Piate najväčšie jazero v Európe, 103-krát väčšie ako Oravská priehrada, sa dá nájsť len ťažko. Stredom Čudského jazera prechádza geopolitická konfliktná línia NATO – Rusko, západný breh patrí Estónsku, východný breh Rusku. Estónsko je známe ako ukážková krajina digitálnej revolúcie. K náboženskému spoločenstvu sa hlási už len sotva štvrtina obyvateľstva.

Cibuľové dediny

Preto prekvapuje, že akurát na estónskom pobreží jazera sa udržala bašta do tradície zaľúbených ruských starovercov – pohŕdavo nazývaných „rozkolníci“. Mnohí z pravoslávnych kresťanov, ktorí po roku 1652 odmietali reformy moskovského patriarchu Nikona, utiekli na okraje cárskej ríše. Počas príchodu v roku 1709 bol západný breh Čudského jazera ešte švédsky, no čoskoro aj tu vládol cár a potom sovietska moc.

V blízkom Tartu, druhom najväčšom meste Estónska, nič nenaznačuje, že sa tu nachádza Čudské jazero. V slepej ulici za ultramoderným národným múzeom prenasleduje moje auto červená líška, ďalšia líštička na osamelej lesnej ceste sa hodí priamo pred auto. Staroverci tvoria úzky pás osídlenia pri jazere, ich tri dediny, Kolkja, Kasepää a Varnja, sú tu natiahnuté na pomerne priamej ceste. Volajú sa „cibuľové dediny“, no nie pre prípadné cibuľovité veže – celé stáročia nesmeli byť modlitebne starovercov rozoznateľné ako chrámy –, ale pretože si dedinčania privyrábajú pestovaním cibule.

Tak ako celý estónsky vidiek, aj cibuľové dediny sú vyľudnené, spolu majú už len 500 duší. Za normálnych okolností je tu trocha turizmu, v lete výletníci za kúpaním, v zime lov rýb pod ľadom, ale táto sezóna odpadla. Za normálnych okolností totiž jazero zamrzne najneskôr v januári, rovina nehatene prepúšťa masy chladu z Ruska, aj tí mladší si spomínajú na teploty mínus 30 stupňov. Len v tomto roku, také niečo ešte nezažili, jazero nezamrzlo.

V sobotu večer sa svieti len v potravinách v Kasepää, iba tento obchod má otvorené do 22:00. Ani tu nenájdem ubytovanie. Viaceré dedinčanky síce prenajímajú turistom chaty, ale z dôvodu vypadnutého lovu rýb sú chaty nevykúrené. Predavačka, ktorá tiež pestuje cibuľu, je ruská pravoslávna veriaca, pochádza z prisťahovaleckej rodiny.

Rozdiel je vidieť okamžite: okolo starej registračnej pokladne je omotaná svätojurajská stuha, ktorá je od ukrajinského konfliktu symbolom prorusky naladených patriotov.

Väčšina starovercov je voči krajine, v ktorej boli kedysi prenasledovaní, rezervovanejšia. Po troch storočiach medzi Estóncami hovoria staroverci dobre po estónsky a sú lojálnymi štátnymi občanmi Estónska, no estónsku zástavu na estónske sviatky aj tak nevyťahujú. Kontakty s tými na druhej strane sú skôr sporadické, na ruskom brehu sotva žijú prívrženci starej liturgie. To však neznamená, že staroverci sú úplne odolní voči ruskej propagande: EÚ sama sa totiž postarala o to, že je v okolí Čudského jazera strašne neobľúbená. V deväťdesiatych rokoch tunajší prišli k blahobytu vďaka tomu, že len dva-tri mesiace do roka lovili ryby, postavili si tu navôkol domy a kúpili autá. S normami EÚ sa táto zábava skončila.

Prenocovať musím v susednej estónskej dedine Alatskivi, v takzvanom „zámku“. Tento zámok je neogotický panský dom, kópia škótskeho sídla kráľovnej Viktórie, postavil ho v roku 1885 baltský Nemec Arved von Nolcken. Štyri solídne apartmány majú nemecky zafarbené mená, ja dostanem „kammerneitsi tuba“, „izbu chyžnej“.

Nedeľné ráno je upršané, veterné, studené a tiché. Vyziably muž stojí v župane na drevenej verande a fajčí. Jazero pôsobí sivo a nekonečne, piesková pláž je tvrdo zamrznutá, hrubo poorané bahno. Dáma z múzea starovercov je nezvestná, ale zato prisťahovaný Estónec vo veľkom starovereckom dome otvoril múzeum čakanky.

