Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

Najprv si vôbec nevedel predstaviť, ako by pantomímou znázornil umučenie Ježiša Krista. Neskôr ho ohlas publika utvrdil v tom, že toto predstavenie treba hrať. Pre Postoj rozpráva aj o tom, ako na Krížovú cestu reagovali moslimovia v Indonézii a prečo v nej možno nájsť nádej. Mím Milan Sládek (81).

Nedávno ste boli v Bratislave s vystúpením Krížová cesta, ktoré ste po prvý raz uviedli v apríli 2007. Ako ste sa dostali k tejto téme?

Ponuku podieľať sa na tejto hudobnej a pantomimickej produkcii som dostal z jedného kostola v Düsseldorfe. Chceli, aby som do toho šiel spolu s miestnym organistom. Najprv som povedal nie, lebo som si nevedel predstaviť, ako by som mohol znázorniť túto významnú časť Ježišovho života.

Čo vás presvedčilo?

Potom som si však vypočul hudbu, ktorá je veľmi naratívna, rozprávačská až filmová. Ako som ju počúval, premietali sa mi obrázky, na základe ktorých som sa potom snažil túto tému na javisku vizualizovať.

Hráte Krížovú cestu každý rok?

Najprv som ju zahral trikrát, no potom som s tým skončil. Až neskôr som sa dostal do rodnej dedinky na Slovensku, kde som Krížovú cestu zahral pre tamojších občanov. Na základe ich reakcie som si povedal, že ju budeme hrať ďalej.

Posledné roky ju hrávam v jednom kostole v Kolíne nad Rýnom pravidelne vždy na Veľký piatok a tak to bude aj tento rok.

Vždy s Krížovou cestou vystupujete v pôste?

Predovšetkým v pôstnom období a hlavne v kostoloch. Ale sú aj výnimky. Napríklad, dostal som pozvanie mimo pôstu do Prahy, kde budem Krížovú cestu hrať 3. júna na Akadémii múzických umení v sále Bohuslava Martinu. Veľmi ma to teší, lebo jednak je tam výborný organ a majú tiež pantomimické oddelenie. Študenti budú môcť vidieť, že aj takáto pantomíma sa dá robiť.

Náboženský motív je pre pantomímu zriedkavý?

Pokiaľ viem, tak som jediný mím, ktorý sa zapodieval touto tematikou.

Je príprava na Krížovú cestu v porovnaní s inými predstaveniami v niečom iná, špecifická?

Dalo by sa povedať, že príprava je rovnaká, ale samotná tematika je veľmi komplikovaná.

V Krížovej ceste je veľa postáv: Ježiš, Pilát, apoštoli, ľudia, ktorí žiadajú pre Ježiša smrť, Veronika, Panna Mária. To všetko sa mi však podarilo na základe fantastickej hudby zviditeľniť a mám pocit, že presvedčivo, keďže reakcia obecenstva je veľmi intenzívna.

Povedali ste, že téma je komplikovaná. V čom?

Nebezpečenstvo som videl v tom, aby som sa nedostal do nejakej gýčovej podoby. Preto som sa umelecky presne, až ctižiadostivo zaoberal jednotlivými situáciami, ktoré sa v Krížovej ceste nachádzajú.

Ktorú postavu bolo najťažšie stvárniť?

Moja snaha bola každú z nich predstaviť presvedčivo, aby ju ľudia zažili, aby verili, že je to postava, ktorá stretáva Krista Pána. Najťažšie bolo, samozrejme, znázorňovať Krista v jednotlivých fázach – odsúdením Pilátom počnúc až po Ukrižovanie.

Keďže ide o divadlo, nechcel som dramatické situácie znázorňovať len tak, ale vložiť do nich aj nádej.

Kde by sme si to mohli všimnúť?

Napríklad pri zastavení, kde Ježiš stretáva jeruzalemské ženy. V tomto bode akoby opúšťam hranie Ježiša nesúceho kríž a stávam sa Ježišom, ktorý tie ženy upokojuje, dáva im silu: Buďte silné, verte! Je to v istom zmysle akési odstúpenie od vonkajšej reality, pričom akoby sa vstúpilo do Ježišovho vnútra, do jeho podstaty. To sa snažím predstaviť.

