
S učiteľkou Oksanou Svidran sa čitatelia na stránkach Postoja mohli stretnúť už niekoľkokrát. Cez leto sa po tri a pol roku opäť zišla so svojím manželom Maksymom, ktorému sa podarilo dostať na tri týždne na Slovensko.
Stretli sme sa s ním aj my. Porozprávali sme sa o tom, čo musel splniť, aby sa na dovolenku za rodinou dostal, čo sa na Ukrajine píše o Slovensku, alebo o tom, ako vyzerá bežný deň počas vojny.
Dá sa zvyknúť na každodenné útoky dronmi a raketami? Ako je to s nútenými mobilizáciami? Vidí nejakú nádej v snahách o ukončenie vojny rokovaniami?
Nie, zákony sa nezmenili, stále platia tie isté ešte zo začiatku nultých rokov. Nebol však známy mechanizmus, ktorý by sa dal použiť na vycestovanie do zahraničia.
Áno. Podľa zákona môžeme do zahraničia vycestovať na dovolenku alebo služobnú cestu. Nedali sa však nájsť žiadne príklady žiadostí, dokumentov, povolení.
Toto všetko chýbalo. Až keď úrady zverejnili vzory potrebných dokumentov a proces, aký treba absolvovať, ľudia začali cestovať.
Skúmal som rôzne spôsoby, zákonné aj nezákonné, ako sa za nimi dostať. Nelegálne som zavrhol. Preplávať Tisu? Stále čítam správy, ako tam niekoho chytili, kto sa pri pokuse o prechod utopil. Tak som skúmal zákonné a teraz sa to vyjasnilo.
Mohol som ísť, lebo nie som štátny zamestnanec. Moja spoločnosť síce štátna je, jej riaditeľ je štátny zamestnanec, no naše oddelenie nie je považované za štátny podnik. Nepatríme do zoznamu, ktorý určilo vládne nariadenie.
Vďaka tomu som mohol ísť. Štátny zamestnanec môže ísť do zahraničia len na služobnú cestu.
Potvrdenie od zamestnávateľa, že mám riadne povolenú dovolenku a povolenie vycestovať za hranice. To platí len pre jednu krajinu, v mojom prípade pre Slovensko. Sú tam uvedené presné dátumy, odkedy môžem vycestovať a do ktorého dátumu sa musím vrátiť.
Na hraniciach budem musieť ukázať, že mám pečiatku s dátumom, ktorý sedí s údajom v povolení. Napríklad v dokumente je, že môžem ísť štvrtého júla, takže nemôžem mať pečiatku z tretieho.
Okrem toho v databáze TCK (Teritoriálneho centra regrutácie a sociálnej podpory) musia byť všetky moje údaje aktualizované, musí tam byť, že som prešiel lekárskou prehliadkou a v súčasnosti nemám vojenskú povinnosť.
Na dokumente je QR kód, na hranici ho oskenujú a skontrolujú, či je platný alebo už nie. Ak by nebol, cez hranicu ma nepustia.
Keď sa vyjasnilo, čo potrebujem, tak už nie. Všetko vlastne vybavil náš HR manažér vo firme. Plus som musel šéfovi sľúbiť, že sa naozaj vrátim.

Áno. Mňa napríklad nemôžu mobilizovať do marca 2026.
Áno, on rozhoduje. Poznám jeden čerstvý príklad, keď dievča chcelo ísť cez hranice s otcom – on sa o dcéru stará sám, lebo matka zomrela, a takí ľudia tiež majú odklad mobilizácie, kým ich dieťa nemá 18 –, no a nepustili ho.
Také je jednoducho pravidlo. Platí rozhodnutie colníka, nie sú konkrétne kritériá. Pozrú sa na vás a rozhodnú sa, že nepocestujete.
U nás sa medzi ľuďmi hovorí, že keď idete vlakom, cez hranice sa dostanete rýchlo. Pretože vo vlaku je veľa ľudí a treba ho vypraviť ďalej, čas na kontrolu je obmedzený a púšťajú rýchlo.
Keď však idete autom alebo peši, pohraničiari vám môžu venovať viac času a viac sa pýtať. Nikam sa neponáhľajú, 50 alebo 150 áut stojí v rade, to nikoho nezaujíma.
