Rok žije v Trumpovej bašte Američania sú veľmi štedrí, no žiť zdravo je tam ťažké. Ich konzervatívcov treba vnímať inak

Dmitrij Olšovský žije už vyše dvadsať rokov na Slovensku, no ostatný rok prežil v Spojených štátoch amerických, kde študuje teológiu. Spolu s manželkou a dcérkou bývajú v oblasti, kde v minuloročných prezidentských voľbách Donald Trump získal 71 percent hlasov.

Hoci je sám konzervatívec, Olšovský priznáva, že v niektorých témach sa s tými americkými nezhodol, no aj sám zmenil pohľad na ich súčasného prezidenta. Hovorí tiež o tom, aké zažil v Amerike kultúrne šoky, čo ho, naopak, zaskočilo pri návrate na Slovensko a čo by sme sa mali od Američanov naučiť.

Vaše meno Dmitrij naznačuje, že máte korene mimo Slovenska.

Narodil som sa v Bielorusku v Minsku, moja mama je Bieloruska a otec Slovák. Keď som mal deväť rokov, presťahovali sme sa na Slovensko. Moja rodná reč je ruština a učil som sa aj bieloruštinu, ale tá je v hlavnom meste okrajová.

V Amerike žijete už rok. Čomu sa tam venujete?

Budem tam ešte do konca tohto roka a robím tam dve veci – študujem teológiu na Františkánskej univerzite v Steubenville a okrem toho stážujem v Centre svätého Pavla, ktoré založil Scott Hahn.

Ako ste sa tam dostali?

Pred dvomi rokmi Scott Hahn aj s manželkou prišli na Slovensko na Bratislavské Hanusove dni, ale aj na sprievodné podujatia. Moju manželku vtedy poprosili, aby ich sprevádzala. Lenže manželka vtedy už bola tehotná a bolo to pre ňu náročné, tak poprosili mňa, aby som robil šoféra.

Boli sme spolu týždeň a počas toho sme sa spriatelili. Scott nám povedal, že by bol veľmi rád, keby sme prišli za nimi do Spojených štátov. Najprv som to bral ako niečo, čo Američania hovoria, ale nič to neznamená, no on to myslel vážne a jeho tím skutočne pracoval na tom, aby sme tam mohli ďalší rok prísť.

Postupne sa to vykryštalizovalo tak, že tam budem študovať a stážovať, aby som vnímal, akým spôsobom v tomto centre v Steubenville pracujú a aby som tieto poznatky mohol priniesť na Slovensko. A oni nám pokryjú cestu aj životné náklady.

Bratislavské Hanusove dniFestival, na ktorý môžeme byť hrdí

Jakub Lipták

Za ten čas, ktorý strávite v Amerike, stihnete vyštudovať teológiu?

Na Slovensku sa síce teológia študuje päť alebo šesť rokov, ale to je spojený bakalársky a magisterský stupeň. V Amerike študujem iba ten magisterský, lebo mi uznali predchádzajúce štúdium na Slovensku.

Vy už ste vyštudovaný teológ?

Áno, študoval som šesť rokov na rímskokatolíckej bohosloveckej fakulte, štyri roky som bol aj v seminári, ale z neho som odišiel a doštudoval ako laik. Dovolím si povedať, že v Amerike je to štúdium kvalitnejšie.

Ku katolíckemu vyznaniu ste sa dostali už v Bielorusku či až na Slovensku?

Bol som pokrstený ako pravoslávny, ale vieru sme nepraktizovali. Po príchode na Slovensko sa to nezmenilo, no všetci kamaráti v dedine chodili do kostola, tak som chodil s nimi. Až v osemnástich rokoch som zažil vnútorné obrátenie a Katolícka cirkev pre mňa bola prirodzenou cestou.

Chcel som sa stať kňazom, ale po štvrtom ročníku som rozlíšil, že to pre mňa nie je. Po konci štúdia som spoznal svoju manželku, manželmi sme už tri roky a máme dvojročnú dcérku.

Keď ste dostali ponuku ísť do Ameriky, dlho ste sa rozhodovali, či ísť?

Po tom, čo som sa od predsedu Spoločenstva Ladislava Hanusa Juraja Šústa dozvedel, že Scott Hahn príde na Slovensko, povedal som mu, že ak by som niekde na svete chcel študovať na doktorát, tak v Steubenville so Scottom Hahnom. Ale bral som to ako nereálny sen. Keď tá ponuka prišla, cítil som v tom Božie volanie, aj keď som pred tým mal veľký rešpekt a ani som sa necítil až taký istý v angličtine. Ale neváhal som.

