Text bol pôvodne publikovaný v júni 2025

Žijeme veľmi dynamickú dobu, v ktorej sa právo mení nielen činnosťou zákonodarcu, ale predovšetkým súdov a nadnárodných inštitúcií. Zároveň sa medzinárodné organizácie čoraz viac dostávajú do pozície, v ktorej pred pár desiatkami rokov neboli, a ich rozhodnutia, právne akty, rezolúcie, odporúčania sú problematickejšie na úrovni kultúrno-etických otázok.

Viacero politických strán vníma napätie medzi tým, ako si chceme spravovať našu spoločnosť a čo od nás v niektorých prípadoch požadujú nadnárodné inštitúcie. Predkladaná novela ústavy predstavuje snahu určiť to, čo by malo byť zrejmé, že o určitých otázkach si máme rozhodovať sami, pričom tieto otázky sme nikdy nezverili nadnárodnej inštitúcii, aby o nich mohla rozhodovať.

Zároveň sa v posledných dňoch vynorilo viacero názorov, ktoré novelu ústavy spochybňujú ako ohrozenie základných práv či medzinárodných záväzkov Slovenska. Cieľom príspevku je dať veci na pravú mieru a pokúsiť sa presvedčiť čitateľov, že z novely netreba mať žiadny strach.

Rozvoj judikatúry európskych súdov

Niekoľko príkladov za všetky: asi nikto na Slovensku v roku 1993, keď sa Slovensko stalo členom Rady Európy a podriadilo sa jurisdikcii Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), nemohol predpokladať, že ten o 30 rokov neskôr rozhodne, že členský štát má priznať osobitnú právnu ochranu a právne uznanie párom rovnakého pohlavia (rozsudok Fedotova a ostatní) alebo že členský štát nemôže podporovať koncept tradičnej rodiny (rozsudok Macaté).

Pred niekoľkými rokmi zasa ESĽP rozhodol, že Taliansko nemôže mať kríže s Ježišom Kristom v štátnych základných školách (rozsudok Lautsi), čo bolo našťastie zmenené Veľkou komorou.

Tieto veci ESĽP vyvodzuje z Európskeho dohovoru o ľudských právach (EDĽP) výkladom; posúďte znenie napr. čl. 8: „Právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života. 1. Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. 2. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.“

EDĽP sa pritom nemá meniť v takých vážnych veciach rozhodovacou činnosťou ESĽP, ale prostredníctvom protokolov, ktoré štáty môžu, ale aj nemusia ratifikovať.

Medzinárodné či európske právo má tendenciu čoraz viac a viac zasahovať do kultúrno-etických otázok, na čo sme nadnárodnému spoločenstvu – a je jedno, či ide o EÚ alebo inú nadnárodnú organizáciu – nedali právomoc.

Podobne Súdny dvor EÚ v roku 2018 v prípade Coman rozhodol, že členské štáty (aj Slovensko) musia uznávať manželstvá osôb rovnakého pohlavia, ktoré sa uzavreli v inom členskom štáte, na základe výkladu pojmu manželský partner, ktorý sa nachádza v smernici 2004/38 o voľnom pohybe osôb v čl. 2 ods. 2 písm. a).

Hoci právomoc v oblasti rodinného práva patrí Slovensku a samo právo EÚ hovorí: „Právo uzavrieť manželstvo a právo založiť rodinu sa zaručuje v súlade s vnútroštátnymi zákonmi, ktoré upravujú výkon týchto práv“ (čl. 9 Charty základných práv).

Takýchto príkladov by sme za posledné roky našli desiatky.

Slovensko nie je tým, kto mení pravidlá hry v porovnaní s dohodou z minulosti – sú to európske inštitúcie. Z tohto dôvodu aj načasovanie ústavnej zmeny je aktuálne. Medzinárodné či európske právo má tendenciu čoraz viac a viac zasahovať do kultúrno-etických otázok, na čo sme nadnárodnému spoločenstvu – a je jedno, či ide o EÚ alebo inú nadnárodnú organizáciu – nedali právomoc.