Je to taká teória. Možno je pravdivá – ja som šiel vlakom a na hranici sa ma nič nepýtali. Skontrolovali všetky dokumenty aj online databázy, dali pečiatku a pustili ma.
Riaditeľ mojej spoločnosti by mal veľký problém. Má za to trestnoprávnu zodpovednosť plus by firme mohli zobrať výnimky z brannej povinnosti.
Licencia, ktorá určuje, koľko zamestnancov do akého dátumu môže dostať výnimku z mobilizácie. Napríklad u nás má broň 50 percent z tých, ktorí majú vojenskú povinnosť. To znamená, že zatiaľ majú výnimku z mobilizácie. Keby som sa nevrátil, štát môže tú licenciu firme odobrať.
Takže by to spôsobilo veľké ťažkosti aj šéfovi osobne, aj firme.

Foto: Postoj/Adam Rábara
Áno, na ukrajinskej aj na slovenskej strane. Nebol problém.
Ale slovenskí pohraničiari nám napríklad povedali, že nemôžeme prevážať mäso a syr. Ukrajinci by nás s tým pustili, ale Slováci všetko skontrolovali – či neveziem mäso, syr, mlieko, cigarety, alkohol.
Kto mal nejaké mliečne alebo mäsové výrobky, snažil sa ich rýchlo zjesť a rozdával aj ostatným. Ak by mu slovenskí pohraničiari niečo našli, dostal by pokutu 150 eur. Všetko by mu zobrali a ešte by musel platiť.
Toto bol vlak ZSSK. V ukrajinskom by asi nejaké cigarety našli.
Sledujem vašu politiku, aj v našich médiách je o Slovensku veľa správ. Vnímam, že Fico je proruský, no nemal som z neho nejaký strach alebo čo.
Na Ukrajine je to strašnejšie než na Slovensku. Každá noc je strach.
Spomínal sa Fico, že najprv vystupoval proti sankčnému balíku voči Rusku, ale potom sa nejako preorientoval a Slovensko ho podporilo. Alebo že sa Pellegrini chystá ísť do Kyjeva. To mi tak utkvelo.
Alebo dávnejšie sa dosť preberalo, keď slovenskí politici šli do Moskvy k Putinovi, Andrej Danko potom na sociálnych sieťach chválil ruské produkty a ako dobre mu v Moskve bolo.
Ukrajinci na to reagujú dosť bolestivo. Je to nepríjemné.
Plus sa v našich médiách písalo o každom proteste, ktorý na Slovensku bol.
Dosť často sa píše aj o Pellegrinim, že je proukrajinský, ale v koalícii s Ficom, preto sa mu nedá toľko dôverovať. Navyše predtým hovoril, že je prezident mieru, „Nie vojne“ a tak, a teraz sa oblieka do vojenskej uniformy a chodí na cvičenia. Ale väčšinou sa o ňom píše vyslovene spravodajsky, len ako informácia. Bez hodnotenia, či je to dobré alebo zlé.
Keď bola vašou prezidentkou Zuzana Čaputová, ju mali naše médiá rady. Mám dojem, že na Ukrajinu chodila takmer každý mesiac, bola v Kyjeve, bola v Buči. Navyše za jej pôsobenia Slovensko dodávalo Ukrajine húfnice Zuzany. Potom prišiel Fico a pomoc už nie je, aspoň tak sa u nás píše.

Robím od deviatej do osemnástej. Počas dňa mám dva až päť meetingov cez Zoom. Prijímam úlohy od vedenia, rozdeľujem zadania programátorom. Keď vývojári všetko spravia, dávam to testovať.
Nie, pre štátny finančný register.
No, každý deň šahídy a balistické rakety. Rakety zvyčajne cez deň, šahídy v noci.
Opravím sa, nie každý deň. Občas býva deň-dva pauza.
Ukážem vám video, natočil som si, ako spadol šahíd sto metrov od môjho domu. Poškodilo to vtedy šesť budov, jeden človek musel ísť do nemocnice.
Na začiatku vojny sme reagovali na každú výstrahu, spali sme na chodbách. Teraz reagujete, len keď ide masívny útok.
Áno, dá sa na to zvyknúť. Už to nevnímam ako niečo strašné. Dronov je veľa, takže sme si už zvykli.