Moja manželka, ktorá strávila veľa rokov v zahraničí, mi povedala, že ona už do cudziny nechce ísť, ale Scott Hahn je asi jediný človek, kvôli ktorému je ochotná odísť. Jeho knižky jej totiž pomohli ostať v Katolíckej cirkvi, keď s tým zápasila počas svojho pobytu v Británii.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Ako si máme predstaviť Centrum svätého Pavla?

Je to paraakademická inštitúcia pre štúdium biblickej teológie. Dalo by sa to prirovnať k Spoločenstvu Ladislava Hanusa, ktoré je však širšie zamerané, kým Centrum svätého Pavla je zamerané vyslovene na teológiu. Snažia sa o popularizáciu teológie a biblistiky prostredníctvom videokurzov, vydávania kníh a množstva konferencií.

Načo je vlastne ženatému mužovi štúdium teológie, obzvlášť keď už ste teológiu raz vyštudovali?

Myslím, že keď je Boh to najdôležitejšie v našom živote, tak je najdôležitejšie aj ho spoznávať. Ale prečo práve takto inštitucionálne na vysokej škole, tak to neviem úplne vysvetliť, asi to pragmaticky nedáva celkom zmysel. Na uplatnenie na trhu práce to nie je výhodný odbor, ale napĺňa ma to a vidím v tom zmysel.

Vnímam to ako niečo krásne, a keď som dostal túto možnosť, tak som ju využil. Okrem toho nie je dôležitý len samotný predmet štúdia, ale aj to, u koho to študujem. V Steubenville sa učím od špičkových svetových profesorov.

Moja skúsenosť zo slovenskej teológie je, že je príliš akademická a odtrhnutá od bežného života ľudí. Aj preto mnohí kňazi na teológiu v seminári zanevrú a nerozvíjajú ju. Ale keď sa správne uchopí a podá, tak to môže ľuďom chutiť. Tomuto by som chcel aj ja po návrate na Slovensko napomôcť.

Čomu sa venujete v Centre svätého Pavla?

Pomáham so všetkým možným, od organizovania podujatí až po obsluhovanie hostí či prácu na recepcii. Zmyslom toho je navnímať, ako to všetko robia.

Aké mesto je Steubenville?

Je to malé osemnásťtisícové mesto na východe štátu Ohio na hranici so Západnou Virgíniou. Najbližšie veľké mesto je Pittsburgh v Pensylvánii.

Steubenville prosperoval pred druhou svetovou vojnou a chvíľu po nej. Leží v oblasti takzvaného Hrdzavého pásu a od šesťdesiatych-sedemdesiatych rokov, keď oceliarsky priemysel začal upadať, postihol rovnaký osud aj toto mesto. Jeho centrum je trochu ako mesto duchov, no práve táto univerzita mu dodáva život.

Vznikla v roku 1946 ako malá katolícka college. Zaujímavé je, že miestny biskup najprv oslovil jezuitov, aby školu založili, no tí mu povedali, že ak nemá na to dva milióny dolárov, tak je naivný. Potom oslovil františkánov a tí sa dokonca potešili, že niet peňazí, lebo chudoba je ich charizma.

Školu sa im podarilo vybudovať a od roku 1980 funguje ako univerzita známa predovšetkým teologickými a katechetickými odbormi, ale študuje sa tu aj biznis, ošetrovateľstvo, psychológia, filmárstvo a rôzne iné veci.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Aký je život v Amerike?

Strašne drahý. Napríklad sendvičový chlieb stojí päť dolárov. Snažíme sa variť doma, ale keď ako trojčlenná rodina robíme týždňový nákup, v priemere nás to vyjde na dvestopäťdesiat dolárov. Na Slovensku sme sa vedeli zmestiť pod sto eur.

Nakupujeme v obchodoch ako Walmart či Kroger, čo sa dá prirovnať k našim hypermarketom. Chodíme aj do reťazca Costco, čo je asi ako naše Metro. Tam sa dá trochu ušetriť, ale stále je to drahé.

Hovoríte teraz o cenách tých lacnejších potravín?

