Viem, čo by som teraz na konci letných prázdnin v roku 2025 urobil, keby som mal devätnásť rokov, práve skončil školu a premýšľal o svojom pláne na najbližšiu budúcnosť. Nasporil by som si toľko dolárov, koľko by som mohol, nasadol do lietadla smerujúceho do Texasu a zapísal sa na štvorročné bakalárske štúdium na Univerzite v Austine (UATX), ktorá existuje len rok.

Prečo? Pretože sa už po niekoľkýkrát ukázalo (v súlade s banálnym, ale v podstate pravdivým tvrdením), že len v Amerike je možné to, čo je v Európe takmer nemožné a v Poľsku nemožné úplne.

Pred niekoľkými rokmi sa tam zišla skupina vedcov s pomerne rozmanitými pohľadmi na svet a politickými názormi, ale s jednotným presvedčením, že na tradičných amerických univerzitách, najmä na tých z Ivy League, už nie je možné študovať humanitné alebo spoločenské vedy bez toho, aby sa prispôsobili iracionálnej progresívnej ideológii, ktorá tam prevláda, čo nielenže odporuje klasickému ideálu liberálneho vzdelávania, ale prakticky bráni úprimnému hľadaniu pravdy.

Medzi nimi boli medzinárodne uznávaní profesori, ako napríklad shakespearológ Pano Kanelos a historik Niall Ferguson, ale aj skupina mladších výskumníkov, ktorí už nedokázali znášať podmienky na Harvarde alebo Yale. A samozrejme, podporovali ich veľké texaské podniky, konkrétne rizikoví kapitalisti.

Kanelos, ktorý sa stal rektorom novej univerzity, v tom čase v rozhovore pre tlač povedal: „Žijeme v čase, keď sa zdá, že sa všetko rozpadá, ľudia sa navzájom vzďaľujú a inštitúcie sa otriasajú v základoch; najlepšou odpoveďou je teda vybudovať niečo nové.“

V Texase som nikdy v živote nebol, ale vďaka tomu, že sa UATX zaviazala byť transparentná a otvorená, môžem s nadšením a so zvedavosťou sledovať, čo sa na tejto univerzite deje.

John Henry Newman: Idea univerzity

John Henry Newman

Zápas kardinála Newmana

Vlajkovou loďou univerzity sa stala myšlienka liberálneho vzdelávania – čo je podľa mňa asi najdôležitejšia zo všetkých politických myšlienok. Súčasne sa stalo, že pápež Lev XIV. oznámil svoj zámer vyhlásiť svätého Johna Henryho Newmana, jedného z najdôležitejších zástancov tejto myšlienky, za učiteľa Cirkvi.

V praxi tento pápežský úmysel znamená, že myšlienky anglického kardinála sa považujú za obzvlášť dôležité pre rozvoj katolíckej doktríny, a preto by sme sa nimi mali zaoberať s väčšou pozornosťou než doteraz.

Vždy ma fascinoval ideologický boj, ktorý Newman viedol po svojom obrátení na katolicizmus, aby sa v cirkvi v polovici 19. storočia, stále ovládanej antiliberálnymi predsudkami Gregora XVI., presadila viera v liberálne univerzitné vzdelávanie nielen ako súladné s učením evanjelia, ale ako jeho nevyhnutný dôsledok.

Dôkazom toho je deväť slávnych prednášok, ktoré Newman predniesol v roku 1852 na univerzite v Dubline a ktoré o mnoho rokov neskôr vyšli ako prvá časť knihy The Idea of a University (Idea univerzity; v Poľsku vyšla v roku 1990 vo vydavateľstve PWN a doteraz nebola urobená dotlač, preto jej cena v antikvariátoch dnes presahuje 500 zlotých!!!) [v slovenskom preklade vyšla v roku 2015 v Kolégiu Antona Neuwirtha, pozn. prekladateľa].

Je to, pravdupovediac, jedna z dvoch veľkých kníh, ktoré dodnes tvoria intelektuálny kánon pre obhajcov liberálneho akademického vzdelávania, ako som ja. Druhou je, samozrejme, kniha Allana Blooma The Closing of the American Mind (Uzatváranie sa americkej mysle), ktorá je v istom zmysle sekulárnym pilierom obhajoby liberálneho vzdelávania popri katolíckej obhajobe, jasne formulovanej pred viac ako storočím svätým Johnom Henrym, dnes učiteľom cirkvi.

Cesta, ktorou Newman dospel k myšlienke liberálneho vzdelávania, je charakteristická tým, že ju de facto odvodil z pojmov klasickej metafyziky. Každá vec má svoj stav dokonalosti a to isté platí aj o ľudskej prirodzenosti.

Dokonalosťou fyzickej prirodzenosti človeka je zdravie, dokonalosťou morálnej prirodzenosti je cnosť, ale Newman hľadá správny pojem na opísanie dokonalosti kľúčovej zložky ľudskej prirodzenosti – mysle. Hovorí, že v angličtine je to problematické, pretože táto otázka sa po stáročia zanedbávala, a navrhuje zavedenie kategórie „intelektuálna kultúra“.

Rovnako ako náboženstvo má v ľuďoch rozvíjať cnosť a nemocnice a telocvične majú rozvíjať zdravie, tak univerzita je zodpovedná za rozvoj intelektuálnej kultúry. „Univerzita, chápaná vo svojej čistej podobe (...), má tento cieľ a poslanie: nezameriava sa na morálne účinky alebo mechanickú výrobu, pretože jej úlohou nie je trénovať myseľ v jej povinnostiach alebo v umení; jej funkciou je intelektuálna kultúra, to znamená formovanie samotnej mysle, aby mohla dobre uvažovať vo všetkých veciach, usilovať sa o pravdu a rozumieť jej“ (Prednáška 6.1).