Čakanka sa kedysi primiešavala do kávy, v časoch veľkej krízy sa káva pražila len z čakanky. Natiahnem hlavu – pivnice pri Čudskom jazere sú pre vysokú hladinu podzemnej vody veľmi nízke – a s údivom si pozerám pec na sušenie čakanky z roku 1893.

Navyše je v horných miestnostiach centrum pre hostí, jedna výstavná miestnosť, indigo modrá farbiareň a pop-up reštaurácia. Prisťahovaný Estónec revitalizuje tlačiarenský stroj na politické karikatúry, „to tu má tradíciu, staroverci boli vždy v opozícii!“ Vraví, že s tunajšími vychádza dobre. Zdraví ich po rusky, oni mu odzdravia po estónsky. „Keď 9. mája revú Rossija Rossija, potom to nie sú ľudia odtiaľ.“

Staroverci v Estónsku sú všeobecne „bezpopovci“, „bez popov“. Prívrženci starej liturgie sa cítili po Nikonových reformách osirelí, pre nich už neexistovali žiadni pravoverní biskupi, v dôsledku čoho stratilo kňazstvo akýkoľvek základ. V ľudovej tradícii cibuľových dedín to však znie trocha inak. Pýtam sa jednej z mála máťušiek, ktoré idú na bohoslužbu, na ich „báťušku“, na ich popa, a ony mi celkom samozrejme odpovedia: „Áno, máme dvoch báťuškov, starého a mladého.“

Kolkja má dve malé raskoľnícke cervki. Bohoslužba mi pripadá najskôr typicky pravoslávna, potom mi však pripomína aj moje návštevy u prísne ortodoxných kalvínov v Holandsku. Na také niečo ako sväté prijímanie čakám márne, ako predmodlievači slúžia muži podobní popom a do čiernych kutní zahalené vydaté ženy. Dvaja muži a dve ženy stoja často vedľa seba a čítajú spolu z bohoslužobnej knihy, pričom niekoľkokrát vypuknú krátke debaty o správnom texte. Ten, ktorého nazývajú „mladý báťuška“, zaujme počas čítania a evanjelia veľmi pekný načúvajúci postoj: Napína s prekríženými rukami a predklonenou hlavou uši – ako niekto, kto prijíma pokarhanie.

My nie sme piatou kolónou Moskvy!

Tento muž sa volá Alexej Pašenkov, má 40 rokov, má nádhernú dlhú bradu a pozve ma večer do veľkého, historicky významného domova svojej rodiny. Stojí tam otvorená pec ako z ruských románov, lenže je chladná. Svoj poslucháčsky postoj na bohoslužbe vysvetľuje takto: „Pravoslávni vôbec nevedia, čo si majú počať so svojimi rukami. Skrížené ruky nevyjadrujú odmietavý postoj, ako sa hovorí v psychológii, ale pokoru.“

Do svojej tridsiatky žil v Tallinne. „Baštou starovercov bola kedysi dedina, dnes je to mesto a vzdelaná vrstva.“ Hovorí, že pomerne vzdelaní boli staroverci vždy; pretože žiadny duchovný nepreberal za nich modlenie, všetci museli vedieť čítať. Pred desiatimi rokmi sa nasťahoval do domu svojich predkov v dedine Kolkja. Predkovia neboli odjakživa starovercami, to dokazuje i po nemecky napísaný dokument, ktorý kdesi našiel a v ktorom bolo vedľa mena jeho prapraotca poznamenané: „prešiel na raskoľ“. Povolaním je Alexej Pašenkov inžinier, „no v istej miere je aj duchovným“.

Tento hlboký intelektuál má oficiálne nižšie postavenie „nastavnika“, „mentora“. Vyššie postavenie „ustavščika“, „ceremonára“ má v dedine Kolkja len jedna z dvoch predmodlievačiek. Z jeho predkov bola ustavščikom len stará mama. „Moji starí rodičia chodili celé týždne spať oblečení, pretože každú chvíľu rátali s deportáciou na Sibír. Potom dostal môj starý otec vynikajúci nápad prepísať dom na starú mamu – lebo matke desiatich detí by ani za Stalina neodňali dom.“ Podľa Pašenkova tunajší staroverci prišli pôvodne z Bieloruska. Azda preto oslovujú nepopa radi ako „backa“ („otecko“) – takto oslovujú s pribúdajúcim vekom miernejšieho bieloruského diktátora Lukašenka.