Problém je, že aj tie lacné potraviny sú tam drahé a ešte sú aj nekvalitné. V Amerike je slabá regulácia potravín. Niektoré regulácie potravín pre zvieratá v Európe sú prísnejšie ako regulácie potravín pre ľudí v USA.

Pre nich tie vysoké ceny zrejme nie sú pri ich príjmoch až taký problém.

To nie, ale aj tam sú chudobní ľudia, a keďže oni si kupujú tie najlacnejšie a najhoršie potraviny, sú preto aj takí obézni. Keď si totiž máte nakúpiť zdravé suroviny a uvariť si jedlo, vyjde vás to drahšie ako ísť do fastfoodu a dať si menu za päť dolárov. Už len keď si chcete kúpiť takúto porciu surového mäsa, je to drahšie.

Veľmi populárne je kupovať si aj mrazené polotovary, ktoré sa iba ohrejú. Denné menu v reštauráciách, ako ho poznáme zo Slovenska, tam väčšinou nemajú. Ak sa chcete najesť v štandardnej reštaurácii, necháte tam tridsať až štyridsať dolárov na hlavu.

Žiaľ, aj na univerzite v jedálni je to tak, že obed stojí pevnú sumu jedenásť dolárov, bez ohľadu na to, čo si vyberiete. Sú na výber aj šaláty, ale keď sa chce študent najesť, veľakrát siahne po burgeri, keďže ho to zasýti viac. A všetky reštaurácie v okolí sú fastfoody.

Darí sa vašej rodine zdravo stravovať?

Darí, ale je to drahšie. Ďalší problém, ktorý súvisí s ich nezdravým životným štýlom, je, že všade jazdia autom. Ani tam nie je vybudovaná infraštruktúra na peší pohyb. Od univerzity bývam pätnásť minút peši, ale musím ísť pomerne nebezpečnou cestou cez les, nehovoriac o tom, že keď tadiaľ idem, je to podozrivé a ľudia sa na mňa čudne pozerajú.

Zažil som aj dosť absurdnú príhodu – v centre sme robili duchovnú obnovu pre našich podporovateľov, pričom naša budova sa nachádza asi štyristo metrov od hotela, kde boli títo ľudia ubytovaní. Organizátori však prenajali auto a na týchto štyristo metroch robili kyvadlovú dopravu. Pre nich je to úplne normálne.

Existuje tam verejná hromadná doprava?

Deti vozia školské autobusy a ešte vídam ráno a večer prejsť jeden mikrobus. No ak chce ísť niekto mimo mesta, nemá sa tam bez auta ako dostať.

Museli ste si teda kúpiť auto?

Prvé mesiace sme mali požičaný starší hrdzavý saturn s pol miliónom najazdených kilometrov. Ním sme chodili aspoň do obchodu, ale mimo mesta sme sa báli, celé auto sa triaslo alebo začali samy od seba blikať svetlá. Oni dokonca ani nemajú STK ako u nás, respektíve ich STK má veľmi nízke požiadavky. Závisí od štátu, ale v Ohiu je to veľmi laxné.

Keď nám toto auto doviezol majiteľ, dal nám k nemu aj desať bandasiek motorového oleja, že vždy po natankovaní plnej nádrže treba doliať celú bandasku oleja.

Našťastie sa nám podarilo nájsť lepšie auto, ktoré sme si kúpili.

Zažili ste aj iné kultúrne šoky?

Študenti tam naozaj veľa času trávia v knižnici. U nás je to tak, že je semester s prednáškami a potom skúškové obdobie, keď sa treba učiť. Ale v Amerike musí študent prísť na každý seminár pripravený, lebo sa o látke diskutuje. Týždenne som musel prečítať aj dvesto strán ťažkého textu a urobiť z toho výstup, bol to pre mňa veľký výkon a prvé týždne som aj preplakal. Ale pre nich to je normálna súčasť vysokoškolského štúdia, teda aspoň na magisterskom stupni, ktorý tam nie je až taký bežný ako u nás.

Ešte som tam zažil jeden riadny šok.

Aký?

Oni tam doma bežne jedia z plastových alebo papierových tanierov pomocou plastového príboru. Po jedle sa to vyhodí – a samozrejme, nikto neseparuje odpad, ani tam nie je taká možnosť. Dokonca sme raz boli na jednej svadbe a aj tam nám dali papierové tácky, akurát že plastový príbor bol striebornej farby, aby pripomínal skutočný.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Prečo to takto robia?