A nemyslím si to len ja alebo predkladatelia návrhu novely ústavy. Minulý mesiac bol adresovaný otvorený list dánskej a talianskej premiérky, v ktorom žiadajú, aby ESĽP zmenil výklad EDĽP osobitne v oblasti azylu, migrácie a práva na súkromie. Tento list podporili ďalšie štáty a podpísali ho premiéri či prezidenti týchto štátov EÚ a Rady Európy: Belgicka, Poľska, Rakúska, Česka, Estónska, Litvy a Lotyšska.

Spolu deväť politických lídrov si myslí, že ESĽP v niektorých prípadoch vykladá dohovor mimo rámca toho, čo sa dohodlo pri jeho vzniku, a že obmedzuje politikom prijímať rozhodnutia, ktoré majú chrániť spoločné dobro.

Podobná situácia nastala minulý rok vo Švajčiarsku. Dolná komora švajčiarskeho parlamentu, horná komora a aj švajčiarska vláda sa vyjadrili k prípadu ESĽP vo veci ochrany životného prostredia a uhlíkovej neutrality proti Švajčiarsku.

Obe komory švajčiarskeho parlamentu vydali deklaráciu, v ktorej odmietli rozsudok ESĽP a vyjadrili sa, že ďalšie kroky v oblasti ochrany klímy napriek rozsudku ESĽP už robiť nebudú, pretože svoju politiku v tejto oblasti považujú za dostatočnú.

Tieto nedávne príklady demokratických krajín indikujú jedno. Európske inštitúcie čoraz viac rozhodujú o veciach, na ktoré nedostali mandát od členských štátov, pričom to začína prekážať.

Politické fórumNa ceste k vykosťovaniu vatikánskych zmlúv

František Mikloško

Neaplikácia vatikánskych zmlúv

V nedávnom diskurze sa objavil názor, že prijatie novely ústavy by ohrozilo aj bilaterálne zmluvy, ktoré Slovensko ratifikovalo. Konkrétne poslanec František Mikloško v článku napísal, že za predpokladu schválenia novely ústavy by parlament mohol prijať zákon o nefinancovaní cirkevných škôl v rozpore s vatikánskymi zmluvami podpísanými medzi Slovenskom a Svätou stolicou, resp. Ústavný súd by takéto ustanovenie mohol zrušiť pre rozpor s národnou identitou, ktorá obsahuje aj oblasť výchovy a vzdelávania.

Takáto argumentácia je podľa mňa nepresná z dvoch dôvodov. Po prvé, na rozdiel od práva EÚ či dohovoru sa otázka národnej identity nevzťahuje na bilaterálne zmluvy.

Multilaterálne zmluvy vytvárajú svoje vlastné orgány (napr. ESĽP, Súdny dvor EÚ, Európsku komisiu) a tie na základe zmlúv konajú. Ich výklad zmlúv či práva EÚ sa môže odohrávať nepredvídateľným spôsobom (pozri vyššie).

Pri vatikánskych zmluvách tento scenár nehrozí. V nich totiž neexistuje žiadny orgán, ktorý by mohol tieto zmluvy vykladať, ale vykladá ich Vatikán a slovenské orgány. Prípadný konflikt sa rieši spoločnými konzultáciami a rokovaniami v zmysle samotnej zmluvy (čl. 6 ods. 1 vatikánskej zmluvy o katolíckej výchove a vzdelávaní) či všeobecného medzinárodného práva (čl. 41 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve).

Teda bilaterálne zmluvy pre náš právny poriadok z hľadiska neočakávaného výsledku a zmien pravidiel hry nepredstavujú problém. Koniec-koncov Slovensko má uzatvorených niekoľko stoviek rôznych bilaterálnych zmlúv s inými štátmi, pričom o žiadnej z nich sme posledných 20 rokov nepočuli.

