Ženu a dcéru nevidel tri a pol roka Stres a strach mi pomáhajú odpútať sa od žiaľu za rodinou. Nemám kedy ľutovať sa, že som tu sám
„Predtým počas útoku v obchodoch vypínali pokladne, teraz už fungujú, aj keď je alarm. Človek si zvykne aj na šibenicu,“ hovorí Maksym Svidran o živote na Ukrajine.
Vypočuť článok
Ženu a dcéru nevidel tri a pol roka / Stres a strach mi pomáhajú odpútať sa od žiaľu za rodinou. Nemám kedy ľutovať sa, že som tu sám
Najčítanejšie
Deň
Týždeň
S učiteľkou Oksanou Svidran sa čitatelia na stránkach Postoja mohli stretnúť už niekoľkokrát. Cez leto sa po tri a pol roku opäť zišla so svojím manželom Maksymom, ktorému sa podarilo dostať na tri týždne na Slovensko.
Stretli sme sa s ním aj my. Porozprávali sme sa o tom, čo musel splniť, aby sa na dovolenku za rodinou dostal, čo sa na Ukrajine píše o Slovensku, alebo o tom, ako vyzerá bežný deň počas vojny.
Dá sa zvyknúť na každodenné útoky dronmi a raketami? Ako je to s nútenými mobilizáciami? Vidí nejakú nádej v snahách o ukončenie vojny rokovaniami?
Svoju rodinu ste nevideli takmer tri a pol roka. Čo sa stalo, že ste konečne mohli prísť na Slovensko? Zmenili sa zákony?
Nie, zákony sa nezmenili, stále platia tie isté ešte zo začiatku nultých rokov. Nebol však známy mechanizmus, ktorý by sa dal použiť na vycestovanie do zahraničia.
Myslíte pre ľudí, ktorí majú broň, čiže výnimku z brannej povinnosti, ako vy?
Áno. Podľa zákona môžeme do zahraničia vycestovať na dovolenku alebo služobnú cestu. Nedali sa však nájsť žiadne príklady žiadostí, dokumentov, povolení.
Toto všetko chýbalo. Až keď úrady zverejnili vzory potrebných dokumentov a proces, aký treba absolvovať, ľudia začali cestovať.
Skúmal som rôzne spôsoby, zákonné aj nezákonné, ako sa za nimi dostať. Nelegálne som zavrhol. Preplávať Tisu? Stále čítam správy, ako tam niekoho chytili, kto sa pri pokuse o prechod utopil. Tak som skúmal zákonné a teraz sa to vyjasnilo.
Mohol som ísť, lebo nie som štátny zamestnanec. Moja spoločnosť síce štátna je, jej riaditeľ je štátny zamestnanec, no naše oddelenie nie je považované za štátny podnik. Nepatríme do zoznamu, ktorý určilo vládne nariadenie.
Vďaka tomu som mohol ísť. Štátny zamestnanec môže ísť do zahraničia len na služobnú cestu.
Aké dokumenty ste potrebovali získať, aby vás pustili?
Potvrdenie od zamestnávateľa, že mám riadne povolenú dovolenku a povolenie vycestovať za hranice. To platí len pre jednu krajinu, v mojom prípade pre Slovensko. Sú tam uvedené presné dátumy, odkedy môžem vycestovať a do ktorého dátumu sa musím vrátiť.
Na hraniciach budem musieť ukázať, že mám pečiatku s dátumom, ktorý sedí s údajom v povolení. Napríklad v dokumente je, že môžem ísť štvrtého júla, takže nemôžem mať pečiatku z tretieho.
Okrem toho v databáze TCK (Teritoriálneho centra regrutácie a sociálnej podpory) musia byť všetky moje údaje aktualizované, musí tam byť, že som prešiel lekárskou prehliadkou a v súčasnosti nemám vojenskú povinnosť.
Na dokumente je QR kód, na hranici ho oskenujú a skontrolujú, či je platný alebo už nie. Ak by nebol, cez hranicu ma nepustia.
Bolo ťažké získať potrebné dokumenty?
Keď sa vyjasnilo, čo potrebujem, tak už nie. Všetko vlastne vybavil náš HR manažér vo firme. Plus som musel šéfovi sľúbiť, že sa naozaj vrátim.