Nerozumiem tomu. Majú síce umývačky riadu, ale naši známi nám povedali, že sa im nechce to tam dávať.

Ako zvládate americký small talk?

Ja ho považujem za niečo veľmi príjemné. Keď sme s dcérkou kamkoľvek šli, cudzí ľudia sa pri nás pristavovali, blahoželali nám, aké máme dieťatko. Po tom, čo sme sa nasťahovali, zazvonili u nás naši susedia a predstavili sa nám.

Na tú ich spontánnosť sa treba naladiť tak, že je to zdvorilostný prejav, ale neznamená kamarátstvo. Napriek tomu je to veľmi pekné, človek sa tam cíti v priateľskej atmosfére. Keď sme sa teraz po roku na mesiac vrátili na Slovensko, boli sme zaskočení z toho, že hoci ideme s malou dcérkou, všetci nás ignorujú a nikto sa na ňu ani neusmeje.

Je ešte niečo, čo ste vnímali pozitívnejšie ako u nás?

Američania majú veľkú osobnú zodpovednosť a nemajú tendenciu spoliehať sa na štát ani sa naň sťažovať. Ľudia vedia, že takýto je ich život, majú ho vo svojich rukách a môžu si ho zariadiť, ako chcú.

S tým súvisí, že ľudia sú veľmi štedrí a pohostinní. Myslím, že v porovnaní s niektorými krajinami Európy sú aj Slováci pohostinní, ale Američania ešte oveľa viac. Keď sme cestovali, veľakrát nás ubytovali aj neznámi ľudia – kamarát kamaráta zavolal kamarátovi a hneď nás napríklad vo Washingtone ubytovali. Ale musím dodať, že táto moja skúsenosť pochádza najmä z katolíckej komunity.

Takých štedrých ľudí ako v Amerike som ešte nestretol. Aj som sa veľakrát pýtal, prečo to robia, a povedali mi, však sme kresťania, je to predsa skutok milosrdenstva.

Ako je to s politikou? Zaujímavé je, že v Jefferson County, kam patrí aj Steubenville, ešte v roku 2008 v prezidentských voľbách zvíťazil Obama a dovtedy šlo o okres, kde dominovali demokrati, no v minulom roku tu Trump získal vyše sedemdesiat percent.

V súčasnosti je Steubenville aj jeho okolie takmer komplet červené. Američania politiku veľmi prežívajú a pred voľbami si na pozemok pred dom dávajú ceduľky, koho volia, takže to bolo vidieť. Z desiatich domov aj sedem malo takéto ceduľky.

Keď sme šli do Pittsburghu, bolo to tam modré, ale mimo veľkých miest bolo všetko červené. Na našej ulici boli asi len dva domy, kde boli demokratické ceduľky.

V Steubenville kopec ľudí pred voľbami nosilo červené šiltovky MAGA, boli na koni, lebo vnímali, že majú veľkú šancu vyhrať. Bolo tam cítiť aj tú kultúru predvolebných mítingov. Berú to ako šou, tešia sa na to. Mimochodom, neďaleko od nás je mesto Butler, kde bol postrelený Trump. Pôvodne sme chceli na ten míting ísť, ale nepodarilo sa nám to.

Akí sú z vašich skúseností voliči Donalda Trumpa?

Zo slovenského mediálneho prostredia som Trumpa vnímal trochu ako analógiu Fica, ale v Amerike som – po spoznaní jeho voličov – tento pocit vôbec nemal. Skôr mi pripomína Matoviča – je antisystémový, nepredvídateľný, nespráva sa ako bežný politik, ale skôr ako biznismen, no priniesol do politiky dobrých ľudí, ktorým dal priestor.

Vnímajú ho jeho voliči skôr ako menšie zlo alebo sú z neho nadšení?

Je to škála, stretol som aj takých, ktorí sú presvedčení, že Trump je skvelý v schopnosti vzdorovať woke ideológii, čo ostatní neboli. Potom sú tam takí, ktorí ho volili, hoci neboli vášnivo protrumpovskí, ale brali ho ako lepšiu voľbu z dvoch možností. A boli aj takí, ktorí ho volili len preto, aby nezvíťazili komunisti, teda demokrati.

Bol som prekvapený, ako veľa ľudí hovorilo, že v roku 2016 Trumpa volili so zaťatými zubami, ale tentoraz s čistým svedomím.