Nestihol som. Bol som na balkóne a už som len počul, ako letí.
Keď to padne sto metrov od vás, je to strašný hluk. Ale horší než výbuch je zvuk motora. Počúvame ho skoro každú noc. Vždy ich preletí minimálne desať, aspoň jeden-dva zostrelia, ostatné idú niekam ďalej. Nemajú cieľ v Kamianskom, len letia ponad.
Žiaľ, stále sú aj Ukrajinci, ktorí za peniaze dávajú Rusom informácie o cieľoch. SBU ich chytá.
Máme aplikáciu, ktorá nás upozorňuje, či letia šahídy, balistiky či nadzvukové kindžaly. Vidíme, kam smerujú.
Niekedy výstraha príde desať-pätnásť minút vopred, teda ak letia drony, tie sú pomalé. Záleží na type zbrane. Pred balistickými strelami varuje päť-desať minút vopred. A na kindžaly minútu-dve. Tie sú rýchle, ale nepresné.
Aplikácia sa stále vyvíja. Teraz si môžeme presne nastaviť svoju geolokáciu, a keď niečo prilieta, varuje nás, že je čas ísť do krytu. Ale ak ste napríklad na chate, nemáte sa kde skryť, možno v pivnici.
Do malého krytu pod bytovkou minútu-dve, do väčšieho pod školou asi kilometer.
Keď aplikácia hlási, že strely len prelietavajú ponad nás, všetci ostávajú doma. Keď hlásia, že sa blíži zásah, bežíte do krytu.
Áno, nemocnice, úrady, všetky služby fungujú. Aj škôlky a školy. Teraz už je v každej škole úkryt s triedami a so všetkým. Aj v škôlke. Deti sa učia, jedia, popoludní spia, a ak sa spustí výstraha, oblečú ich a idú do úkrytu.
Od polnoci do piatej rána je zákaz vychádzania, ale do večera si stihneme nakúpiť a tak ďalej.
Áno. No ľudia sú už zvyknutí. Na začiatku vojny sme reagovali na každú výstrahu, spali sme na chodbách, aby sme boli chránení aspoň stenami. Vtedy ešte neboli úkryty. Teraz reagujete, len keď ide masívny útok.
Stane sa, že ruské migy s raketami vzlietnu cez deň. Keď ste vtedy v obchode, cez reproduktory vás požiadajú, aby ste šli do krytu. Ale ľudia nepočúvajú a nakupujú.
Predtým počas útoku v obchodoch vypínali pokladne, teraz už fungujú, aj keď je alarm. Človek si zvykne aj na šibenicu.
Nie, aj keď je veľmi hlasný. Najprv ide bežná výstraha, a keď príde zvýšená s ohľadom na geolokáciu, vtedy kričí ešte hlasnejšie.
Nepáčili sa mi tie zákony, ktoré chceli presadiť, ale nepodporujem ani protesty počas vojny. Vždy totiž rozdeľujú spoločnosť a teraz by sme mali byť spolu.
Protesty v uliciach by podľa mňa teraz nemali byť ani preto, že je to zhromaždenie ľudí. Rusi o tom vedia a nie je pre nich problém poslať tam raketu.
Som rád, že Zelenskyj tie zákony upravil, už by malo byť všetko v poriadku. Aspoň sa to tak zdá.
Na začiatku vojny sa spoločnosť spojila. Členovia a predstavitelia Strany regiónov či Zelenského strany, koalícia aj opozícia, sa zišli a kopali spolu zákopy, vytvárali blokposty.
Po roku-dvoch sa to začalo pomaly drobiť a teraz znova ide opozícia proti vláde, vláda proti opozícii. Vo Verchovnej rade sa znova hádajú. Tak ako obyčajní ľudia, aj politici si jednoducho na vojnu zvykli ako na každodennú realitu.
Neverím, že sa niečo zmení. Je tu túžba, aby sa dohodli, ale nikto neverí, že rokovania niečo dosiahnu.
Môj názor, osobne môj, je, že pokiaľ bude žiť Putin a Rusko bude mať moc, potiaľ bude vojna.
Neverím ani Trumpovým ultimátam, vraj 50 dní, to už bolo dávno. Treba také silné sankcie proti Rusku, aby to ich národ sám vyriešil s Putinom a tým aj s vojnou. Ale ľudia v Rusku zatiaľ neurobili nič, nezlikvidovali svojho diktátora.
