Postoj · Knihomoľov zápisník: Ako Tomáš Baťa vybudoval prvú československú nadnárodnú korporáciu

Milí priatelia, dovoľte, aby som vás privítal pri ďalšom vydaní našej videorelácie Knihomoľov zápisník. Dnes si povieme niečo o knihe, pri ktorej by bolo najlepšie, keby ju každý začínajúci slovenský podnikateľ dostal priamo so živnostenským oprávnením.

Predtým vás však chcem vyzvať, aby ste podporili Postoj, ak vás toto video zaujme, aby sme podobné relácie mohli produkovať aj naďalej.

Keď sa v 30. rokoch minulého storočia povedalo „Made in Czechoslovakia“, ľuďom z rôznych krajín sveta vzápätí zišli na um spravidla topánky značky Baťa.

Svoje korene mala táto firma vo východomoravskom mestečku Zlín, no už v medzivojnovom období sa z nej stala (dnes by sme povedali) nadnárodná korporácia. Jej vzostup je spojený predovšetkým s menom Tomáša Baťu, ktorý v roku 1932 zahynul ako 56-ročný pri leteckom nešťastí.

Krátko po tejto tragédii vyšla kniha, ktorú dnes držím v ruke. Jej autorom bol publicista Evžen Erdély a nesie názov Baťa – švec, který dobyl světa. Tento výtlačok, ktorý tu mám, je, samozrejme, reedícia, ktorá vyšla v roku 2014 vo vydavateľstve Dobrovský.

Nedajte sa odradiť jej vekom. Je písaná veľmi pútavo. Človek s úžasom číta o raste obuvníckeho impéria, ktoré chcelo nielen slúžiť zákazníkom, ale aj po všetkých stránkach povzniesť aj svojich zamestnancov.

Tomáš Baťa sa narodil v roku 1876. Rodina mala pôvod v dnešnom Rumunsku a v rámci valašskej kolonizácie postupne prešla cez Sedmohradsko, Halič, Slovensko, až zakotvila na východnej Morave. Priezvisko „Baťa“ je vraj zmäkčenou formou slova „bača“. No v čase, keď sa Tomáš narodil, venovala sa rodina už šesť generácií obuvníckemu remeslu.

Topánky boli v tom čase drahé a vyrábali sa remeselne. Zato však dlho vydržali. No v tom čase už mnohé odvetvia ľudskej činnosti menila strojová továrenská výroba. A tá mala zmeniť aj obuvníctvo.

Mladý Tomáš Baťa tento trend rozpoznal a mienil naň nasadnúť. Nie nadarmo bolo jedným z jeho hesiel: „Ľuďom myslenie, strojom drinu!“

Hoci firmu založil Tomáš s bratom a sestrou už v roku 1894, rozhodujúcou skúsenosťou sa stali jeho pracovno-študijné pobyty v zahraničí v prvých rokoch 20. storočia.

Ako 26-ročný sa zobral a odišiel do Spojených štátov, ktoré boli v tom čase na čele strojovej výroby obuvi. Tomáš sa zamestnal v jednej americkej obuvníckej fabrike, kde pracoval ako radový robotník a dôkladne študoval fungovanie podniku znútra. Podobný pobyt absolvoval aj v Nemecku, a čo sa naučil v cudzine, to uplatnil doma.

Baťova firma veľmi narástla počas prvej svetovej vojny vďaka dodávkam tovaru pre rakúsko-uhorskú armádu. Mnoho robotníkov si vďaka práci u Baťu zachránilo život, keďže zamestnanci fabriky mali výnimku z mobilizácie.

No po vojne firma stála na križovatke. Nielenže bolo nutné preorientovať sa naspäť na civilnú výrobu. Namiesto veľkého Rakúsko-Uhorska vzniklo malé Československo. Vtedajší minister financií Alois Rašín sa pokúšal hospodárske problémy riešiť deflačnou menovou politikou, ktorá na jednej strane upevnila korunu, no na druhej strane predražovala československý export.