„Od rádových sestier v jednom kostole som dostal štrikované pančuchy, lebo hrám bosý. Aj takýmto spôsobom sa môže prejaviť sympatia.“Zdieľať

Takže predstavenie Krížovej cesty nevnímate ako ilustráciu toho, čo sa píše v Biblii. V čom je teda jeho umelecké posolstvo?

Bolo by pre mňa veľmi málo, keby šlo len o opis udalostí. Snažil som sa oživiť Krista a pomáhal som si aj súčasnými zážitkami a informáciami.

V akom zmysle?

Napríklad keď Krista bijú a bičujú, predstavil som si situáciu, ako americkí vojaci bili a ponižovali irackých vojakov, vyzliekali ich donaha a podobne. Toto mi pomáhalo, aby som si mohol predstaviť, v akých situáciách sa Ježiš nachádzal.

Dá sa povedať, že ste to museli premeditovať...

Išlo mi o to, aby Ježiš – živý človek, ktorý zažíva tieto problémy, bol pravdivý, aby to ľudia prežívali so mnou a svojím rozumom i citom dopĺňali moje postavy.

O vás je známe, že ste citlivý na publikum, nemáte dokonca problém prerušiť hru a zasiahnuť, ak niekto vyrušuje. Aká je skúsenosť s obecenstvom pri tomto predstavení?

Koncentrácia obecenstva je v prípade Krížovej cesty veľmi veľká, to platí pre Slovensko aj Nemecko. Reakcie publika sú nesmierne pozitívne. Veľmi ma prekvapilo, keď sa diváci prišli poďakovať po predstavení so slzami v očiach, podaktorí sa aj usmievali, ako keby im tento tragický príbeh dal akúsi silu do budúcnosti.

Napríklad od rádových sestier v jednom kostole som dostal štrikované pančuchy, lebo hrám bosý. Aj takýmto spôsobom sa môže prejaviť sympatia. (Úsmev.)

Hovoríte, že vo vašej Krížovej ceste je nádej. V čom má spočívať?

Okrem toho, že ide o náboženskú tému, je to pre mňa aj príbeh o veľkej osobnosti ľudských dejín. Postavy, ktoré boli ochotné za svoje presvedčenie aj zomrieť, prinášajú vždycky aj niečo pozitívneho, z ich veľkého angažmán zostane aj pre nás. V tomto vidím nádej, ktorá sa dostáva aj do môjho predstavenia a reakcií divákov.

Ako prežívate pôst? Môže sa umelec vzdať trebárs zábavy?

V mojom veku už tej zábavy toľko nie je. (Smiech.)

Čo pre vás znamená Krížová cesta – okrem samotného divadla?

Mám pocit, že si pri nej viac uvedomujem, že človek musí mať rešpekt, ak iní ľudia majú odlišné presvedčenie či vieru.

Dostal som ponuku hrať Krížovú cestu v jednom katolíckom kostole v Jakarte. Mal som tam dve predstavenia, boli úplne plné, pričom na nich boli prítomní aj moslimovia. Pikoška spočíva v tom, že texty, ktoré sú medzi jednotlivými zastaveniami, čítala jedna známa indonézska herečka. Išlo jej to veľmi dobre, tak sa jej po skončení predstavenia pýtam, či je kresťanka. A ona mi odvetí: Nie, ja som moslimka.

To ma zasiahlo. Uvedomil som si, že som prekročil určité hranice vzájomného porozumenia, respektíve sa mi podarilo osloviť aj ľudí, ktorí majú iné vyznanie, no pritom základ je spoločný – ľudský. Hoci islam uznáva Krista len ako proroka a ukrižovanie zvlášť neprežíva, ľudský príbeh človeka, ktorý bojuje a položí život za svoje presvedčenie, to pochopili aj v Indonézii.

Je Krížová cesta výnimočný počin?

Veľmi rád hrám toto predstavenie, najmä v kostole, to je iná dimenzia. Kedysi, keď som chodil veľa po svete a videl som tradičné indické a indonézske predstavenia, kde ich tance často znázorňujú religiózne témy, tak som si hovoril: Prečo to neskúsime aj u nás? Určite by bolo o čom hrať. Preto som rád, že sa mi podaril tento príspevok k novému druhu pantomímy.