Ako títo ľudia reflektovali, že odmietol priznať volebnú porážku v roku 2020 a voľby vyhlásil za zmanipulované, čo viedlo až k napadnutiu Kongresu jeho prívržencami v januári 2021?

Párkrát som sa spýtal ľudí, ako sa s týmto vyrovnali. Buď odpovedali, že to vtrhnutie do Kongresu bolo zlé, ale nedá sa to celé zvaliť na Trumpa a že federálni agenti mali možnosť tomu zabrániť, ale hlavne si myslím, že veľa konzervatívcov nie je ochotných veriť ľavicovým médiám.

Je to veľmi rozdelené. Keď ľavicové médiá niečo tvrdia, mnohí konzervatívci to berú tak, že v skutočnosti je to presne naopak – teda keď tieto médiá z vtrhnutia do Kongresu obviňovali Trumpa, pre nich to znamenalo, že to bolo naopak.

Je pravda, že nejakú konzistentnú odpoveď som k týmto výhradám nedostal. Aj keď to niekto uznal, hneď to aj zrelativizoval, že zďaleka to nebol najhorší deň demokracie, iba to proste pár ľudí nezvládlo a vlastne sa nič hrozné nestalo.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Po vražde Charlieho Kirka sa špekuluje o tom, či sa v Amerike neschyľuje k nepokojom či nebodaj až k občianskej vojne. Ako to vnímate vy?

Nemyslím si to. Na poslednom Americafeste, ktorý robil Charlie Kirk vlani pred Vianocami, som bol osobne a vnímal som ho ako jedného z najkrajších ľudí, akých som stretol. Bol to človek, ktorý miloval Boha, šiel za ním a bol ochotný za svoje hodnoty bojovať. Zaktivizoval mnoho mladých. V niektorých veciach som s ním nesúhlasil, najmä v názore na Ukrajinu.

Ale myslím si, že pre toto nepokoje nebudú, pretože jeho nasledovatelia sú podobní ako on – sú to debatéri, veria v dialóg a neberú to tak osobne. Myslím, že v tom budú pokračovať, zomknú sa, nie sú to ľudia z rovnakého cesta ako ľavicoví aktivisti. Oni nebudú vyvolávať nepokoje.

Mladí konzervatívci cítia, že doba im praje, ich počet sa zvyšuje a veria, že keď budú pokračovať vo svojej práci, tak to pôjde dobre. Vidieť to aj v cirkvách, mladí ľudia sú tam konzervatívnejší a darí sa nielen Katolíckej cirkvi, ale aj u protestantov skôr tým tradičnejším z nich.

Neviem však, čo urobí ľavicová strana. Je zjavne frustrovaná, cíti, že stráca silu. Nebezpečné v Amerike je, že slovo fašizmus je tam už také sprofanované, že ho nikto neberie vážne – každý konzervatívec je v očiach ľavice automaticky fašista. Ale ak tomu niekto naozaj uverí a bude presvedčený, že nejakého „fašistu“ je lepšie sa zbaviť, aby takto ochránil spoločnosť, potom sa takéto prípady, ako bol atentát na Charlieho, zrejme môžu zopakovať.

Rozdelené USA na ceste k občianskej vojne?Vražda Charlieho Kirka môže všetko zmeniť

Scott McConnell

Na druhej strane je fakt, že aj medzi priaznivcami Trumpa sú extrémisti, napokon veď oni vtrhli do Kapitolu.

To nepopieram, ale atmosféra, ktorú vnímam nielen medzi veriacimi, ale aj u sekulárnych MAGA fanúšikov, je taká, že podľa mňa to nemajú potrebu robiť. Skôr sa mi to javí tak, že chcú ukázať, že sú iní ako ľavičiari. Aj sa veľa porovnávajú takéto udalosti – napríklad keď policajt zabil Georgea Floyda, ľudia šli do ulíc a mesto horelo, ale po vražde Kirka študenti organizovali modlitebné stretnutia. Konzervatívci chcú ukázať, že oni nebudú reagovať násilím.

Keď vyhral Trump, oslavovalo sa?

Jasné, mali sme na škole volebnú noc a sledovali výsledky naživo. Keď niekde vyhral Trump, všetci sa radovali, a keď Harrisová, tak sa bučalo. Ale amerických konzervatívcov treba vnímať trochu inak. Pre nás v Európe hrá veľkú rolu Trumpova zahraničná politika, hneváme sa naňho za Ukrajinu, kde vajatal, pre clá či hlúpe reči o Kanade, Grónsku a tak ďalej.

