen, ktoré trvali desiatky rokov, že za každú jednu by mal podľa mnohých získať Nobelovu cenu, ale jemu nezáleží na cene, ale na životoch ľudí. Zopakoval, že zastavenie vojny na Ukrajine považoval za najjednoduchšie, lebo má skvelý vzťah s Putinom, len realita je iná.

Po prejave sa stretol s ukrajinským prezidentom Zelenským. Ani tam nenaznačil nič prelomové, len na otázku, či si myslí, že krajiny NATO by mali zostreľovať ruské lietadlá, ktoré vstúpia do ich vzdušného priestoru, odpovedal: „Yes, I do.“

Až po rozhovore so Zelenským zavesil Trump na svojej sociálnej sieti Truth Social stanovisko, pri ktorého čítaní sa musel asi aj ukrajinský prezident štípať, či nesníva alebo či Trumpov účet nenapadli ukrajinskí hackeri.

Trump oznámil, že po tom, čo naplno pochopil, aká je vojenská a ekonomická situácia Ruska a Ukrajiny, si myslí, že „Ukrajina, s podporou Európskej únie, je v pozícii, aby bojovala a získala celú Ukrajinu v jej pôvodnej podobe“. Rusko je len „papierový tiger“, s finančnou podporou EÚ a NATO sa teda Ukrajina môže vrátiť na hranice pred vypuknutím vojny a dokonca ísť ešte ďalej. (Nemyslel tým znovuzískanie Krymu?) Záverom dodal, že USA budú ďalej pokračovať v dodávke zbraní pre NATO, aby sa používali, ako je potrebné.

Keď Zelenskyj hrozí Orbánovi v mene Trumpa

Volodymyr Zelenskyj tomu obratu zatlieskal hneď z New Yorku aj spolu s Emmanuelom Macronom, podľa ukrajinského prezidenta je Trump „game changer“.

Zelenskyj z New Yorku so zjavným gustom komentoval Fica aj Orbána: uviedol, že počas pobytu v New Yorku komunikoval s premiérom Slovenska o odklone od ruskej ropy a plynu, ako to žiada Trump, v tejto súvislosti pred pár hodinami o Slovákoch povedal: „Myslím, že sú pripravení nájsť inú cestu. (...) Myslím si, že Viktor Orbán, predseda vlády Maďarska, na to ešte nie je pripravený. A myslím si, že je to chyba,“ povedal Zelenskyj. Ešte sebavedome dodal, že Trump sa týmto Orbánovým postojom bude „musieť zaoberať“.

Orbán si určite nepredstavoval, že v druhej polovici roku 2025, ktorý mal byť pre Maďarsko taký veľký, mu bude Zelenskyj v role Trumpovho hovorcu odkazovať, že by mal ustúpiť podľa vzoru Fica.

Na druhej strane uvedené obrazy nie sú dôvodom na eufóriu ani v proukrajinskom tábore.

V prvom rade ešte pred piatimi týždňami Trump vyroloval červený koberec Putinovi na Aljaške, medzi oboma panovala dobrá nálada, pre Putina sa to celkovo skončilo PR víťazstvom. V okolí ruského prezidenta teraz určite tuho premýšľajú, čo sa vlastne stalo a ako si vrtkého amerického prezidenta, na ktorého platí pochlebovanie a biznis jazyk, zase nakloniť.

V druhom rade Trumpovo na pohľad šokujúco proukrajinské stanovisko, aké by Joe Biden nebol vyslovil ani na jar 2023, teda v čase nádejí pred ukrajinskou protiofenzívou, je najmä odrazom toho, že Trump nikdy nemal stratégiu, ako vojnu ukončiť, len želanie a pocity. Za Putinom vysielal nekompetentného Steva Witkoffa, ktorý sa vždy vrátil z Moskvy ohúrený Putinom a zjavne nechápal podstatu konfliktu. Podľa kuloárnych informácií, ktoré prenikli do médií, boli z Witkoffa nervózni už aj Rusi, pretože nie vždy dobre pochopil, čo mu Putin hovorí, a Trumpovi s európskymi partnermi sprostredkúval z Moskvy odkazy, aké nezazneli.

Po tretie Trump vlastne hovorí, že už neverí, že s Putinom môže dohodnúť mier, pretože pochopil, že Rusko ho nechce, respektíve chcelo by ho len za cenu faktickej likvidácie ukrajinskej nezávislosti. Výsledkom tohto osobného sklamania z Putina je teda nová pozícia: budem dodávať toľko zbraní, koľko si vypýtajú a zaplatia za ne, v ich boji im želám veľa šťastia.

Nič z toho nie je dôvod na eufóriu, pretože táto vojna sa rozhodne na bojisku a v tejto chvíli sa nijako nezdá, že by Ukrajinci mohli otočiť trend.

Nová Trumpova rétorika je však určite dobrou správou v tom, že nateraz je zažehnaný katastrofický scenár. Tým by bolo, keby Trump – unavený z bezvýsledných rokovaní o mieri – obviňoval z vojny viac Ukrajinu než Rusko a keby Američania prestali dodávať spravodajskú pomoc (zo satelitov a podobne), ktorá je pre Ukrajinu kľúčová a ktorú Európa nevie nahradiť. Ukrajincov musí tiež tešiť, že Trump prejavuje ochotu zatlačiť na Rusko ďalšími ekonomickými sankciami.

A napokon po tomto obrate Trumpa získa v okolí amerického prezidenta prevahu viac proukrajinský tábor, ktorý chápe, že hodenie Ukrajiny cez palubu by ohrozilo nielen Európu, ale aj dlhodobé americké záujmy.

Pre Ukrajinu a Európu sú posledné slová amerického prezidenta najmä dôvodom na úľavu. Ale ku skutočnému mieru, ktorý zachová nezávislú a slobodnú Ukrajinu, sme sa nimi nepriblížili ani o centimeter.