Po druhé a čo je v kontexte novely podstatné, novelizovaný čl. 7 ods. 6 sa má týkať ochrany ústavnej identity len v situáciách, keď prichádza k prenosu kompetencií na nadnárodné inštitúcie.

Bilaterálne zmluvy takto nefungujú – neprichádza cez ne k prenosu kompetencií Slovenska na cudzie štátne orgány. Predmetom bilaterálnej zmluvy sú záväzky niečo dať, konať alebo sa zdržať konania.

Prenos kompetencií sa týka len multilaterálnych zmlúv, na ktorých sú založené medzinárodné organizácie a EÚ.

Teda navrhovaný článok ústavy sa vatikánskych zmlúv a iných bilaterálnych zmlúv Slovenska vôbec nedotýka.

Spoluautor vatikánskych zmlúv Marek ŠmidNovela ústavy ich neohrozí. Aj medzinárodné zmluvy sú súčasťou našej zvrchovanosti

Jakub Lipták

Vzťah ústavného a medzinárodného (európskeho) práva

Vo verejnej diskusii odzneli slová, že ústava je podriadená právu EÚ z titulu jeho prednosti, ktorú judikoval Súdny dvor EÚ, resp. že EDĽP má prednosť pred samotnou ústavou.

Uvedené z pohľadu slovenskej ústavy nie je pravda. Fakty sú jasné. Vo vzťahu k EDĽP sa na vzťah národné a medzinárodné právo aplikuje čl. 154 c) ods. 1 ústavy. Ten hovorí, že EDĽP má prednosť len pred zákonmi, a to len ak zabezpečuje širší rozsah ochrany. Ústava má pred dohovorom prednosť.

Nevyplýva to len zo znenia ústavy. Aj Ústavný súd takto rozhoduje. Posúďte sami: „Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu základné práva a slobody podľa ústavy je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách (PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 17/00, PL. ÚS 10/2014, PL. ÚS 24/2014). Ústavný súd tak vždy, pokiaľ to ústava svojím znením nevylučovala, prihliadal pri vymedzení obsahu základných práv a slobôd uznaných ústavou aj na znenie týchto zmlúv a príslušnú judikatúru vzťahujúcu sa k nim (II. ÚS 55/98, PL. ÚS 10/2010, PL. ÚS 24/2014).“

Podobne rozhoduje aj britský najvyšší súd (R v. Horncastle alebo R. v. Secretary of State) či nemecký spolkový ústavný súd (Görgülü).

Teda dohovor nemá prednosť pred ústavou ani u nás a ani vo vyspelých krajinách.

Podobne voči právu EÚ ústava nepredpokladá prednosť ňou samotnou. Vo verejnej diskusii len málo zaznieva skutočný článok, ktorý sa na vzťah slovenského právneho poriadku a práva EÚ vzťahuje – čl. 7 ods. 2. Ten znovu opakuje, že právo EÚ má prednosť len pred zákonmi.

Európsky dohovor o ľudských právach nemá prednosť pred ústavou ani u nás a ani vo vyspelých krajinách.

Je všeobecne známe, že ústava nie je zákon a zákon nie je ústava, ale medzi nimi existuje hierarchia: zákon musí byť v súlade s ústavou, pričom opačne to neplatí.

Okrem tohto predpokladu existuje základný paradigmatický rozdiel medzi modernými ústavami na jednej strane a zákonmi na strane druhej. Z toho vyplýva, že ústava je nadriadená aj nad právo EÚ.

Ústava tak v zmysle jej samotnej má prednosť pred medzinárodným právom. Je to aj logické, pretože medzinárodné a európske právo môžu na Slovensku pôsobiť len vtedy, pokiaľ tak určí ústava. Ide o tzv. univerzalitu moderných ústav, keď žiadna právna norma sa nemôže na území štátu uplatniť bez toho, aby mala svoju legitimitu v ústave.

V tejto súvislosti nie je otázka, načo niečo také ako identitu dávať do ústavy, zbytočná. Je veľmi dôležité, že práve tieto hodnoty budú mať ústavnú úroveň.