Na jeseň 1922 teda Baťa pristúpil k ďalšiemu riskantnému ťahu. Pod heslom „Baťa drtí drahotu“ znížil cenu svojich výrobkov o polovicu.

Čoskoro začal rásť odbyt a s ním aj počet zamestnancov a ich platy.

Firma rástla a rozširovala sa. V roku 1927 zaviedli u Baťu pásovú výrobu. Cestou k zníženiu cien bolo aj vybudovanie vlastnej distribučnej siete predajní, vďaka čomu Baťov odbyt prestal byť závislý od obchodníkov...

V krátkych, ale hutných kapitolách Erdélyho kniha načrtáva Baťov systém riadenia. Rozpisuje, ako fungoval nábor a vzdelávanie nových zamestnancov. Ako ich Baťa zainteresoval na zisku firmy a povzbudzoval dokonca k tvorbe osobných úspor, aby zaistil ich budúcnosť.

Jeho cieľom podľa vlastných slov bolo, aby robotník nebol len akýmsi „otrokom kapitálu“, ale aby sa sám stal malým kapitalistom.

Čitateľ tu nájde aj opis decentralizovanej samosprávy jednotlivých dielní či výpočet množstva sociálnych výdobytkov, ktoré mali zamestnanci k dispozícii. Mnohé vyrážajú dych aj na začiatku 21. storočia. Napríklad možnosť zamestnancov sporiť si na firemných účtoch s desaťpercentným ročným zhodnotením alebo výstavba domov pre zamestnancov koncernu.

Keď mal Baťa pocit, že vedenie mesta Zlín nehospodárne nakladá s verejnými prostriedkami, sám kandidoval na starostu, voľby vyhral a tento post vykonával od roku 1923 až do svojej smrti v roku 1932. Z vtedy asi 20-tisícového Zlína chcel spraviť mesto pre 50-tisíc obyvateľov. Dodajme, že dnes ich tam žije asi 75-tisíc.

No tým sa zaujímavosti nekončia. Erdély napríklad zachytil v knihe historku, ako sa Tomáš Baťa na začiatku 20. rokov pýtal československého ministra financií Rašína, kto je najväčší platca daní v republike. Keď sa ho minister pýtal, prečo to chce vedieť, Baťa mu odvetil, že má ambíciu siahnuť na túto métu sám. Baťa teda doslova hýbal československou ekonomikou ako veľký platca daní a súčasne veľký exportér.

Vzostup strojovej výroby samozrejme predstavoval ohrozenie pre remeselných obuvníkov. Divák si možno spomenie na Kachyňov film Lásky mezi kapkami deště, v ktorom Vladimír Menšík hrá postavu šveca, zvádzajúceho márny boj proti Baťovej priemyselnej veľkovýrobe. Na druhej strane, zaujímavosťou je, že v reálnom živote Tomáš Baťa ponúkol aj záchranný plán pre remeselných šustrov, ktorých vytláčala jeho firma z trhu.

Pre Baťu bolo Československo primalé. A tak expandoval v zahraničí. Jeho ambíciou bolo zaobuť celý svet.

Jednotlivé štáty proti nemu zavádzali clá, ktoré mali ochrániť ich vlastných, menej efektívnych výrobcov obuvi. Tomáš Baťa ich obchádzal tak, že priamo zakladal fabriky v iných štátoch. Takto sa stával vlastne žiadaným zahraničným investorom, ktorý do iných krajín prinášal kapitál i nové pracovné miesta.

Vysoké clá boli v medzivojnovom období bežné a netýkali sa len obuvi. Nárast colných bariér urýchlila aj Veľká hospodárska kríza.

Tomáš Baťa kritizoval vzájomný protekcionizmus európskych krajín a dával ho do kontrastu s veľkým jednotným americkým trhom, ktorý umožňoval tamojším podnikateľom veľké úspory z rozsahu.

Zacitujme priamo jeho slová, ako ich v roku 1930 predniesol v Paríži:

„Úlohou priemyselného a obchodného podnikania je ukazovať a upravovať miliónom a miliónom ľudí cestu k blahobytu. Tento cieľ možno dosiahnuť, pokiaľ sa každý výrobok vyrába na tom mieste, kde môže byť vyrobený za najpriaznivejších podmienok.

