Sme iba tráva? Návrat k Ficovým slonom a strednej Európe

„Pamätáte sa na starú africkú pravdu, ktorú tak rád opakujem? Je jedno, či sa slony bijú alebo sexujú, vždy trpí tráva. Nech rokovanie slonov 15. augusta dopadne akokoľvek, trpieť bude tráva, v tomto prípade Ukrajina.“

Tieto slová, ktoré predniesol milovník nevšedných prirovnaní, slovenský premiér Robert Fico na svojom facebookovom profile, vyvolali pochopiteľnú ostrú reakciu ukrajinského ministerstva zahraničných vecí a sériu rituálnych odsúdení. A aj mnohé nadšené výkriky zo strany tábora „mieru za každú cenu“, ktorý sa vyžíval v tom, že „konečne niekto opísal veci také, aké sú“.

Nechajme však teraz bokom otázku príčin a hodnotenia rusko-ukrajinskej vojny (a aj stretnutie z 15. augusta). Zamyslime sa nad iným rozmerom výroku slovenského lídra, ktorý sa netýka len Ukrajiny, ale celej stredovýchodnej Európy. Závery, ktoré z neho môžeme vyvodiť, sú totiž jasné: všetci, ako tu sme v priestore medzi „Berlínom a Moskvou“, sme tráva.

O niekoľko dní neskôr práve onoho 15. augusta, keď malo dôjsť k stretnutiu v Anchoragei, na oslavách výročia takzvaného zázraku pri Visle, teda víťazstva armády čerstvo vzniknutého poľského štátu nad boľševikmi v roku 1920, novozvolený poľský prezident Karol Nawrocki Ficovi – určite nevedome – odpovedal: „Rusko nie je neporaziteľné. (...) Slobodu nemožno kúpiť ani predať. (...) Ruský imperializmus možno poraziť alianciou slobodných národov. (...) V auguste 1920 sa v spoločnosti zrodil duch víťazov pripravených bojovať. Na to, aby sme boli samostatní, vtedy aj dnes, potrebujeme silnú armádu opretú o silnú ekonomiku.“

Samozrejme, dejiny nášho regiónu prinášajú stovky príkladov potvrdzujúcich skôr víziu slovenského premiéra. V očiach „mocenských centier“, či už tých na západ, alebo na východ od nás, išlo vždy o „prázdny priestor“, „amorfnú hmotu“, ktorú cudzie ruky musia vytvarovať do takej podoby, aká im aktuálne vyhovuje.

Americký historik Larry Wolf opisuje „vynájdenie východnej Európy“ v spisoch osvietenských autorov, v ktorých náš región je takým „bližším Orientom“, menej zaujímavým, ale rovnako odlišným, zaostalým a neusporiadaným, vyžadujúcim otcovskú ruku – milujúcu, ale pokiaľ je to potrebné, tak aj tvrdú.

Reálna politika za predstavou nezaostávala, spomeňme si na „zakladajúcu vraždu“ koncertu veľmocí, teda likvidáciu poľsko-litovskej Rzeczpospolitej koncom 18. storočia, alebo „mierovú“ predohru k druhej svetovej vojne – Mníchovskú dohodu.

Návrat k Cyrilovi, Metodovi a postkolonializmuDukovo ospravedlnenie za české poučovanie, slovanský svet a zabúdanie na Ukrajincov

Maciej Ruczaj

Typickou reakciou elít „kolonizovaných“ národov na dlhodobý vzťah podriadenosti a periférnosti je – prijatie pohľadu kolonizátora za svoj.

Poľský filozof Marek Cichocki to nazýva teóriou jazvečíka: keď držíte psa celý život pod posteľou, nakoniec z neho vždy bude jazvečík.

Automaticky uznávame, že jedinou cestou rozvoja je cesta „napodobňovať a nedráždiť“. Hanbíme sa vlastnej minulosti a vlastnej tradície, pretože ide o tradíciu porazených a slabých. Prispôsobiť sa znamená prežiť. Výhodnejšia je aj pozícia subdodávateľa v ekonomike než riskovanie na vlastnú päsť.

V tomto prístupe je veľká dávka realizmu. Tento prístup nám po roku 1989 pomohol dostať sa tam, kde sme. Predtým – napríklad na spomínanom Slovensku – pomohol spoločnosti vykonať civilizačný skok do priemyselnej éry v časoch komunizmu.

Otázkou však zostáva, či tento prístup možno uplatňovať v situácii, keď dochádza k tektonickým pohybom ako geopolitických, tak ekonomických svetových dosiek.

Ukrajinci sa pred tromi rokmi museli rozhodnúť – sme len tráva? Ani medzi nimi podriadenecká mentalita nechýbala a nechýba, ale ako celok dokázali, že sú národným spoločenstvom s veľkou vnútornou silou.

Napriek tomu, čo pred pár dňami povedal iný údajne silný muž strednej Európy Viktor Orbán, Ukrajina neprehrala. Vojna sa totiž nevedie o ten či onen čriepok ukrajinského územia. O hranicu pri Pokrovsku alebo pri Dnipre. Jediným od začiatku deklarovaným cieľom je zničenie ukrajinskej štátnosti a národnej odlišnosti. A tento cieľ Moskvy je stále v nedohľadne.

Samozrejme – nie je to zadarmo. Azda Poľsko, Slovensko či Česko nebudú musieť platiť takú veľkú cenu ako posledné tri roky Ukrajina. Azda Ukrajina nebude túto cenu platiť márne, tak ako ju napríklad v auguste 1944 počas Varšavského povstania platilo Poľsko. Na to nie je záruka.

Tak či onak, model „pasívnej periférie“ pre náš región prestáva fungovať a bez mentálnej zmeny sa nepohneme ďalej.