Ako som napísal, medzinárodné a európske právo má prednosť len pred zákonmi, ale nie pred ústavou. Ústava je tak nadriadená medzinárodnému aj európskemu právu z pozície samotnej ústavy.

Teda dôvod „povýšenia“ zákonnej úpravy do ústavy je banálny: aby medzinárodné či európske právo nemohlo byť nadriadené zákonom, ale aby sme si my sami mohli určovať kultúrno-etické otázky bez ingerencie niekoho iného, kto na to nemá potrebnú demokratickú legitimitu v podobe spojenia s národným obyvateľstvom a komu sme také právomoci nikdy nedali.

Verejný ochranca práv

Kriticky sa k navrhovanej novele ústavy vyjadril aj verejný ochranca práv, ktorý poslal poslancom Národnej rady list s možným výhradami. Tvrdí v ňom, že po schválení novely môžu nastať úskalia ohrozenia judikatúry ESĽP v našom právnom poriadku, a podáva niekoľko príkladov. Tie vymenujem a zároveň aj vyvrátim.

Ombudsman tvrdí, že ak sa schváli novela ústavy, budú sa diskriminovať nemanželské deti. Uvedené nie je pravda, pretože čl. 41 ods. 3 ústavy diskrimináciu nemanželských detí zakazuje priamo a čl. 12 ods. 2 nepriamo. Samotná ústava (bez judikatúry ESĽP) bráni diskriminácii nemanželských detí.

Ďalej sa ombudsman obáva, že ženy budú mať v manželstve nerovnaké postavenie. Znova sa dá toto tvrdenie vyvrátiť samotnou ústavou, ktorá predpokladá rovnosť mužov a žien, keďže pohlavie je zakázaný diskriminačný dôvod (čl. 12 ods. 2).

Inými výhradami verejného ochrancu práv je ohrozenie práva rodiča na stretávanie sa s dieťaťom, resp. ochrana rodičovských práv pred odňatím dieťaťa.

Tieto výhrady sú znovu vyvrátiteľné samotnou ústavou. Jednak ústava v čl. 19 ods. 2 chráni právo na rodinný život, do ktorého patrí aj právo na styk rodiča s dieťaťom a rovnako aj ochrana pred odňatím dieťaťa. Osobitne ústava v čl. 41 ods. 4 chráni odlúčenie rodičov od dieťaťa, ako aj garantuje právo rodičov na starostlivosť o dieťa a formuluje ho aj ako právo dieťaťa na rodičovskú výchovu.

V neposlednom rade ombudsman tvrdí, že navrhovaná novela ústavy ohrozí právo na uzavretie manželstva. Prehliada pri tom čl. 41 ods. 1 ústavy, ktorý garantuje právo muža a ženy na uzavretie manželstva či všeobecnú garanciu práva na rodinný život (čl. 19 ods. 2).

A nakoniec sa ombudsman obáva telesných trestov detí. Naša ústava v čl. 16 ods. 2 zakazuje také zaobchádzanie či trestanie, ktoré by bolo neľudské a ponižujúce, pričom neexistuje na Slovensku spor o tom, že telesné tresty pre deti sú minimálne ponižujúcim a v niektorých prípadoch aj neľudským trestaním alebo zaobchádzaním. Teda samotná ústava takéto tresty zakazuje.

K všetkým právam, ktoré by boli podľa verejného ochrancu práv ohrozené prípadným schválením novely ústavy, je odpoveď priamo v ústave a ohrozenie ním menovaných práv nehrozí.

Hlasovanie o ústaveAko môže Fico naozaj vykostiť KDH

Jozef Majchrák

Ústavodarca koná namiesto Ústavného súdu pri práve EÚ

V poslednej časti svojho príspevku by som sa chcel venovať asi najdôležitejšiemu bodu, prečo je návrh predkladaný ako novela ústavy. Tým je pasivita Ústavného súdu osobitne voči právu EÚ.