Na ako dlho vlastne platí vaša broň? Je to na obmedzený čas, však?
Áno. Mňa napríklad nemôžu mobilizovať do marca 2026.
Je pravda, že na ukrajinskej hranici by vás colník nemusel pustiť, ani keď máte všetky doklady v poriadku?
Áno, on rozhoduje. Poznám jeden čerstvý príklad, keď dievča chcelo ísť cez hranice s otcom – on sa o dcéru stará sám, lebo matka zomrela, a takí ľudia tiež majú odklad mobilizácie, kým ich dieťa nemá 18 –, no a nepustili ho.
Na základe čoho?
Také je jednoducho pravidlo. Platí rozhodnutie colníka, nie sú konkrétne kritériá. Pozrú sa na vás a rozhodnú sa, že nepocestujete.
U nás sa medzi ľuďmi hovorí, že keď idete vlakom, cez hranice sa dostanete rýchlo. Pretože vo vlaku je veľa ľudí a treba ho vypraviť ďalej, čas na kontrolu je obmedzený a púšťajú rýchlo.
Keď však idete autom alebo peši, pohraničiari vám môžu venovať viac času a viac sa pýtať. Nikam sa neponáhľajú, 50 alebo 150 áut stojí v rade, to nikoho nezaujíma.
Je to taká teória. Možno je pravdivá – ja som šiel vlakom a na hranici sa ma nič nepýtali. Skontrolovali všetky dokumenty aj online databázy, dali pečiatku a pustili ma.
Čo by vám hrozilo, keby ste sa nevrátili v ten deň, ktorý máte v povolení?
Riaditeľ mojej spoločnosti by mal veľký problém. Má za to trestnoprávnu zodpovednosť plus by firme mohli zobrať výnimky z brannej povinnosti.
Čo to je?
Licencia, ktorá určuje, koľko zamestnancov do akého dátumu môže dostať výnimku z mobilizácie. Napríklad u nás má broň 50 percent z tých, ktorí majú vojenskú povinnosť. To znamená, že zatiaľ majú výnimku z mobilizácie. Keby som sa nevrátil, štát môže tú licenciu firme odobrať.
Takže by to spôsobilo veľké ťažkosti aj šéfovi osobne, aj firme.
Foto: Postoj/Adam Rábara
Prechod hraníc na Slovensko bol v poriadku?
Áno, na ukrajinskej aj na slovenskej strane. Nebol problém.
Ale slovenskí pohraničiari nám napríklad povedali, že nemôžeme prevážať mäso a syr. Ukrajinci by nás s tým pustili, ale Slováci všetko skontrolovali – či neveziem mäso, syr, mlieko, cigarety, alkohol.
Kto mal nejaké mliečne alebo mäsové výrobky, snažil sa ich rýchlo zjesť a rozdával aj ostatným. Ak by mu slovenskí pohraničiari niečo našli, dostal by pokutu 150 eur. Všetko by mu zobrali a ešte by musel platiť.
Cigarety sa už nepašujú? Pamätám si, že keď som kedysi cestoval z Ukrajiny, slovenskí colníci na hranici takmer rozobrali celý vlak a odvšadiaľ vyťahovali kartóny s cigaretami.
Toto bol vlak ZSSK. V ukrajinskom by asi nejaké cigarety našli.
Sledujete správy o dianí na Slovensku. Neznervózňovala vás pred cestou politická situácia u nás?
Sledujem vašu politiku, aj v našich médiách je o Slovensku veľa správ. Vnímam, že Fico je proruský, no nemal som z neho nejaký strach alebo čo.
Na Ukrajine je to strašnejšie než na Slovensku. Každá noc je strach.
Čo také sa v posledných mesiacoch hovorilo o Slovensku v ukrajinských médiách?
Spomínal sa Fico, že najprv vystupoval proti sankčnému balíku voči Rusku, ale potom sa nejako preorientoval a Slovensko ho podporilo. Alebo že sa Pellegrini chystá ísť do Kyjeva. To mi tak utkvelo.
Alebo dávnejšie sa dosť preberalo, keď slovenskí politici šli do Moskvy k Putinovi, Andrej Danko potom na sociálnych sieťach chválil ruské produkty a ako dobre mu v Moskve bolo.
Ukrajinci na to reagujú dosť bolestivo. Je to nepríjemné.