Ale Američania toto nevnímajú.

Nevnímajú alebo im je to jedno?

Je im to jedno. Američania sú veľmi zameraní na seba, cítiť z nich presvedčenie, že všetko americké je najlepšie. Vonkajším veciam až tak dobre nerozumejú. Keď som sa rozprával s jednou známou, hovoril som jej, že tie clá sú hrozná vec a že podpora Ukrajiny je aj pre Američanov to najlepšie riešenie. Najprv na to reagovala tak typicky, že prečo by Amerika mala niekoho iného podporovať.

Potom si však vypočula podcast nejakého republikána, ktorý v ňom hovoril, že vždy, keď sa Amerika izolovala a nepodporila svojich spojencov, skončilo sa to tak, že musela poslať vlastných vojakov, čo ju stálo viac peňazí aj životov. A že najlepšia investícia, pokiaľ ide o bezpečnosť Ameriky, je poslať na Ukrajinu trochu peňazí aj zbraní, lebo inak do toho aj tak napokon vstúpi. A to ju presvedčilo.

O Američanoch sa hovorí, že sú veľmi zlí v zemepise. Poznajú vôbec Slovensko?

Všetci. Nestretol som človeka, ktorý by nevedel, kde je Slovensko, dokonca niektorí hovorili, že boli vo Viedni a že veď to je blízko. Moja skúsenosť je, že keď chodím do Bieloruska, tak skôr tam si ešte ľudia myslia, že existuje Československo, v Amerike nie. Možno je to tým, že v Ohio Valley je veľa potomkov Slovákov, možno aj preto, že Františkánska univerzita má svoj kampus aj v rakúskom Gamingu a študenti tam počas štúdia idú na jeden semester, aby zažili Európu. Často si odtiaľ urobia výlet aj na Slovensko.

Stretli sme veľa ľudí, ktorí o sebe hovoria, že sú Slováci, hoci sú možno už štvrtá generácia prisťahovalcov a po slovensky vôbec nevedia. Robia stále oplátky, bobaľky aj guláš, ale jazyk už neovládajú.

Aké reakcie medzi katolíkmi vyvolalo zvolenie Američana Roberta Prevosta za pápeža?

Na jednej strane sa všetci tešili, že je pápežom Američan, ale nikto ho nepoznal. Nestretol som jediného človeka, ktorý by bol o ňom niečo vedel.

Pápeža Františka však niesli trochu ťažšie pre niektoré jeho vyjadrenia o Amerike. Do nového pápeža aj preto vkladajú veľkú nádej.

Vedeli by ste si predstaviť ostať žiť v Amerike?

Asi áno, ale nechcem to. Bol to pre mňa krásny rok, ale Slovensko je pre mňa domov a vidím zmysel v tom, priniesť sem veci, ktoré som sa v Amerike naučil.

Čo by sa Slováci mali od Američanov naučiť?

Štedrosti a zodpovednosti za seba aj za svoje okolie. Vidieť to aj na cirkvi, ktorá nie je financovaná štátom, ale komunitou. Ľudia cítia za svoje farnosti veľkú zodpovednosť, považujú ich za svoje a vytvára sa okolo nich veľká komunita. Často má farnosť svoju škôlku, školu.

Na Slovensku som pracoval v neziskovom prostredí a často sa o nás hovorí, že suplujeme štát. Ale Američania to vôbec nevnímajú tak, že toto je úloha štátu.

Je niečo, čo ste si na Slovensku vďaka pobytu v Amerike začali viac vážiť?

Tých vecí je veľa, kultúra života je iná. Vďaka dopravnej infraštruktúre tu dokážeme existovať aj bez auta, nie je problém zohnať dobré jedlo a sú to aj také drobnosti, že ľudia sú zruční a nepotrebujú pomaly aj na výmenu žiarovky odborníka.

Uvedomil som si však, že Slovensko je vzácne aj tým, že hoci má malé konzervatívne prostredie, je veľmi plodné – máme tu projekty ako Kolégium Antona Neuwirtha, Spoločenstvo Ladislava Hanusa, Godzone či denník Postoj. Je to aj v rámci Európy výnimočné.