Kde môže vláda šetriť Štát podporuje bohatších takmer rovnako ako chudobných, aj keď si to nemôže dovoliť

Vláda má pred sebou zaťažkávajúcu skúšku. Aj v budúcom roku totiž treba konsolidovať a už na konci leta musí prísť s opatreniami, ktorými to dosiahne. Ministra financií Ladislava Kamenického tak čaká leto plné vyjednávania a zrejme aj sporov s koaličnými partnermi.

Konsolidácia sa nerodila ľahko ani vlani, keď bola ešte k dispozícii široká paleta opatrení. Teraz je však situácia iná a to, kde sa dá ušetriť alebo získať peniaze navyše, sa bude hľadať ťažšie.

Stále však máme za sebou iba tretinu cesty nato, aby sme zastabilizovali dlh. To znamená, že vláda potrebuje získať rôznymi opatreniami ďalších päť miliárd eur.

Rada pre rozpočtovú zodpovednosť vypracovala nedávno analýzu, ktorá ukazuje, kde je priestor na rozsiahle šetrenie. Je ním sociálny systém. Rada nehovorí o škrtaní dávok či rušení podpôr, dátami iba poukazuje na to, ako neadresne je aktuálne podpora nastavená.

Z analýzy vyplýva, že väčšina dávok je vyplácaná v porovnateľnej výške pre všetky príjmové skupiny. To v praxi vytvára stav, keď štát dáva na podporu najchudobnejších podobnú sumu ako na podporu najbohatšej skupiny obyvateľov.

Na pomoc spodným 30 percentám tak ide ročne 1,4 miliardy eur, na pomoc horným 30 percentám 1,1 miliardy.

Celkovo ide na sociálne dávky, ktoré nie sú súčasťou sociálneho poistenia, ročne 4,3 miliardy eur.

V situácii, keď štát musí nájsť päť miliárd, aby zabezpečil svoje dlhodobé fungovanie, je na mieste otázka, či si naozaj môžeme dovoliť takúto podporu ľudí s vyššími príjmami.

Kto je chudobný?

Práve tu je problém, ktorému dlhodobo chýba riešenie. Kľúčovou otázkou je, komu má byť sociálna pomoc určená.

Existujú rôzne prístupy k definícii chudoby, rôzne dávky sa počítajú na základe rôznych princípov. Ako konštatujú analytici Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, „fragmentácia prístupov je vo väčšine prípadov len reakciou na neuchopenú tému adresnosti a riešenia základnej príjmovej chudoby domácností“.

Ďalším dôvodom je to, že štát nevie technicky jednoducho zrealizovať testovanie podmienok definovaných pre vznik nároku na podporu.

To znamená, že štát aj môže určiť, za akých podmienok má domácnosť na určitú dávku nárok, je preň však ťažké zistiť, kto tieto podmienky reálne spĺňa.

„To bráni uchopiť tému ako celok a neumožňuje nastaviť efektívne administratívne procesy ani samotné nástroje pomoci,“ konštatujú analytici.

Pokusom zmeniť tento stav je zámer ministerstva hospodárstva zadresniť energetickú pomoc. O tom, že by mala byť dostupná iba pre určitú časť domácností, sa hovorí už dlho.

Už minulý rok mala fungovať v obmedzenom režime, nakoniec sa tak však nestalo. Ministerka hospodárstva Denisa Saková to skúša aj tento rok. Na tento účel bol schválený aj zákon, ktorý jej rezortu dovoľuje zhromažďovať údaje o domácnostiach.

Na základe týchto informácií potom pracovníci ministerstva vyhodnotia, kto má nárok na energopomoc aj v nasledujúcich rokoch.

Existujú však pochybnosti o tom, či sa to rezortu naozaj za taký krátky čas podarí.

Ak nie, plošná energopomoc by štát v nasledujúcich dvoch rokoch vyšla asi na miliardu eur.

Komu máme pomáhať?

Analytici Rady pre rozpočtovú zodpovednosť konštatujú, že súčasný sociálny systém dokáže čiastočne rozlišovať nízkopríjmové rodiny, „avšak takmer vôbec nerozlišuje rodiny so strednými a vyššími príjmami“.

Príkladom neadresnosti je podľa analýzy tehotenská dávka, ktorá jasne preferuje vyššie príjmové rodiny.

Neefektívnosť vidno aj pri trinástom dôchodku. Ten má najvyšší efekt v strednej a vyššej príjmovej kategórii. To je dané aj tým, že najväčšia časť poberateľov nepatrí medzi úplne najnižšie príjmové kategórie.

V oboch prípadoch je to výsledkom toho, že dôvod na poberanie danej dávky netkvie v sociálnom statuse, ale v iných životných okolnostiach. Zákonodarcom teda nešlo primárne o finančnú pomoc tým, čo sú na tom ekonomicky horšie, ale o podporu istej skupiny obyvateľstva.

Analýza však uznáva, že adresnosť spojená s príjmom nemusí byť kritérium pri poskytovaní sociálnych dávok. „Určitá miera zásluhovosti, respektíve motivácia k želanému správaniu môže byť naďalej zohľadnená,“ píšu analytici. Príkladom je starostlivosť o deti.

Ide o to, aké priority si štát určí. Vždy však platí jedno: musí to byť v rámci možností verejných financií.

Na Slovensku platí, že z dlhodobého hľadiska nie sú jasné priority a pri prijímaní sociálnych opatrení sa veľmi nemyslí na to, ako ich štát zaplatí.

V stave, v ktorom sa tie slovenské nachádzajú, je na mieste zamyslieť sa, či naozaj máme dávať na podporu bohatších porovnateľne veľa ako tých najchudobnejších.

Tento priestor, v ktorom by sa dali ušetriť stovky miliónov eur bez toho, aby to niekoho dramaticky zasiahlo, nemusíme využiť. Potom však bude potrebné opätovné zvyšovanie daní.