Plus sa v našich médiách písalo o každom proteste, ktorý na Slovensku bol.
Dosť často sa píše aj o Pellegrinim, že je proukrajinský, ale v koalícii s Ficom, preto sa mu nedá toľko dôverovať. Navyše predtým hovoril, že je prezident mieru, „Nie vojne“ a tak, a teraz sa oblieka do vojenskej uniformy a chodí na cvičenia. Ale väčšinou sa o ňom píše vyslovene spravodajsky, len ako informácia. Bez hodnotenia, či je to dobré alebo zlé.
Keď bola vašou prezidentkou Zuzana Čaputová, ju mali naše médiá rady. Mám dojem, že na Ukrajinu chodila takmer každý mesiac, bola v Kyjeve, bola v Buči. Navyše za jej pôsobenia Slovensko dodávalo Ukrajine húfnice Zuzany. Potom prišiel Fico a pomoc už nie je, aspoň tak sa u nás píše.
Pracujete v IT sektore, už od covidu robíte z domu. Ako vyzerá váš bežný pracovný deň počas vojny?
Robím od deviatej do osemnástej. Počas dňa mám dva až päť meetingov cez Zoom. Prijímam úlohy od vedenia, rozdeľujem zadania programátorom. Keď vývojári všetko spravia, dávam to testovať.
Robíte pre štátnu firmu. Aj pre armádu?
Nie, pre štátny finančný register.
Ako vyzerá život vo vašom meste?
No, každý deň šahídy a balistické rakety. Rakety zvyčajne cez deň, šahídy v noci.
Opravím sa, nie každý deň. Občas býva deň-dva pauza.
Ukážem vám video, natočil som si, ako spadol šahíd sto metrov od môjho domu. Poškodilo to vtedy šesť budov, jeden človek musel ísť do nemocnice.
Na začiatku vojny sme reagovali na každú výstrahu, spali sme na chodbách. Teraz reagujete, len keď ide masívny útok.
Hovoríte to úplne pokojne. Zvykli ste si?
Áno, dá sa na to zvyknúť. Už to nevnímam ako niečo strašné. Dronov je veľa, takže sme si už zvykli.
Vy ste si to nahrávali, neboli ste teda v kryte. Prečo?
Nestihol som. Bol som na balkóne a už som len počul, ako letí.
Keď to padne sto metrov od vás, je to strašný hluk. Ale horší než výbuch je zvuk motora. Počúvame ho skoro každú noc. Vždy ich preletí minimálne desať, aspoň jeden-dva zostrelia, ostatné idú niekam ďalej. Nemajú cieľ v Kamianskom, len letia ponad.
Žiaľ, stále sú aj Ukrajinci, ktorí za peniaze dávajú Rusom informácie o cieľoch. SBU ich chytá.
Na Ukrajine funguje systém výstrah pred ruskými leteckými údermi. Ako dlho pred útokom prichádza upozornenie?
Máme aplikáciu, ktorá nás upozorňuje, či letia šahídy, balistiky či nadzvukové kindžaly. Vidíme, kam smerujú.
Niekedy výstraha príde desať-pätnásť minút vopred, teda ak letia drony, tie sú pomalé. Záleží na type zbrane. Pred balistickými strelami varuje päť-desať minút vopred. A na kindžaly minútu-dve. Tie sú rýchle, ale nepresné.
Aplikácia sa stále vyvíja. Teraz si môžeme presne nastaviť svoju geolokáciu, a keď niečo prilieta, varuje nás, že je čas ísť do krytu. Ale ak ste napríklad na chate, nemáte sa kde skryť, možno v pivnici.
Ako ďaleko to máte do krytu z bytu v meste?
Do malého krytu pod bytovkou minútu-dve, do väčšieho pod školou asi kilometer.
Keď aplikácia hlási, že strely len prelietavajú ponad nás, všetci ostávajú doma. Keď hlásia, že sa blíži zásah, bežíte do krytu.
Popri každodenných útokoch žijete vlastne normálny život. Pracujete, potom zájdete do obchodu, staráte sa o svokrovcov.
Áno, nemocnice, úrady, všetky služby fungujú. Aj škôlky a školy. Teraz už je v každej škole úkryt s triedami a so všetkým. Aj v škôlke. Deti sa učia, jedia, popoludní spia, a ak sa spustí výstraha, oblečú ich a idú do úkrytu.