Na bojisku budú Ukrajinci odolávať do posledného. Ale je nás menej, ich navyše podporuje aj Čína. A vysvitlo, že sú aj európske firmy, ktoré stále do Ruska vyvážajú súčiastky za milióny eur.

Foto: Postoj/Adam Rábara
Ťažko, jasné, že ťažko.
Stres. Keď ste stále v strese, odpúta vás to od trápenia. Pri náletoch v noci som sa stresoval o svoj vlastný život, o život syna Andrija, príbuzných. Stres a strach o život boli silnejšie ako žiaľ za rodinou. Musel som prežiť, nebolo kedy ľutovať sa, že som tu chudák bez rodiny.
Navyše často nebolo svetlo, nešla voda. Riešil som takéto problémy, ako zabezpečiť elektrinu, kde čo kúpiť.
Na začiatku vojny bol problém aj zohnať benzín, stáli sme na pumpách v rade aj tri-štyri hodiny. Keď som sa už skoro dostal na rad, benzín došiel. Tak idete hľadať inam.
Riešim takéto praktické veci, sústreďujem sa na prežitie. Napríklad keď je v noci v našom meste výbuch, volám Andrijovi, babke, príbuzným, zisťujeme, či sú všetci v poriadku. A o chvíľu nový výbuch a zas dokola.
S Oksanou a Mášou spolu volávame každý deň, po telefóne sa uistím, že sú v bezpečí. To ma psychicky upokojuje.

Raz týždenne chodím k dedkovi a babke, k príbuzným. Kamarát je v meste len jeden, s ostatnými som v kontakte cez Zoom. Možno raz za pol roka sa mi podarí dostať sa do Dnipra na návštevu ku kamarátom.
Áno, sú blokády, kontrolujú dokumenty. Ale mňa za posledné roky ani raz nezastavili. Zastavujú autá predo mnou, za mnou, ale mňa nie. V každom prípade mám broň, takže u mňa je s TCK všetko v poriadku.
Budem musieť ísť na zdravotnú prehliadku, tá sa robí raz ročne. Aj firma bude musieť obnoviť licenciu. Tá tiež platí na rok a opakovane sa predlžuje.
No už sa stalo, že našej spoločnosti odobrali licenciu, keď sa menili nejaké nariadenia. Pol roka som tak nemal broň.
Naši vojaci sa nevzdajú sa, ani keby Amerika úplne prestala dodávať zbrane.
Nechodil som často von. Nikdy sa mi však nestalo, že by ma na ulici zastavilo TCK. Zašiel som aj do Dnipra. Nekontrolovali ma.
To nie. Na blokposte môžu človeka len odviesť na lekársku kontrolu, ktorá rozhodne, či môže byť povolaný. Čiže aj keď človek nemá broň a TCK ho odvedie na prehliadku, tá môže rozhodnúť, že zo zdravotného hľadiska nemôže byť mobilizovaný.
Jedného môjho kamaráta TCK na ulici chytilo, keď nemal doklady. Prešiel zdravotnou prehliadkou a poslali ho na mesiac a pol na výcvik do Veľkej Británie. Teraz slúži na fronte.
Je programátor, takže sedí za počítačom, nebojuje so zbraňou v ruke. Viac nepoviem.
Toto je jediný prípad, ktorý poznám osobne. Okrem toho som niečo podobné videl len na Telegrame či v správach. TCK k tomu pristupuje zodpovednejšie, asi absolvovali nejaké tréningy.
Ale platí, že na ulici vám nemôžu dať mobilizačnú výzvu. Chyteného vezmú na zdravotnú prehliadku. Až po nej ho môžu povolať do armády.
Áno, zvyčajne si píšeme. Jeden môj kamarát je už major, ženista. Pracuje na odmínovaní.
Ako som už hovoril, budú bojovať. Nevzdajú sa, ani keby Amerika úplne prestala dodávať zbrane.
V ukrajinských mestách žijú ich manželky, deti. Rusi vedia zistiť, že ich muži slúžia v armáde. Nedali by im žiť.
Neviem, kedy bude ďalšia dovolenka. Najskôr o šesť mesiacov.
Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.
Pridajte sa k našim podporovateľom.