Keby ste si mali vybrať nejakú ďalšiu biblickú tému na pantomímu, čo by sa podľa vás hodilo?

Na Popolcovú stredu som dostal pozvanie od kolínskej diecézy robiť príbeh o Jóbovi. Takže som spracovával tri muzikálne kusy, ktoré napísal pražský organista Petr Eben. Malo to veľmi pekný ohlas, napriek tomu, že išlo o omnoho ťažšiu záležitosť, ako je Krížová cesta, lebo v prípade Jóba je to viac o reflexii, diskusii a filozofovaní. Myslím si však, že sa to podarilo.

Kto je Milan Sládek

Narodil sa v roku 1938 v obci Streženice pri Púchove.

Strednú umeleckopriemyselnú školu absolvoval v roku 1957 v Bratislave. Počas štúdia rezbárstva sa začal venovať herectvu. Bol členom študentského divadla Univerzity Komenského, kde prvýkrát predviedol „nemú“ scénku. Študoval herectvo na VŠMU v Bratislave a neskôr v Štúdiu D 34 v Prahe.

Po skončení štúdia prijal v roku 1959 pozvanie do Divadla E. F. Buriana. Neskôr spolu s Eduardom Žlábkom, sólistom a choreografom štúdia D34, založili vlastný pantomimický súbor. V marci 1960 sa Milan Sládek po prvýkrát objavil s postavou, ktorú nazval „Kefka“. Do roku 1968 pôsobili v Bratislave, v ich repertoári boli inscenácie ako Hadrář, Postřehy, Únos do ticha, Komedie o Tobiášovi a ďalšie.

Milan Sládek začal od roku 1961 pôsobiť aj v Národnom divadle v Bratislave a v tom istom období začal pantomimický súbor vystupovať aj v zahraničí.

Dodnes hral Milan Sládek vo viac ako 50 krajinách, uvádza portál osobnosti.sk. V roku 1968 sa stal aj režisérom Divadelného štúdia Bratislava, to však bolo po auguste 1968 zatvorené a Sládek musel emigrovať.

Najskôr žil dva roky vo Švédsku, neskôr sa presťahoval do Kolína nad Rýnom. Jeho súbor Compagnie Sladek sa stal jednou z medzinárodne najznámejších pantomimických skupín a získal obrovskú popularitu v domovskom Kolíne. Tu pôsobil Milan Sládek až do roku 1990.

V roku 1974 otvoril Sládek v Kolíne Divadlo Kefka (Theater Kefka), kde rozvíjal vlastnú divadelnú poetiku. V tom období išlo o jedinú stálu pantomimickú scénu v západnej Európe.

Sládek pôsobil tiež ako profesor pantomímy na Folkwang-Hochschule v Essene. (1987 – 1992). Nasledujúcich desať rokov bol režisérom v Divadle Aréna v Bratislave, ktoré v roku 1994 vybudoval.

V roku 2002 sa Milan Sládek vrátil späť do Nemecka a Kolín nad Rýnom je tak opäť základňou pre jeho tvorbu.

Jeho pôsobenie však po svete pokračovalo. V roku 2005 inscenoval v Tokiu Operu za tri groše, o rok nato sa podieľal na rekonštrukcii Mozartovej pantomímy Pantalon a Columbina pre festival vo Viedni a v roku 2008 inscenoval svoj nový sólový program pri príležitosti svojich 70. narodenín pre festival v talianskej Siene baletnú pantomímu Kurta Weilla Čarovná noc.

Milan Sládek je držiteľom mnohých významných ocenení doma i vo svete. V roku 2000 mu udelili Rad Ľudovíta Štúra III. triedy, v ten istý rok mu nemecký spolkový prezident Johannes Raus udelil Kríž za zásluhy Spolkovej republiky Nemecko.

Milan Sládek si vzal za ženu Japonku, majú spolu syna.

Zdroj: osobnosti.sk, wikipedia.sk. Foto – Milan Sládek v Slovenskom národnom divadle, máj 2013 – TASR/ Michal Svítok

Foto – archív M. Sládka

Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok.
Naše kvalitné články vznikajú len vďaka podpore našich čitateľov.
Prosíme, vyjadrite nám svoju podporu aj finančne.
PRIDAJTE SA TERAZ K NAŠIM PODPOROVATEĽOM.

Ďakujeme!