Od polnoci do piatej rána je zákaz vychádzania, ale do večera si stihneme nakúpiť a tak ďalej.
Nie tak dávno zasiahli Rusi veľký supermarket so stavebnými potrebami vo vašom meste.
Áno. No ľudia sú už zvyknutí. Na začiatku vojny sme reagovali na každú výstrahu, spali sme na chodbách, aby sme boli chránení aspoň stenami. Vtedy ešte neboli úkryty. Teraz reagujete, len keď ide masívny útok.
Stane sa, že ruské migy s raketami vzlietnu cez deň. Keď ste vtedy v obchode, cez reproduktory vás požiadajú, aby ste šli do krytu. Ale ľudia nepočúvajú a nakupujú.
Predtým počas útoku v obchodoch vypínali pokladne, teraz už fungujú, aj keď je alarm. Človek si zvykne aj na šibenicu.
Keď som bol v Kyjeve, ľudia mi hovorili, že na noc si vypínajú alarm aplikácie, lebo majú na výber – buď ste bezpečne v kryte, alebo sa vyspíte a ste schopní pracovať. Vypínate ho aj vy?
Nie, aj keď je veľmi hlasný. Najprv ide bežná výstraha, a keď príde zvýšená s ohľadom na geolokáciu, vtedy kričí ešte hlasnejšie.
Ako vnímate nové protikorupčné zákony, pre ktoré sa na Ukrajine vo veľkom protestovalo?
Nepáčili sa mi tie zákony, ktoré chceli presadiť, ale nepodporujem ani protesty počas vojny. Vždy totiž rozdeľujú spoločnosť a teraz by sme mali byť spolu.
Protesty v uliciach by podľa mňa teraz nemali byť ani preto, že je to zhromaždenie ľudí. Rusi o tom vedia a nie je pre nich problém poslať tam raketu.
Som rád, že Zelenskyj tie zákony upravil, už by malo byť všetko v poriadku. Aspoň sa to tak zdá.
Ako je na tom podľa vášho pozorovania okrem protestov ukrajinská spoločnosť?
Na začiatku vojny sa spoločnosť spojila. Členovia a predstavitelia Strany regiónov či Zelenského strany, koalícia aj opozícia, sa zišli a kopali spolu zákopy, vytvárali blokposty.
Po roku-dvoch sa to začalo pomaly drobiť a teraz znova ide opozícia proti vláde, vláda proti opozícii. Vo Verchovnej rade sa znova hádajú. Tak ako obyčajní ľudia, aj politici si jednoducho na vojnu zvykli ako na každodennú realitu.
Vidíte nejakú nádej v rokovaniach v Istanbule, ktoré boli začiatkom leta, či v aktivitách, ktoré vyvíja Donald Trump?
Neverím, že sa niečo zmení. Je tu túžba, aby sa dohodli, ale nikto neverí, že rokovania niečo dosiahnu.
Môj názor, osobne môj, je, že pokiaľ bude žiť Putin a Rusko bude mať moc, potiaľ bude vojna.
Neverím ani Trumpovým ultimátam, vraj 50 dní, to už bolo dávno. Treba také silné sankcie proti Rusku, aby to ich národ sám vyriešil s Putinom a tým aj s vojnou. Ale ľudia v Rusku zatiaľ neurobili nič, nezlikvidovali svojho diktátora.
Na bojisku budú Ukrajinci odolávať do posledného. Ale je nás menej, ich navyše podporuje aj Čína. A vysvitlo, že sú aj európske firmy, ktoré stále do Ruska vyvážajú súčiastky za milióny eur.
Foto: Postoj/Adam Rábara
Ani neviem, ako sa na to spýtať – ako sa vôbec dá vydržať tri a pol roka nevidieť svoju rodinu?
Ťažko, jasné, že ťažko.
Čo vám pomáha vydržať?
Stres. Keď ste stále v strese, odpúta vás to od trápenia. Pri náletoch v noci som sa stresoval o svoj vlastný život, o život syna Andrija, príbuzných. Stres a strach o život boli silnejšie ako žiaľ za rodinou. Musel som prežiť, nebolo kedy ľutovať sa, že som tu chudák bez rodiny.