V tomto smere poskytuje obchod i priemysel Európy málo potešiteľný obraz. Ukryté za colnými hradbami bojujú národy medzi sebou a suseda, ktorému sa podarilo premôcť všetky prekážky, považujú jednotlivo za nepriateľa svojho národa. Toto ponímanie spôsobuje, že – aby sme vzali za príklad obuvnícky priemysel – viac ako miliarda ľudí musí chodiť bosá.

V ostatných priemyselných odvetviach je to také isté. Preto taktiež niet divu, že Európa, kedysi priekopníčka ľudskej kultúry a civilizácie, upadla dnes do zákerných bitiek a hovorí sa už o zániku západu.

Rozkvet amerického priemyslu sa stáva neprekonateľným a veľký blahobyt amerického ľudu sa rozmnožuje tým, že Spojené štáty predstavujú obrovské odbytisko, kde sa môže duch podnikania bez prekážok uplatňovať, lebo na jeho výrobky čaká 120-miliónov odberateľov. (...) Povinnosť európskych štátov, kolísky priemyslu a obchodu, spočíva v tom, že budú vyrábať a predávať, rozhodne však nie v tom, že budú klásť jeden druhému pasce vo forme colných taríf a šikanovania zahraničného obchodu.“

Európska únia s svojím jednotným trhom tovarov by sa Tomášovi Baťovi zrejme páčila. Už menej by sa mu asi páčila jej byrokracia a regulácia. Navyše, jednotný európsky trh kapitálu a služieb zatiaľ príliš integrovaný nie je a zostáva ako nedokončená domáca úloha. Na protekcionizmus z Washingtonu by Baťa asi hľadel s nepochopením.

Veľkou Baťovou zásluhou bolo, že sa snažil Čechov a Slovákov povzbudiť k podnikavosti a rozvoju obchodníckych zručností.

Tvrdil, že v tejto oblasti sme 50 rokov pozadu za Britmi či Nemcami. Dôvodom podľa neho bolo, že našinci sa pôvodne živili väčšinou ako drobní roľníci, prípadne robotníci vo fabrikách, ktoré vlastnil cudzí kapitál. Rozvoju obchodných zručností sa preto v Baťových školách venovala veľká pozornosť.

Keď Tomáš Baťa zahynul, riadenie firmy prevzal jeho nevlastný brat Jan Antonín Baťa. Jeho meno je spojené aj so vznikom slovenských miest Partizánske a Svit na konci 30. rokov.

Jan Antonín Baťa v roku 1937 napísal jednu pôsobivú knihu, ktorú takisto treba na tomto mieste spomenúť. Volá sa Budujme stát pro 40 000 000 lidí.

Je to vizionárske dielo o tom, ako by sa Československo mohlo vyvíjať, keby nedošlo k Mníchovu, druhej svetovej vojne a neskôr k nástupu komunistickej totality. Keď trochu pohľadáte, nájdete túto knihu v PDF-verzii na internete.

Môj článok o nej nájdete TU. A popri ňom tiež môj ďalší článok pod názvom Budujme Slovensko pre osemnásť miliónov občanov.

Milí priatelia, príklad Baťovcov má čo povedať ľuďom aj na začiatku 21. storočia, keď vzájomná lojalita medzi zamestnancami a zamestnávateľmi mizne a svet sa obracia čoraz viac k protekcionizmu.

Navyše, je to príklad, ktorý vznikol na česko-slovenskom pomedzí, v mestečku s 20-tisíc obyvateľmi.

Ak vtedy mohla z našich pomerov vyrásť globálne pôsobiaca nadnárodná korporácia, malo by to byť možné aj v 21. storočí.

Milí diváci, ďakujem, že ste si nás dnes zapli. Ak sa vám naša relácia páčila, dajte nám lajk, staňte sa odberateľmi kanála Postoj TV a zvážte prípadne aj finančnú podporu pre Postoj, aby sme podobné videá mohli produkovať aj naďalej.

Dovidenia a pekný deň.