Presne v tom tkvela základná chyba starovekého Ríma a jeho kultúrna podriadenosť voči Grécku – rímska elita nepochopila, že vzdelávanie samotnej mysle nie je úloha podriadená potrebám alebo politickej praxi štátu, ale že je cieľom samým osebe.

Preto sa Cato Starší kategoricky postavil proti tomu, aby sa o gréckej filozofii učili mladí ľudia, keď Karneadés z Kyrény – učenec Platónovej akadémie – prišiel na misiu do Ríma a očaril rímsku mládež svojimi sokratovskými prednáškami. Niekedy v nich spochybňoval tézu, že spravodlivosť je výsledkom múdrosti, a inokedy, že je výsledkom hlúposti.

Cato odmietol koncepciu liberálneho vzdelávania, podľa ktorej sa za cieľ mohlo považovať len zdokonaľovanie mysle, pretože cieľom mohla byť podľa neho iba moc a veľkosť Ríma.

Diskusia Carlosa Carvalha, rektora Univerzity v Austine v Texase, USA, s dekanom Benom Crokerom o marxizme a poslaní univerzity

Pravda proti antiliberalizmu, chaosu a nihilizmu

Liberálne vzdelávanie chápané týmto spôsobom vyžaduje špeciálne podmienky na akademickú formáciu. A teraz čítam inauguračný prejav mladého profesora štatistiky z Brazílie Carlosa Carvalha, ktorý bol pred začiatkom nového akademického roka zvolený za rektora UATX.

Príhovor je v dobrom americkom štýle krátky, ale presne identifikuje všetky tieto podmienky a robí z nich poslanie univerzity. Neustále hľadanie existujúcej pravdy vylučuje predsudok prevládajúci na iných univerzitách, že pravda je iba sociálny konštrukt a že „múdrosť jednej kultúry je rovnako dobrá ako povera inej kultúry“.

Viera v pravdu a zmysel múdrosti znamená, že naše programy vylučujú výučbu relativizmu a sú navrhnuté tak, aby formovali odvahu myslieť, formulovať hypotézy a názory, aby hľadali ich slabé stránky, spochybňovali ich a formulovali lepšie názory a hypotézy, ktoré sú bližšie k pravde.

Kresťanská viera sa tu študuje bez akéhokoľvek posmechu a veda neslúži politickému divadlu, ako to bolo na väčšine univerzít počas pandémie. Žiaden z profesorov ani študentov nie je viazaný žiadnou ideológiou ani politickou korektnosťou; sloboda myslenia a prejavu a sloboda klásť akékoľvek otázky sú predsa základom liberálneho vzdelávania.

Inšpirácia na kladenie večných otázok o ľudskej povahe alebo zmysle spravodlivosti má pochádzať z veľkých kníh, ktoré študenti musia prečítať. Keď sa pozriem na zoznam povinného čítania pre študentov prvého ročníka, vyrazí mi dych, keď si pomyslím na dnešných poľských študentov: obsahuje nielen klasikov filozofie od Platóna po Kanta, ale aj Homéra, Polybia, Danteho, Gibbona, Conrada, Stevensona, Lenina, Blooma a, samozrejme, Nový zákon. Sú tam aj veľké politické prejavy 20. storočia: Kennedyho v obliehanom Berlíne a Reaganov pri Berlínskom múre.

V demokratickej Amerike, kde univerzity terorizujú wokistickí protieurópski a protizápadní fanatici, rektor Carvalho priamo odkazuje na klasickú elitu. Odvoláva sa na Jeffersona, ktorý vysvetlil, že Amerika potrebuje „prirodzenú aristokraciu“, ktorá na rozdiel od Európy nie je založená na pôvode a bohatstve, ale na cnosti a talente. Na UATX je preto prísne zakázané používať akékoľvek iné kritériá prijímania študentov než „prijatie na základe zásluh“. Presne o to vedie Trump boj na život a na smrť s Harvardom, zatiaľ bez úspechu.

Carvalho nazýva odmietnutie univerzity plniť svoju misiu vzdelávať elitu šialenstvom. Poukazuje na trojicu nepriateľských myšlienok, ktoré má UATX intelektuálne poraziť: antiliberalizmus, chaos a nihilizmus. Antiliberalizmus spochybňuje právo rozumu klásť otázky, vytvárať hypotézy a hľadať pravdu. Chaos stotožňuje pravdu s ideológiou. A nihilizmus popiera pravdu ako takú.

Keď čítam tento krátky prejav – manifest rektora Carvalha –, prichádza mi na um jeden z mojich obľúbených poľských románov od Hanny Malewskej Przemija postać świata (Zánik sveta) a to, ako zobrazuje Benedikta z Nursie zhromažďujúceho hŕstku študentov, aby na mieste vzdialenom od centra sveta zachránili najdôležitejšie myšlienky klasickej kultúry tvárou v tvár všadeprítomnému barbarstvu.

Aj keby bola táto analógia medzi Austinom a Subiacom trochu prehnaná, moja historická predstavivosť sa ťažko vymaní z podobnosti medzi týmito dvoma obrazmi: „Ničitelia a robotníci, či nie je to tak, Bože, ako rozdelíš svet pri poslednom súde?“

Pôvodný text: Krótka mowa rektora Carvalho. Uverejnené so súhlasom magazínu Teologia Polityczna, preložil Lukáš Obšitník.