Ak by si bol Ústavný súd za viac ako 20 rokov členstva vybudoval stabilnú judikatúru, v ktorej by charakterizoval ústavnú identitu, materiálne jadro, resp. niečo iné ako bariéru pred právom EÚ, tak by žiadna novela ústavy nebola potrebná, pretože by sám Ústavný súd chránil ústavu aj pred nadnárodným právom, ktoré z času na čas môže byť s ústavou v napätí.

Ústavný súd by tak zďaleka nebol sám. Napríklad Spolkový ústavný súd má od rozhodnutia o Lisabonskej zmluve osobitné konanie, v ktorom posudzuje, či právo EÚ (vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ) nie je v napätí s ústavnou identitou SRN alebo nie je aktom ultra vires (konanie EÚ mimo prenesených právomocí).

Ak by si bol Ústavný súd za viac ako 20 rokov členstva vybudoval stabilnú judikatúru, v ktorej by charakterizoval ústavnú identitu ako bariéru pred právom EÚ, žiadna novela ústavy by nebola potrebná.

Navyše čl. 23(1)1 nemeckej ústavy explicitne stanovuje, že Nemecko participuje v EÚ v súlade so svojimi základnými ústavnými princípmi. Teda že tieto princípy nemôžu byť v procese EÚ porušené.

Podobne sem patrí aj francúzska ústavná rada od rozhodnutia z roku 2006, keď uviedla, že implementácia práva EÚ nemôže byť v rozpore s princípom francúzskej ústavnej identity (prípad 2006-540 DC).

Poľský ústavný tribunál v prípade európskeho zatýkacieho rozkazu (P 1/05) napísal priamo, že poľská ústava má prednosť pred právom EÚ, a teda nie je možné vydávať poľských občanov na trestné stíhanie do iných členských štátov EÚ, keďže poľská ústava také niečo nepripúšťa.

Existujú ďalšie prípady (napr. doktrína talianskeho ústavného súdu controlimiti), ale nemá význam ich tu všetky opisovať.

Žiaľ, slovenský Ústavný súd sa ani jedným z týchto prípadov neinšpiroval a právu EÚ priznal absolútnu prednosť pred slovenskou ústavou. Účelom novely je nasmerovať Ústavný súd (ale aj ďalšie orgány verejnej moci), aby si začal všímať možné excesy, ktoré z inštitúcií EÚ z času na čas môžu prísť, a že existuje ústavný rámec, ktorý mu vo výnimočných prípadoch umožňuje právo EÚ neaplikovať na území Slovenska.

Je namieste zdôrazniť aspekt výnimočnosti. V princípe platí, že právo EÚ (a podobne aj dohovor či judikatúra ESĽP k nemu) majú podobné hodnotové základy. Teda mechanizmus neaplikácie nadnárodného práva musí mať punc výnimočnosti, keď je ústavná identita porušená.

Týždenný výber šéfredaktoraPrečo si Ficova novela ústavy zaslúži podporu. A prečo napokon pomôže odporcom Fica

Martin Hanus

Na záver

Azda najzásadnejším záverom je ten, že v prípade schválenia novely ústavy sa na Slovensku nič nezmení z jednoduchého dôvodu. Slovensko nikdy neprenieslo v otázkach ústavnej identity svoje kompetencie ani na Radu Európy, ani na EÚ, ako ani žiadnu z ostatných medzinárodných organizácií, ktorých je Slovensko členom.

Teda ak tieto medzinárodné organizácie ostanú v rámci, ktorý im je určený, k žiadnej kolízii s ústavou prísť nemôže. Z tohto dôvodu navrhovaná novela ústavy je len potvrdením statusu quo.

Aj vyjadrenie statusu quo však má význam: smerom dovnútra voči štátnym orgánom a obyvateľom, ako aj navonok voči medzinárodným organizáciám vrátane EÚ.

Osobitne ak nás samotné právo EÚ vyzýva, aby sme si ústavnú identitu určili v ústave (a nie v zákone). A to je, myslím si, hlavné posolstvo predkladaného návrhu.