Príbeh 45-ročného ruského IT špecialistu Sergeja Irina je jedným z mnohých podobných príbehov, aké možno nájsť na ruskojazyčných emigračných webových stránkach. Irin je v istom zmysle ruským kolektívnym hrdinom a prenasledovanie, ktorému je vystavený, je znakom doby v Putinovom systéme moci.

Do roku 2022 pracoval vo svojom rodnom meste Nižný Novgorod ako programátor pre Yandex, najvýznamnejšieho poskytovateľa internetových služieb v Rusku. Dnes vieme, že už vtedy otvorene vyjadroval svoje protiputinovské názory a v roku 2011 sa zúčastnil na veľkých opozičných demonštráciách na Bolotnom námestí.

V prvých dňoch moskovskej invázie na Ukrajinu spontánne daroval 500 dolárov zo svojej kreditnej karty kyjevskej nadácii s dojímavým názvom Повернись живим (Vráť sa živý), ktorá organizuje podporu pre ukrajinských vojakov, aby mali šancu „vrátiť sa živí“ z vojny. A keď Putin oznámil prvú mobilizáciu, Irin rozumne odišiel z Yandexu a Rusko opustil.

Najskôr šiel do Turecka (pretože EÚ, žiaľ, hanebne uzavrela svoje hranice pre emigrantov, ako bol on) a po nejakom čase sa usadil na Cejlóne. Zdá sa, že vďaka svojim profesionálnym zručnostiam tam žil celkom dobre.

Môj výsluch na FSBŠtyri a pol hodiny v dystopickej komore ruskej rozviedky mi naznačili, akým smerom sa režim uberá

Martin Leidenfrost

Ako čoskoro uvidíme, Sergej Irin je odvážny muž s charakterom. Mám však dojem, že to nebola odvaha, čo ho po dvoch rokoch podnietilo k návšteve svojho rodného mesta.

V zaujímavom článku uverejnenom na portáli Meduza jeho ruskí priatelia hovoria, že naozaj chcel vidieť svoju matku a brata, ale zaujímavé je, že si naplánoval aj niekoľko dní kanoistiky so svojimi priateľmi z detstva, ktorí stále žijú v Nižnom Novgorode. Je to predsa normálne ľudské správanie, veď čo je v živote dôležitejšie ako najbližšia rodina a priatelia z mladosti!

Jednoducho si kúpil letenku do Moskvy, bez problémov pristál na letisku Šeremetievo, potom sa vlakom dostal do Nižného Novgorodu a objavil sa doma. Z rozprávania jeho priateľov vieme, že už o niekoľko dní mal spiatočnú letenku na Cejlón.

Zaujímavé je, že Putinova bezpečnostná služba (FSB) ho nezadržala na moskovskom letisku ani mu nenariadila – ako to často robí Moskovčanom vracajúcim sa do vlasti –, aby odomkol a odovzdal svoj smartfón. Táto jednoduchá prax často umožňuje FSB „odhaliť“ dovtedy neznámych nepriateľov na letisku otvorením aplikácií na ich smartfónoch a prezretím zoznamov telefónnych a bankových transakcií.

Takto bol v júli 2024 zadržaný 27-ročný Jevgenij Varaksin, ktorý má trvalý pobyt v Poľsku a ktorý sa tiež rozhodol na chvíľu zastaviť vo svojej vlasti. Kontrola jeho smartfónu na štátnej hranici odhalila prevod 100 zlotých kreditnou kartou, ktorý uskutočnil dva roky predtým v prospech poľskej Charity v rámci zbierky na pomoc Ukrajine.

Bol zatknutý a takmer o rok neskôr, v apríli 2025, ho súd v Jekaterinburgu odsúdil na 12 rokov v pracovnom tábore s prísnym režimom za zradu Ruska a financovanie nepriateľskej armády. Je takmer isté, že Varaksinovi ani nenapadlo, že smartfón, ktorý – ako dnes takmer každý – takmer nikdy nedáva z ruky, ho môže dostať do pracovného tábora a nakoniec zničiť celý jeho život.

Vráťme sa však k príbehu Sergeja Irina. V Nižnom Novgorode ho polícia zadržala najprv pod zámienkou údajného výtržníctva. A až keď ho prepustila z väzby, agenti FSB na neho na ulici zaútočili, zbili ho, použili proti nemu paralyzér a potom ho obvinili z vlastizrady voči Rusku na základe výpisu z bankového účtu, ktorý dokazoval prevod tých 500 dolárov v roku 2022.

Práve teraz – 26. augusta – sa v Moskve konalo záverečné pojednávanie, na ktorom sa obžalovaný objavil s ručne napísaným transparentom s nápisom Пу́тин – хуйло́ (Putin je čurák). Irinovo odhodlanie je jasné. Po roku vo väzení Lefortovo už o svojom osude nemal žiadne ilúzie.

Bizarnosti Putinovej diktatúryRusko obmedzuje zberačov bobúľ, reklamu na VPN či hudbu opozičných spevákov

Christian Heitmann

Sergej Irin je jedným z mnohých „priateľov Moskovčanov“, ktorí sa v konfrontácii s Putinovým režimom rozhodli zachrániť svoju hrdosť a dôstojnosť. Ich osud je strašný: Irin bol odsúdený na 15 rokov v pracovnom tábore s maximálnym strážením. Má vôbec niekto ako on – hrdý a odvážny Moskovčan – šancu dostať sa živý z Putinovho gulagu?

Na tomto príbehu ma upútalo niečo, čo by som nazval „zdaním normálneho života“ v dnešnom Rusku. Myslím, že niekto ako Irin musel tomuto zdaniu podľahnúť, podobne ako Varaksin a mnohí ďalší, ktorí žili v exile a na chvíľu sa pokúsili vstúpiť do krajiny.

Koniec koncov, dnešné Rusko nie je oddelené žiadnym cordon sanitaire, ako to bolo v prípade Sovietskeho zväzu počas studenej vojny. Irin si normálne dokázal kúpiť letenku do Moskvy, vystúpiť na letisku, nastúpiť na vlak a prísť domov do Nižného Novgorodu. Bez problémov si to všetko pravdepodobne mohol vopred dohodnúť cez smartfón s matkou, bratom, kamarátmi, ktorí boli zaneprázdnení prípravou dovolenky na kanoe.

Nemyslím si, že je to nejaká veľká odvaha, čo by poháňalo Moskovčanov, ktorí už predtým opustili svoju krajinu, aby vo svojej vlasti navštívili rodinu a priateľov. Ak je všetko také jednoduché, bežné a na dosah ruky, čoho sa treba báť?

Pravdupovediac, táto zdanlivá normálnosť života v dnešnom Rusku sa mi zdá ako azda najdiabolskejšia črta Putinovho krutého režimu.

Pôvodný text: Pozór normalnego życia. Uverejnené v spolupráci s týždenníkom Wszystko Co Najważniejsze, preložil Lukáš Obšitník.