Navyše často nebolo svetlo, nešla voda. Riešil som takéto problémy, ako zabezpečiť elektrinu, kde čo kúpiť.
Na začiatku vojny bol problém aj zohnať benzín, stáli sme na pumpách v rade aj tri-štyri hodiny. Keď som sa už skoro dostal na rad, benzín došiel. Tak idete hľadať inam.
Riešim takéto praktické veci, sústreďujem sa na prežitie. Napríklad keď je v noci v našom meste výbuch, volám Andrijovi, babke, príbuzným, zisťujeme, či sú všetci v poriadku. A o chvíľu nový výbuch a zas dokola.
S Oksanou a Mášou spolu volávame každý deň, po telefóne sa uistím, že sú v bezpečí. To ma psychicky upokojuje.
Na Ukrajine máte rodinu alebo okruh ľudí, s ktorými sa môžete porozprávať, podeliť sa, podržať sa navzájom?
Raz týždenne chodím k dedkovi a babke, k príbuzným. Kamarát je v meste len jeden, s ostatnými som v kontakte cez Zoom. Možno raz za pol roka sa mi podarí dostať sa do Dnipra na návštevu ku kamarátom.
Predpokladám, že musíte ísť cez niekoľko blokpostov.
Áno, sú blokády, kontrolujú dokumenty. Ale mňa za posledné roky ani raz nezastavili. Zastavujú autá predo mnou, za mnou, ale mňa nie. V každom prípade mám broň, takže u mňa je s TCK všetko v poriadku.
Broň máte do marca 2026. Čo potom?
Budem musieť ísť na zdravotnú prehliadku, tá sa robí raz ročne. Aj firma bude musieť obnoviť licenciu. Tá tiež platí na rok a opakovane sa predlžuje.
No už sa stalo, že našej spoločnosti odobrali licenciu, keď sa menili nejaké nariadenia. Pol roka som tak nemal broň.
Naši vojaci sa nevzdajú sa, ani keby Amerika úplne prestala dodávať zbrane.
Čo ste vtedy robili?
Nechodil som často von. Nikdy sa mi však nestalo, že by ma na ulici zastavilo TCK. Zašiel som aj do Dnipra. Nekontrolovali ma.
Keby vás zastavili, môžu vás rovno na mieste odviesť do armády?
To nie. Na blokposte môžu človeka len odviesť na lekársku kontrolu, ktorá rozhodne, či môže byť povolaný. Čiže aj keď človek nemá broň a TCK ho odvedie na prehliadku, tá môže rozhodnúť, že zo zdravotného hľadiska nemôže byť mobilizovaný.
Počul som o prípadoch, keď TCK vyslovene lovilo ľudí na uliciach. To sa nedeje?
Jedného môjho kamaráta TCK na ulici chytilo, keď nemal doklady. Prešiel zdravotnou prehliadkou a poslali ho na mesiac a pol na výcvik do Veľkej Británie. Teraz slúži na fronte.
Je programátor, takže sedí za počítačom, nebojuje so zbraňou v ruke. Viac nepoviem.
Toto je jediný prípad, ktorý poznám osobne. Okrem toho som niečo podobné videl len na Telegrame či v správach. TCK k tomu pristupuje zodpovednejšie, asi absolvovali nejaké tréningy.
Ale platí, že na ulici vám nemôžu dať mobilizačnú výzvu. Chyteného vezmú na zdravotnú prehliadku. Až po nej ho môžu povolať do armády.
Predpokladám, že viacero vašich priateľov je na fronte. Ste s nimi v kontakte?
Áno, zvyčajne si píšeme. Jeden môj kamarát je už major, ženista. Pracuje na odmínovaní.
Čo hovoria na situáciu na bojisku?
Ako som už hovoril, budú bojovať. Nevzdajú sa, ani keby Amerika úplne prestala dodávať zbrane.
V ukrajinských mestách žijú ich manželky, deti. Rusi vedia zistiť, že ich muži slúžia v armáde. Nedali by im žiť.
Viete odhadnúť, kedy sa vám znova podarí prísť na Slovensko?
Neviem, kedy bude ďalšia dovolenka. Najskôr o šesť mesiacov.
Zobraziť diskusiu
Súvisiace témy
Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na [email protected]
Odporúčame
