Oslobodenie Pčolinského Sudcovi Stierankovi nestačia dôkazy. Ako pri Kočnerovi v kauze Kuciak

Keď začala polícia po voľbách 2020 trestne stíhať vedúcich funkcionárov v bezpečnostných zložkách, vplyvných oligarchov aj vysokopostavených politikov, bol to nepochybne precedens.

Niečo také bolo totiž v porevolučných dejinách nepredstaviteľné – a pravdepodobne sa tak skoro ani nezopakuje. Bodom zlomu však bolo až zadržanie šéfa SIS: nominanta vládnej strany Sme rodina.

Tajná služba spravila okamžite protiopatrenia, aby odklonila pozornosť od svojho šéfa Vladimíra Pčolinského. Vypracovala aj falošnú správu o údajnej manipulácii výpovedí tzv. kajúcnikov.

Tej sa následne chytili politici, ktorých nominanti boli trestne stíhaní (R. Fico, B. Kollár). Výsledkom vojny v polícii, ktorú rozpútala SIS, bola kriminalizácia vyšetrovateľov okolo Jána Čurillu.

Paralela s Kočnerom

Preukázať korupciu bez nasadenia agenta nie je ľahké. Odohráva sa v úzkom kruhu a vo vzájomnej dôvere. Úplatky sa dohodujú ústne, bez kamier, bankových účtov a zmlúv. Obvykle sa platí na ruku.

Napriek tomu vyvoláva dnešné rozhodnutie sudcu Rastislava Stieranku, ktorý oslobodil Pčolinského spod obžaloby v jeho korupčnej kauze, legitímne otázky, lebo je to takisto precedens.

Sudca Stieranka, ktorý pojednáva (v senáte) aj v prípade vraždy novinára Kuciaka, použil veľmi podobnú argumentáciu ako pri Kočnerovi. Nepriame dôkazy vraj nestačia, hoci tvoria súvislú a logickú reťaz.

Pčolinského usvedčovali dvaja svedkovia priamo (Ľudovít Makó, Boris Beňa) a jeden nepriamo (Zoroslav Kollár). Podľa obžaloby platil Kollár za ochranu, aby ho SIS prestala monitorovať.

Slovo proti slovu

Sudca Stieranka však tvrdí, že sa nepodarilo preukázať, že Pčolinský zobral od Kollára úplatok. Priamo ani sprostredkovane, hoci nespochybnil, že bývalý šéf SIS, Makó a Beňa sa spolu stretli.

Podľa sudcu absentuje aj dôkaz, že Pčolinský s úplatkom od Kollára súhlasil, respektíve že si ho vypýtal. Stieranka zároveň naznačuje, že peniaze mohli skončiť „na polceste“ (nechal si ich Beňa).

Sudca sa odvoláva aj na svedectvá Pčolinského podriadených, ktorí v tejto kauze vypovedali v jeho prospech. Podľa príslušníkov SIS prestala služba Kollára sledovať nie na pokyn Pčolinského, ale Beňu.

Ten, naopak, tvrdí, že konal na základe ústneho pokynu svojho šéfa. Poukazuje aj na týždenný report SIS pre Pčolinského, kde údajne bola zvýraznená informácia o zastavení odpočúvania Kollárovho mobilu.

Dôveryhodnosť kajúcnikov

Sudca Strieranka neuveril dvom priamym (Beňa, Makó) a jednému nepriamemu svedkovi (Kollár), že to bol Pčolinský, kto vzal úplatok. Pochybuje aj o ich motivácii hovoriť pravdu.

Podľa sudcu totiž nejde o osoby „nepopísané a s pevným a čistým charakterom“. To je síce pravda, keďže Makó aj Beňa boli najskôr zapletení do trestnej činnosti, až potom začali spolupracovať.

Stieranka však nezdôvodnil, prečo by si mali vymýšľať. Tým viac, že by sa vystavili riziku trestného stíhania. Nehovoriac o tom, že za údajne krivú výpoveď v tejto kauze ich už účelovo zadržali a napokon prepustili.

Dôveryhodnosť svedectiev Makóa a Beňu v kauzách exponovaných osôb už navyše potvrdilo niekoľko iných súdov. Stieranka má pochybnosti, ktoré však nestoja na najpevnejších základoch.