Prísny ruský tradicionalista ma prekvapí, keď odrazu pochváli estónsky digitálny prevrat, „je to veľmi pohodlné, odbúrava to byrokraciu“. Estónsko je „najateistickejším národom Európy, no z kultúrneho hľadiska je v nich ešte protestantizmus. Tvrdo na sebe pracovať, niečo zo seba urobiť – americký sen je aj estónskym snom“. Je to „falošná predstava, že staroverci majú starú vieru, my máme starú liturgiu“. Staroverci zohrávali v Rusku vedúcu rolu pri rozvoji bánk a podnikania: „Základom toho bola absolútna dôvera v rámci našich komunít, tu sa dávali pôžičky na čestné slovo.“ V nedele v dome Pašenkovovcov platí vlastne zákaz internetu, no nakoniec predsa len syn v puberte dostane heslo na wifi.

Autonómne cirkevné obce starovercov bez kňazov sa rozpadajú na tri smery: „feodosejovci“, „pomorci“ a menej významní „filippovci“. V cibuľovej dedine Kolkja sú feodosejovci, no v cibuľovej dedine Varnja pomorci. Pomorci, vysvetľuje Pašenkov, prijímajú feodosejevcov bez opätovného krstenia. No konverzie chtiví pomorci musia „postiť štyri až šesť týždňov“. Jeho feodesejovci, čo sa nazývajú aj „Boží otroci“, sú teda trocha prísnejší.

Feodosejovci a pomorci viedli v dejinách niekoľko dišpút, napríklad o znení nápisu na Kristovom kríži alebo o inštitúte manželstva po tom, ako bol po absencii pravoverných kresťanov zrušený aj inštitút manželstva. Pašenkov to všetko vyhlasuje za prekonané, „jediný rozdiel spočíva ešte v tom, že úvodnú modlitbu sa my modlíme trikrát a oni dvakrát“. Medzičasom sa staroverci predsa len nejako sobášia, ale podľa Pašenkova boja sa manželstva s príbuzným ako „veľkého hriechu“. Sobáše sú zakázané až do siedmeho stupňa, preto obyvatelia cibuľových dedín chodia hľadať nevesty až do Tartu a Tallinnu.

Zo sviatostí zostali len krst a spoveď, obidve môže vyslúžiť každý veriaci. No v praxi kolkjasovské máťušky predsa len vyhľadávajú Pašenkova ako spovedníka. Ďalekosiahla dohoda, ktorú dosiahli staroverci medzi dedinami Kolkja a Varnja, sa však týka len bezpopovcov, „krst popovcov vôbec neuznávame“. Popovci, ako napríklad lipovanci v rumunskej delte Dunaja, „sa veľmi silno kamarátia s Putinom“. Pašenkov to hovorí s pohŕdaním.

Alexej Pašenkov, hrdý občan Estónska pri hranici s Ruskou federáciou, považuje za poľutovaniahodné, že mnohí Estónci považujú aj starovercov od Čudského jazera za piatu kolónu Moskvy. „Nechápu rozdiel, lebo nie sú veriaci, akákoľvek viera je im cudzia.“ Pašenkovova rodina sa tešila, keď sa rozpadol Sovietsky zväz, jeho rodičia hlasovali za nezávislosť Estónska, postup Ruska na Ukrajine považuje za „nesprávny“. K veľkej ruskej menšine, ktorá sa až v sovietskej ére prisťahovala do Estónska, pociťujú staroverci odstup: „My sa považujeme za ruských, ich považujeme za rusmanských.“

Vzájomná nedôvera vedie k tomu, že aj niektorí z Pašenkovových veriacich začali veriť viac ruskej propagande ako európskej. Síce existuje nemálo Estóncov, ktorí celé desaťročia pestujú priateľstvá so starovercami, kúpanie a rybárčenie v cibuľových dedinách je kult. Realitou je však aj to, že estónska polícia v obciach Kolkja, Kasepää a Varnja to tu intenzívne kontroluje. Aj mňa krátko po príchode kontrolovali. Na konci ruského starovereckého pásu osídlenia, vo dedine Varnja, tróni veľká rovná sivá budova, sivé rýchle člny ležia tam pred kotvou. Je to miesto hraničnej polície.